Slovenské zdravotníctvo u mňa obstálo

Perfektne rozbehnutý večer sa náhle zabrzdil. Najskôr som s radosťou zistila, že môžem aspoň zohnúť nohu. Z kamarátov sa zrazu vykľuli laickí medici a všetci hromadne radili čo teraz. Jeden mi pleskol na koleno rozdrvený ľad, ďalší ma chcel na svojom chrbte odviezť domov, tretí človek tvrdil že to nič nie je a zo štvrtých úst padol nesmelý návrh sanitka + Kramáre. Ale ja som predsa tvrdohlavá, silná žena, a tak som sa poskakujúc rozhodla chytiť nočný autobus. V nočáku ma však prepadli všetky tie chmúrne myšlienky a rady starých materí ako zdravie je len jedno; čo ak je to niečo vážne; čo ak som na pokraji života a smrti? Skončila som na Centrálnom príjme. Medzitým som ešte taxikárovi stihla vynadať, aby sa ponáhľal, lebo ja možno umieram. Ale ten v obklopení jastrabích policajtov nechcel porušiť dopravné predpisy...! A na dôvažok ma presviedčal, nech idem radšej domov, že on takmer aj zlomeninu prežil bez lekárskeho zásahu...Blázon.Čakáreň na Kramároch bola prázdna. V kabínke nahlas chrápal unavený vrátnik. Po tom všetkom, čo som počula o slovenskom zdravotníctve som mala chuť moje trápenie ukončiť samoliečbou...V duchu hesla Keď sa raz dostanete do rúk lekárom, objavia u vás aj to čo nemáte som doteraz všetky drobné úrazy prežívala s obväzom a Ibuprofen. Ale v piatok som zostala veľmi prekvapená. Službukonajúci lekár prehliadol fakt, že nemám pri sebe ani jediný preukaz totožnosti, poslal ma na rontgen a promptne ošetril. Ako bonus to bol mladý fešák s podmanivým úsmevom. Prehodil niečo v tom zmysle, že keby som videla všetky tie prípady, ktoré mu privádzajú, môj prípad je preňho vítaním spestrením Vraj mám niečo s vonkajším meniskom – ľudovo povedané podvrtnutie kolena. Ubezpečil ma, že neumieram, že nepotrebujem ani vozíček a pokojne môžem odkráčať po vlastných.A viete čo? Mám brať Ibuprofen a obväzovať si nohu...J