Povolanie novinarka alebo Vecernik je najlepsia skola

Cesta od snov k realite nebyva jednoducha. A cesta do nejakych novin uz vobec nie. Ale mne na strednej skole stacil prechodny pocit, ze som niekto. Zalozila som, viedla, redigovala a viac menej aj plnila skolsky casopis El Dorado. A stale som si hovorila
Ved koho ineho by mali zobrat do novin, ak nie sefredaktorku (honosne to slovo) skolskeho casopisu?
A co potrebujete na vpad na slovenskych periodik?
Ja som mala, predovsetkym drzost ako fras a nadrozmerne ego. Asi pred piatimi rokmi som napriklad zavolala zastupocovi sefredaktora v uz zaniknutej Narodnej obrode a drzo som mu povedala, ze som napisala basen (Jezis, fakt kravina), o par dni su Vianoce a nech ju zverejnia. Zastupca sefredaktora ostal chvilu ticho, ale potom mi slubil, ze sa posnazi. A? O tyzden mi naozaj vysla moja insitna prvotina v celostatnom denniku!
Povzbudena tymto nahlym uspechom som sa odhodlala urobit prvy smelsi krok. Tyzden po maturite som nabalila zopar cisel El Dorada a vypravila som sa osobne do redakcie Bratislavskeho Vecernika, ktory pre mna predstavoval velmi vysoku metu.
S maturitou coby chlebom vo vrecku ako by povedala babka, som prekvapenej zastupkyni sefredaktorky zvestovala, ze by som rada doplnila ich redakcny kolektiv a na dokaz svojich schopnosti prinasam tieto skvostne casopisy.
Pozor - prichadza realita.
To, co ste napisali doteraz ma nezaujima. Mna zaujima, ako budete pisat pre nas. Zajtra chodte na taku a taku akciu, napiste mi riport a potom sa porozpravame, povedala ta prisna zena a ja som takmer plakala. Preco nechce vidiet moje casopisy? Ani moju basen?
Riport som vsak napisala, prisna blondava zena bola spokojna a ja som rozsirila rady Bratislavskeho Vecernika ako cerstva a najmladsie externistka. Novi kolegovia sa ma ujali famozne, vsetci sa ku mne spravali milo a roboty bolo vyse hlavy. Samozrejme, pisala som vacsinou vikendove akcie, na ktore nikto nechcel ist, ale bola som stastna. Spoznavat ludi, nahravat na diktafon, komunikovat s fotografom a v prvom rade BYT v redakcii, kde sa to vsetko vari a mat tam svoje stale miesto - to bol splneny sen.
Vo Vecerniku som bola neceleho polroka, ale dal mi taky silny zaklad z ktoreho mam vela doteraz. Postupne som okrem ciernej spravodajskej roboty zacala robit aj do kultury velke piatkove rozhovory so slovenskymi osobnostami a kvoli publicistickej strane som sa parkat vrhla do hlbin osobnych zazitkov, aby som citatelom sprostredkovala skutocne dojmy. Tak som trhala cely den papriku a fachcila vo Volkswagene, aby som oznamila, ako tazko pracuju studenti. Urobila som tour po bratislavskych obchodoch, aby som zistila, ako strasne sa spravaju predavacky a skusila som aj moc tlace. Dve predavacky po uverejneni mojej reportaze ihned vyhodili z obchodu.
A po celom lete odpracovanom vo Vecerniku som dostala novu prilezitost. A odvtedy som opat v denniku a opat v Bratislavskej prilohe. Nebudem konkretizovat, aby som nepohorsila najvyssiu generalitu, obmedzim sa len na konstatovanie, ze som opat spokojna.
A s nostalgiou spominam na casy stravene vo Vecerniku. Obcas este stretnem byvalych kolegov a zo spominanej prisnej zastupkyne sefredaktorky sa medzitym stala konkurencia v inych novinach.
Vecernik mi dal vela, ale predovsetkym mi priniesol ludi, ktori mi dali moznost zacat. Partiu ludi, ktori dali tu povestnu prvu prilezitost maturantke bez akychkolkvek skusenosti. Partiu ludi, ktorym stacil entuziazmus, chut pracovat a laska k novinarcine na to, aby ma zobrali medzi seba a otvorili mi dvere do sveta clankov, titulkov, redakcnych uzavierok, tlaciarnou vonajucich novinovych vytlackou.
Naucila som sa spoliehat na seba a presvedcila som sa, ze ak niekto skutocne nieco velmi chce, nic nie je nemozne. Staci sa odhodlat, prist. A potom sa mozno dostanete aj k spanielskemu kralovi. Zazitok z prechadzky po Grassalkovichovej zahrade v utrobach jeho sprievodu mam uchovany ako jeden z najsilnejsich momentov.
Venovane Vecerniku, byvalym kolegom a este jednemu vynimocnemu cloveku, kvoli ktoremu som sa na tuto drahu vydala. Slubujem, ze Ti neurobim hanbu. Cest Tvojej pamiatke - tati.