Už keď som prvýkrát čítala rozhovor s tetou Kolníkovou a videla jej fotografiu, už vtedy mi to cvaklo. V tejto statočnej žene sa ukrýva hľadaný láskavý pohľad a číra dobrota. Je zosobnením „mojej“ babičky. Takú by som chcela.
Nikdy som ju nevidela v divadle, ale počula som o nej toľko pozitívnych informácií, až ma prepadla nutkavá potreba kontaktovať túto dámu a nejako ju potešiť. Keď som pred pár týždňami čítala, ako biedne žije, že jej nemá ani kto pichnúť injekciu proti bolesti, dosť ma to zobralo.
Teta Kolníková však svoju situáciu zvládala s prirodzenosťou jej vlastnou, nesťažovala sa a stále s láskou spomínala na divadlo. Dobrá, dobrá, dobrá, je taká dobrá, že sa nehodí do tohto sveta. Jednoduchá žena, sama vychovala deti bez muža. Život sa s ňou nemaznal, no aj napriek tomu vyzerala byť šťastná a získať si srdcia ostatných.
Chcela som jej teda aspoň napísať, ale než som sa odhodlala, odišla. A už je neskoro, už tu nie je, už tu nebude, už vôbec nikdy. NIKDY! Možno nemala dvor plný zvierat a možno ani nenosila dreváky. Ale určite sedí na opis, ktorý sa kedysi zrodil v mojich predstavách.
Teta Kolníková, zbohom. Určite je pre Vás nachystané to najlepšie miesto v nebi. Ak tam prídete, zistite, prosím, ako sa má pán Kryl...Budete nám moc chýbať.
