Ku "Kozlovi" chodím pomerne často a dosť rada. Majú tam výborné kuracie krídielka s pálivou salsou, dobré pivo, dobrú Kofolu. K tomu Nachos a vôbec celé menu je viac ako slušné. Plus slušné ceny, príjemné pivničné priestory, jukebox, kde sa občas poteším nejakými tými Gipsy Kings. Doteraz som bola spokojná.
Dramatický strih v započatom idylickom rozprávaní, ktoré vás už nepochybne začína nudiť...
V sobotu večer sme s mojím španielskym hosťom z Hospitality clubu zamierili do Kozla. Už zdiaľky bolo počuť hudbu, ktorá hrala neobvykle nahlas. Estébana som upokojila tým, že to musí byť len omyl, lebo hudba tu hráva dosť potichu. Ale kde! Aké bolo naše prekvapenie, keď sme vošli do rámusiacej miestnosti typu tínedžerský klub. Ležérny čašník prijal objednávku a nad slušnou požiadavkou stlmenia muziky sa len pousmial. Vraj polovica podniku si to želá mať presne takto vypeckované.
-Aká polovica? Ukážte mi tú polovicu! - nástojím
-Tamten stôl - ledabolo rozmáchol rukou neurčitým smerom. O pár sekúnd sme zbadali, že repráky revú ešte o čosi hlasnejšie. To už som vyletela napajedene k baru, kde bol prítomný ešte jeden exemplár v rovnošate.
-Mám dojem, že decibely prekračujú aj zákonom ustanovenú hornú hranicu. Dajte to prosím tichšie alebo mi zavolajte majiteľa. Nepočujem vlastného slova! - prepaľovala som pohľad výčapníka. Spražil ma pohľadom a 'la Mám ťa na háku, moja a zahlásil, že majú oslavu, decibely prekročené nie sú a majiteľ nie je. Podobne dopadli aj ďalší dvaja mladí muži, ktorí sa k nám pridali a žiadali o stíšenie vypaľovačiek nad našimi hlavami.
Pri bežnej konverzácii sme neskôr zaregistrovali, že prvý čašník je v službe v modrých trenírkách, čo sa ani nijako nesnažil maskovať. Zabudol na obe objednávky, musel sa prísť dvakrát pýtať ešte raz. Ako príjemný bonus jeho značne rozptýlenej pozornosti zas nenaúčtoval jeden nealko drink. Rýchlo sme dojedli a vypadli do Kozla oproti - to je menší podnik s tým istým menu a personálom.
Vzrušujúci večer pokračoval a nastolená úroveň neprofesionality, ignorácie zákazníka a negustióznosti sa naďalej znižovala. Pri bare sa totiž potácal iný čašník mimo službu, ktorý sa takmer rozpleskol pri pokuse odísť z miestnosti. Kolega v službe z prvého Kozla sa veselo nalieval s ním. Trenírkový kráľ tam tiež pribiehal vyškerený a spokojný sám so sebou. Hudba bola decentná aj keď ju asi trikrát naraz neúmerne zvýšili. To sa len kolegovia hrajkali s rádiom. Našťastie tam už boli čašníčky pri zmysloch, ktoré počin rozveselených chlapíkov bystro zrušili.
Požadovaný nápoj nám priniesli v pohároch, ktoré chutili a voňali ako stará vymáčaná handra na dlážku v kombinácii s vechťom.
Záverečné zhodnotenie
Keď už idem podnikať v gastronómii, hotelierstve či v inom odvetví, kde budem závislý od zákazníkovej spokojnosti a štedrosti, správam sa podľa toho. Dodatočne som sa dozvedela, že v Kozlovi niečo oslavoval personál, zjavne preto boli čašníci nadmieru tolerantní. Ale to mňa, ako človeka, ktorý sa považuje za pravidelného zákazníka a šíri dobrú povesť podniku ďalej, vôbec nezaujíma. Ako je možné, že majiteľ či prevádzkár takúto anarchiu v sobotu večer dovolil? Ako je možné, že tam zamestnáva človeka, ktorý behá v trenírkach a nie je schopný si zapamätať objednávku? Ako je možné, ža sa ani po slušnom požiadaní nedovolám základnej slušnosti a prirodzenej tolerancie?
Udialo sa v:
Kde: Pivnica u Kozla
Miesto: Panská 27, Bratislava
Čas: 30. augusta, cca od 20.45
