Vízia, že budem každý deň vstávať o pol ôsmej, vracať sa unavená podvečer a svoj čas zavŕšim pri televízore je nechutná. V piatok a sobotu si oddýchnem, vyrazím von s priateľmi a od pondelka ten istý kolotoč. Nádej na osamostatnenie sa je hlboko pod nulou, založenie rodiny sa tiež nechystá, ale stereotypný kancelársky život aj tak považujem za krutý žart zhora. Dostanem svoj stôl, svoju stoličku a svoj počítač. Do kancelárie si prinesiem kvetinu, ktorú zabudnem zalievať a protiľahlú stenu si vyzdobím nástenkou s fotkami, článkami, mottami, aby som sa na tom neosobnom mieste cítila aspoň trochu dobre. Možno dostanem gastrolístky, služobný mobil, "výhody" sociálneho programu a pár kolegov k tomu. Spolu budeme nadávať na šéfa, chodiť na obedy a svorne vždy desiateho znechutene hľadieť na výplatnú pásku. Budem zaradená v pracovnom procese a s ostatnými ťahať ekonomický progres nášho maličkého štátu. Budem už nenávratne, na dlhé desiatky rokov, zaškatuľkovaná až do dôchodku.
"Mery, rozmýšľam o tom asi dva týždne, od vtedy, ako som podpísal svoju prvú pracovnú zmluvu. Ja to ešte nechcem, mne sa tá predstava nepáči. Najradšej by som sa zbalil a vypadol ihneď niekam preč, napríklad do Španielska," povedal si, oči ti zaiskrili, pery sa roztiahli do mimovoľného úsmevu a tvoja ruka nežne pohladila moje unavené vlasy.
Možno to bolo tvojimi grepovo-vodkovými drinkami, možno to bolo mojimi strikmi, ale práve v tej chvíli sme sa ocitli na tej istej, zúfalej lodi. Plní snov, plánov a nádejí, pripravení prevziať diplom a roztiahnuť krídla. Pripravení žiť svoj život naplno, nadoraz, splniť naše sny a túžby, chcieť všetko a hneď, mať zázrak na počkanie, nájsť sa už sa nikdy nestratiť. Na všetky tieto veci však padá tieň, a o všetky bude treba šialene bojovať. A ja si teraz nie som istá, či nám na náš boj popri "naformátovom" štýle života zostane čas. Či budeme naň mať sily a hlavne chuť. Pozreli sme sa na seba, mysleli na to isté. Išli sme si zatancovať improvizovanú rumbu na dolný parket a ty si objednal posledné drinky. Výčapníkovi došla kofola, nám dochádza sloboda a vytráca sa radosť.
Ale, cariňo, možno je aj iná možnosť. Možno máme únik pred "formátom". Možno sa stačí iba správne rozhodnúť, zariskovať, odhodiť zdanlivé pohodlie a dobré miesto vo firme. Možno stačí prebrať diplom a potom urobiť presne to, na čo máš chuť. Choď na Kubu, prídi ma pozrieť, cestuj, rob čo chceš, užívaj si a kašli na všetko. A potom - AŽ POTOM - keď ty sám budeš cítiť, že "penze je daleko mládí v čudu", vráť sa do formátu, zaraď sa do procesu a spokojne prispievaj k HDP. Až potom, keď to budeš ty chcieť - nie vtedy, keď sa to od teba očakáva.
"Prosím vás, dopite si drinky, inak vás budem musieť odprevadiť - zatvárame," povedal nám mladučký svalovec a my sme so smiechom vybehli do ranej Bratislavy, ktorá sa pomaly prebúdzala k životu.
"Tak zas niekedy", vravíme si neurčito a ja neisto zatváram dvere na taxíku. Dobré ráno Slovensko, cupitám domov a premýšľam, či je šanca vyhnúť sa formátu skutočne reálna...
PS: Tú stávku o dokončenie diplomovky plánujem vyhrať :)
Prameň inšpirácie: fragmenty z dialógu po piatkovom blogostretku
Miesto inšpirácie: Club 39
Inšpiračný zdroj: Mateo
