*Že keď cestujem autobusom, nemôžem sa dívať na cestu. To čo sa totiž deje na tých indonézskych je dokonalé šialenstvo . Predbiehanie v protismere, doslova milimetrové vzdialenosti medzi autami, divoké brzdenie a zrýchľovanie vzápätí. Človek má čo robiť, aby sa rovno nepovracal. Šoféri sú však skúsení a zdá sa, že vedia odhadnúť, čo všetko môžu počas jazdy povyčíňať bez ujmy na zdraví.
*Že ryža je základom všetkého jedla. Indonézania ju pokojne konzumujú na raňajky, obed aj večeru. Vlastne tvorí hlavný chod a všetko ostatné je len tak – pre chuť. A najmä vyprážané, štipľavé či presladené. Nič iné moje chuťové bunky zatiaľ nezamerali. A z toho všetkého sa parádne priberá. Samozrejme, nie miestni, len my – všetci ostatní. Indonézania sú vo všeobecnosti chudučkí a šľachovití. Aj keď do seba tlačia spomínané dobroty, z ktorých kvapká masť. Žiadne fajnové šalátiky, veľké kusy mäska alebo nadýchané koláče. Tobôž nie chrumkavý chlebík so syrom a šunkou. Len ryža...rezance...a ryža...a rezance...a keď zelenina, tak chutí všeljako, len nie tak, ako sme zvyknutí. A RYŽA!!!
*Že som alergická na úsmevy. Keď niekto povie, že miluje Áziu, lebo tu sa ľudia stále usmievajú a sú takí ochotní, tak sa rozjedujem. Permanentný úsmev je totiž fajn, keď ste maximálne na trojtýždňovej dovolenke a všetko vám príde také úžasné. Ale žiť medzi ľuďmi, ktorí za úsmev skryjú všetky emócie, vrátane zloby, hnevu, falošnosti a rozhorčenia je únavné. Indonézska mentalita je pre mňa ťažkým orieškom. Problémy neriešia, konfliktom sa vyhýbajú, negatívne emócie neprejavujú. Ak nevedia odpoveď na vašu otázku, usmievajú sa...alebo vás s úsmevom pošlú opačným smerom či poradia v lekárni úplnú hlúposť. Len preto, aby vás potešili. A vy sa potešíte...keď zistíte, že ste uprostred ničoho namiesto hotela...alebo keď beriete lieky na chorobu, ktorú nemáte. Ázijský úsmev je pre nás ťažké prečítať a ešte ťažšie odhaliť. Lebo keď sa niekto usmieva, máte dojem, že je všetko v poriadku. Ale nie je. Ale keď už je toho občas veľa, vytiahneme aj my rovnaké zbrane. Úsmevy. Prísť neskoro, či neprísť vôbec? Úsmev a je to vybavené.
*Že je to krajina plná pekností. Plná dychvyrážajúcej nádhery. Zelená príroda, vodopády, hinduistické chrámy, divoký oceán, útesy, ostrovy, ryžové polia, čajové plantáže. Idyla. Nikdy som nič krajšie nevidela a každým dňom objavujem ďalšie a ďalšie peknosti. Všetky gýče z katalógov pre turistov sú skoncentrované práve tu a nachádza sa tu jednoducho všetko. Vrátane sopiek, národných parkov, Varana komodského či pôvodných kmeňov. Indonézia zďaleka nie je len Bali prepchaté turistami s astronomickými cenami. Keď sa sem chystáte, odvážte navštíviť Jávu, Lombok, Sulawesi, Flores či Sumatru. Každý región je osobitý, každý má čo ponúknuť.
*Že zvolávanie na modlitby z mešity päťkrát denne znie po čase ako lahodná melódia. Ak samozrejme nie je tá mešita príliš blízko. Indonézia je muslimská krajina. Mám kopu muslimských kamarátov a známych aj učiteľov. A sú to mimoriadne príjemní, vzdelaní a kultivovaní ľudia. Nechcem sa púšťať do náboženských debát, ale väčšina bežných ľudí sa snaží žiť tak, aby boli osožní pre svoje okolie a aby nikomu neubližovali. Sú tolerantní. A ja sa ich snažím pochopiť. Keďže som len hosťom na ich území. Niekedy je to ťažké. Ale v zásade stačí obliekať sa podstatne striedmejšie, nesprávať sa príliš nápadne či vulgárne a nevtláčať im môj pohľad na veci. Zatiaľ mi nikto nenanucoval ten svoj.
*Že nechľasceme. Tak veru. Žiadne bary či diskotéky, žiadne víno, miešané drinky. Muslimovia nepijú. Oficiálne. Takže v obchodoch maximálne pivo. Keď som prišla prvýkrát na indonézsku žúrku, bol to šok. Všetci triezvi, popíjali limonádu. Potom sa šlo do karaoke baru, kde opäť všetci triezvi bez hanby spievali. Na Slovensku bez dvoch promile by sme sa mikrofónu v bare asi nechytili. Okrem toho, vďaka teplu a vysokej vlhkosti sa popíjať ani nedá. Aspoň mne. Raz som sa totiž so spolužiačkou celkom slušne opila z jediného piva a na druhý deň mi bolo zle. Takže nechľasceme. Po tých pár mesiacoch mi to už nepríde zvláštne.
*Že každý tu nájde to, čo hľadá. Niektorí divoké párty plné zábavy (nájdete na Bali), iní spojenie s prírodou (nájdete všade), ďalší vnútorný pokoj, reset mysle (nájdete všade) či nové výzvy, vedomosti, zážitky a ľudí (tiež všade). Alebo shoppingovanie, kávičkovanie, luxusné posiľňovne a bazény. Je len na vás čo si vyberiete a ako čas strávený v krajine strávite. Nech je však ten cieľ akýkoľvek, cesta k nemu je lemovaná takým množstvom intenzívnych zážitkov, že občas z toho až bolí hlava. Milión vnemov, chutí, farieb, milión ľudí a priateľov.
*Že môžete byť hocikde, najdôležitejší sú ľudia okolo vás. Ak ich nájdete, aj prechádzka rajom, nad ktorým sa občas zmráka, má tú správnu príchuť. Lebo keď nie sú, aj na tej najkrajšej pláži s tyrkysovým morom je vám smutno. Ak sa niet s kým podeliť. Ja som ich našťastie našla. A sú skvelí. Sú z Grécka, Anglicka, Ameriky, Iránu, Argentíny, Lýbie, Indonézie, Slovenska či z Poľska.
*Že Joga je top.
Ako znie tá životná pravda? Že život nie je o počte nádychov, ale o počte momentov, ktoré vám vyrazia dych? Tak presne o tom je, môj život na Jáve. A je to neuveriteľný pocit.
