Okrasa v mužskej (lyžiarskej) spoločnosti

Dnes som sa dostala do zaujímavej úlohy. Dnes sa mi na polhodinu ušla úloha takzvanej okrasy. Prisadla som si totiž k dvom milým chlapom (nebojte sa, poznám ich, aj keď nie príliš). A tí viedli svoj obvyklý dialóg bez toho, aby si ma všímali. Tak som plnila funciu vkusného doplnku. Bavili sa o lyžiach, túrach, horách. A ja, keďže toto nie je vonkoncom moja parketa, som radšej bola ticho, aby som tam nebola za blondínu :)) Teda, ešte som decentne pochlipkávala čaj, zrakom prebiehala z jedného mládenca na druhého, odhŕňala a opätovne som prihŕňala šál na krku. Všimla som si tiež, že na stenách kaviarne sú vkusné vianočné ozdoby. Celkom šok...doteraz som sa, neskromne, považovala za relatívne zdatnú rečníčku, ktorá vie viesť komunikáciu o hocičom a s hocikým - aj s introvertným šachistom...No dnes som zistila, že veru nie... Žeby som šla čosi domov naštudovať o lyžiach, viazaní a vlekoch, nech sa nabudúce blysnem? Predsa len, dávať k dobru historky o mojich lyžiarskych schopnostiach by bolo skôr trápne ako zábavné. Technika a´la pluhom fičíme dolu sa už asi zjavne nenosí.

Marína Dobošová Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny