Mojej mamke raz povedala, že rada počúva, ako si doma spievam. Prechádzala sa so psom po ulici a väčšinu čsu trávila doma . A v očiach mala, taký neidentifikovateľný smútok...
...žena, ktorá sa v minulosti liečila na psychiatrii...so sebou si zobrala len lieky a kľúče...169 cm vysoká strednej postavy, naposledy mala oblečené...
Aj to bolo v agentúrke. Bolo tam to, čo sme my, ľudia z nabližšieho okolia ani netušili. Pani Daniela sa vybrala ukončiť svoj život, svoje trápenie. Nechala tu dcéru a manžela.
- Čo ak som mohla niečo urobiť? Pozvať ju na nedeľný koláč, vytiahnuť do mesta alebo na prechádzku. Čo ak som jej naozaj mohla pomôcť?
Sedela v kuchyni, tesne po jobovke, mamka.- Nie si zodpovedná za život druhých, mami. Netráp sa.
Povedala som jej ja. Nechcem na to myslieť. Nechcem myslieť na to, že máme možno aj my akúsi vinu na tejto situácii. Stále sa nám zdala smutná, ale, prisahám, fakt sme nevedeli, že sa jedného dňa vyberie z doma s úmyslom, že už nechce byť viac na svete. AJ susedu z ďalšieho poschodia trápi podobný pocit. Možno nás trápi všetkých.
A možno je nejaká šanca, že svoje plány nakoniec zmenila a ešte stále žije. Možno nasadla do nejakého autobusu a nechala sa uniesť do neznámeho mesta. Je tu predsa nádej, veď sa nenašlo jej telo. Pešo by ďaleko nezašla.
Ak by ste ju videli, ozvite sa na číslo 158. Nádej umiera vždy posledná.
Pani Daniela bola milá, chcela by som, aby si opäť prišla vypýtať vajíčka do koláča...
