Nastúpila som a bola som nadšená. Prvýkrát ozajstný kolektív, ozajstná (kvázi) zodpovednosť a ozajstné peniaze. Dostala som hroznú, strašnú kockovanú košeľu, mrkvové umelé nohavice, motýlika, šiltovku a biele placku. Neforemná uniforma bola veľmi sofistikovane navrhnutá. Predpokladám, že ju mali na svedomí prudérni Američania. Lebo osoba ženského i mužského pohlavia zaodetá v takom mundúre nemá šancu vzbudiť ani najmenší záujem. A preto sme mohli pokojne pracovať, oslobodení od "sexuálneho harašenia." Keď sme totiž s balíčkom "výživných potravín" vybehli spoza pulta a ukázali sa v plnej poľnej, zákazníci si občas neodpustili poznámku v štýle: "Slečna, veď vy by ste boli aj celkom pekná, ale tá strašná uniforma..."
Postupne som nazerala hlbšie a hlbšie a prepadala som čaru všetkého čo bolo "mek". Vlastne sme takí boli všetci. Firma je vymyslená tak dobre, že po čase je každý schopný vypľuť aj dušu, len aby zachránil smenu a aby tam ťahal od svitu do mrku. Zamestnanci sú väčšinou študenti a tí si prehadzujú skúšky, obetujú rande, žúr alebo sa plahočia aj napriek zdravotným problémom. Ja osobne som sa ešte aj na maturitu učila obsluhujúc autá. Menežéri vedeli vhodne navodiť kolektívnu zodpovednosť, vedeli nás presvedčiť, že sme sa narodili len preto, aby zákazník dostal svoj ---burger za minútu a nie až za minútu a pol. Pri tom všetkom sme sa pri pokadni snažili na každého nešťastníka vybafnúť všetky povinné vety ako: "Môžem vám ponúknuť ešte nápoj/zmrzlinu/ľadovú kávu/hranolky? Budete to jesť u nás alebo si to prajete zabaliť? Dobrú chuť. Dovidenia. Dúfam, že vás skoro uvidíme." A všetci sme sa snažili povedať ich všetky a po poradí, lebo chodili zamaskované kontroly s papierikmi a striehli práve na tieto banality. Ak nás vystriehli, bolo zle nedobre, bol výplach žalúdka. Všetky reštaurácie totiž medzi sebou súťažili a takto sa strhávali cenné body.
Ale to, čo nás držalo pokope, nebola firma ako taká. Pokope sme sa držali navzájom, všetci po čase hovorili, že sa prinútia strčiť kartu do cvakačky iba kvôli iným super ľuďom. Najlepšie boli párty, kde sme sa všetci stretli. A v lete sme mali zábavné popoludnia s hrami. A v zime lyžovačku. A medzitým sa poväčšinou strašne chľastalo. Nie všetci, ale podľa mojej skúsensti väčšina. Tvrdé jadro. Ja som sa prvýkrát opila po smene...Michaela sa prvýkrát opila tiež v rámci kolektívu...Hrali sme zábavnú hru, Bolívia...so zápalkami či s kockou...Ak niekto nevedel vymenovať mená aj priezviská kolegov, musel sa toľko krát napiť...A ona má veľmi zlú pamäť na mená :)))))
Bolo veselo, vznikali páriky. Položartom sme hovorili, že mek je Beverly Hills na druhú - Každý s každým, dvakrát. Točilo sa to a striedalo. Každá reštaurácia mala svoje idoly, svoje vzory a taká aspoň platonická láska neobišla snáď nikoho. Spájala nás práca, celé dni, aj vo chvíľach voľna sme sa stretávali a témou rozhovorou bola zasa a opäť iba práca.
Takto uplynuli dva roky. Pre mňa veľmi smerodajné. Lebo vždy, keď som zapichla omylom ruku do rozbabraného jedla, vždy, keď som čistila záchod a triedila odpadky; vždy, keď som balansovala pri vriacej fritéze a grile, drhla dlážku, odmeriavala 14 gramov šalátu alebo mala božskú trpezlivosť s idiotskými zákazníkmi - vtedy som si uvedomovala, že musím ísť študovať na vysokú školu a musím robiť niečo normálne. Pozorovala som pár zúfalých kolegov z kategórie 40 + - mamičky s deťmi, staršieho pán. Živili svoje rodiny z toho biedneho platu a dennodenne prežívali tú prácu spolu s nami, v duchu hesla "všetci sme si rovní".
Najhoršie bolo sledovať, že menežermi sa stávali často krát blbci. Zakomplexovaní, aktívni, iniciatívni, stúpali po kariérnom rebríčku. A keď si obliekli modrú košeľu, z normálnych ľudí sa premenili na generálov, ktorí nám znepríjemňovali život. Pamätám sa, ako som raz na kolenách s malou handričkou drhla hasiaci prístroj a pán menežér sa celú dobu škodoradostne prizeral a s pôžitkom buzeroval...Pred pár týždňami som sa škodoradostne smiala ja, keď som ho videla strápňovať sa v televízii vo vyvolenom trojboji, cez ktorý neprešiel. Pamätám sa, ako nám potupne kontrolovali čisté ruky a nechty, pravidelne ma pérovali za pramienok vlasou padajúci do čela či za ponožky inej, ako čiernej farby.
A tak som po dvoch rokoch odišla...Našla som v sebe odvahu a po jednej absurdnej výmene názorov som zavolala do redakcie Večerníka. Do týždňa som zmenila pôsobisko a od vtedy žijem ako človek. Nie ako naťahovacia hračka s permanentne povinným úsmevom na perách. Nikto sa mi nepokúša gumovať mozog, ani nemusím chodiť na nácviky, ako čo najlepšie vychváliť ten - ktorý skvostný výrobok.Môj odchod z krajiny žltých oblúkov bol jedným, z tých správnych rozhodnutí.
