...Tam vsade je nostalgia. Je aj spolu s Palomou a Fabiom. I s Loannou a Romy. Aj s Marie a Maruskou.
Nechce sa mi tomu uverit, ale je mi to celkom luto. Uz trikrat som nalozena taskami pomalym krokom odmerala trasu do mojho noveho bytu. Caka ma posledna, stvrta cesta, ked beriem uz iba periny, notasek a vesiaky. Cakaju ma novi spolubyvajuci, ktori ma prekvapili. Ked som tam miule prisla, tak som prehodila ze milujem modru a more, lebo to na Slovensku nemame. A dnes ma uz Antoinette vitala so sirokym usmevom na tvari - moja izba je cerstvo namalovana na modro a na stene pri posteli je dokonca umelecky nakreslena velka spenena vlna. Viem, ze mi tu bude dobre. Ako Antoinette, tak Jean Paul a Durbin sa na mna tesia.
Vedla sa tmoli Michaela...Lamentuje nad svojimi asi 60 kilami batoziny a nakazuje svojmu drahemu, aby to zacal vynasat. Drahy sa snazi...poctivo berie radiator, nafukovaciu postel, milion igelitiek. Ma ju rad, to sa vidi. Pri pohlade na tri igelitky Miskinej kozmetiky sa totiz tvari, ze je to este malo. Ja si myslim ,ze v duchu zhozene premysla, ako roztlaci tu jednu policku v kupelni.
A tak ideme...Umyvam dlazku, posledna kontrola...ideme...nezostava po nas nic...Snad tam bude dobre. Este som nikdy nebola az takto extremne samostatna. Asi nastal cas. Asi je to dobre. Rozmyslam, ako si na tu umelecku spenenu vlnu nalepim moje Almodovarove plagaty. A ci tam tiez bude sused, ktory bude mat odblokovanu wi-fi :)
