Cestoval som od Káhiry až po 300 km vzdialenú oázu Baharíja.
V roku 2002, keď som maturoval, tak som ťažko ochorel. Dostal som nevyliečiteľný zápal chrbtice - Morbus Bechterev. Bol som 6 mesiacov na vozíku vo veľkých bolestiach, následne som chodil rok s barlami a ťažko som sa z toho spamätával. Mával som z toho aj veľké bolesti chrbtice. Keď som v roku 2003 už mohol normálne chodiť, šiel som na vysokú školu (informatika), ale po dvoch semestroch som ju nechal… Bol som veľmi nespokojný a chcel som si prevetrať hlavu. Zdalo sa mi, že najvhodnejšia je na to púšť. Šiel som teda do Egypta. Bolo to 10. Júna 2004.
Pred odletom som poslal kamarátom SMS-ku: Idem do Egypta.
Dva týždne už o mne nič nepočuli. Ani rodina…
Kapitola 1: Prílet do Káhiry
Do Káhiry som priletel asi o 4 ráno. Unavený, ospalý, ale spokojný.
Po prílete, keď som sa rozhliadal, kam ďalej, mi cestu skrížili kšeftári. Začali ma ukecávať. Ponúkli sa, že mi zabezpečia jedlo, ubytovanie a budú ma sprevádzať po pamiatkach.
Mal som vtedy 20 rokov - bol som neskúsený, prekvapený a trochu vystrašený. Oni boli vysokí, silní a neodbytní. Vyšiel som im “v ústrety”, čo ma stálo väčšinu peňazí, ale veril som, že potom snáď niečo vymyslím.
Najprv ma zaviezli do hotela, kde som sa vyspal a o niekoľko hodín sme sa vybrali prezerať pamiatky. Táto fáza nebola až tak zlá. Vedel som, že s touto bandou to nebude lacné, ale užil som si to.
Najprv sme šli k Veľkej Pyramíde v Gíze, ktorá je naozaj vysoká a odhaduje sa, že ju tvorí viac ako 2 milióny kamenných kvádrov. Ďalšia pyramída, známa ako Rachefova, svojou majestátnosťou za ňou nezaostáva. Jej základňa je presne o 15 metrov kratšia ako základňa Veľkej pyramídy, avšak výškový rozdiel je len 3 metre. A napokon sme šli aj k tretej, Menkaureho pyramíde, ktorá je z nich najmenšia.
Ponúkali tam ako atrakciu aj jazdu na ťave (za vysoký honorár). Kašlať na peniaze! Trocha som sa povozil a išli sme si pozrieť Sfingu. Tá je tiež krásna. Stráži prístupovú cestu k Rachefovej pyramíde. Dosahuje výšku asi 20 metrov.
Neskôr sme si pozreli Sakkaru, ktorá sa radí medzi najbohatšie archeologické náleziská v Egypte. Tam sa týčia ďalšie pyramídy: Džoserova, Venisova, Tetiho, no a prezrel som si aj hrobky. Nasledoval Memfis, ktorý bol v starovekom Egypte hlavným mestom.
Po nejakej chvíli sme sa presunuli do Egyptského múzea. V múzeu sa vraj sústreďuje viac ako 120 000 exponátov. Ja som mohol vidieť tie najzaujímavejšie, ako sieň s Tutanchamonovým pokladom, sochy, truhle a všelijaké poklady. Po prehliadke sme zamierili na nejaké nákupy. Kúpil som si aj galabiju (tradičný egyptský odev), lebo aj keď som už nemal peniaze, prehovárali ma, nech si ju kúpim, že mi požičajú. Požičal som si teda a kúpil si ju. Nemal som chuť sa s nimi hádať a páčila sa mi. Potom sme už šli na večeru a späť do hotela.
Na izbe som mal ešte nejaké peniaze, ale už mi dochádzali a kšeftári mi povedali mi, že ma ráno vyzdvihnú a dohodneme sa na ďalšej prehliadke. No ja som vedel, že ma budú chcieť vyžmýkať. Nevedel som však, ako sa ich zbaviť? Povedal som si, že im jednoducho ujdem. Chcel som sa pustiť do vlastného dobrodružstva.
Kapitola 2: Útek
O pol noci som potichu odišiel z hotela. Nevideli ma. Super! Nasmeroval som si to do púšte. Môj hotel bol niekde na severe, nad centrom. Pyramídy a púšť boli na juhu, preto som kráčal stále tým smerom.
Ako som si vykračoval centrom Káhiry, cestou som stretával rôznych ľudí. Boli zhovorčiví a bavili sme sme sa po anglicky o všeličom. Kadekto ma pozýval na párty, ale odmietal som. Chcel som ísť do púšte. Nad ránom som natrafil na policajtov. Na pleciach mali samopaly.
"Hello my friend!" povedal mi jeden z nich, ktorý vedel po anglicky. "How are you?"
"Fine!" odpovedal som s úsmevom.
Policajti v Egypte boli veľmi priateľskí a títo neboli výnimkou. Títo boli vlastne prví, s ktorými som sa zoznámil, ale i ďalší boli milí. Vypytovali sa ma, odkiaľ som, kto som a príjemne sme sa bavili. Pozvali ma aj na čaj.
Pýtali sa ma, či som moslim alebo kresťan. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že nie som nábožensky založený, tak som jednoducho povedal, že kresťan.
"You are christian, I am moslim. We are friends!" povedal jeden z nich.
Podali sme si ruky a smiali sa pri tom. Boli to veselí ľudia.
Povedal som im, že idem južne k pyramídam. Odviezli ma k nejakému hotelu pri pyramídach, kde mali stráž. Skvelé! Nemusel som tam ísť peši a bol som tu v bezpečí pred kšeftármi. Sadli sme si ešte na chvíľu na čaj, porozprávali sa, a potom som sa už s nimi rozlúčil.
Túžil som po púšti, preto som k nej konečne zamieril. Bola už celkom blízko...
Po niekoľkých hodinách chôdze som tam bol: pri púšti. Bol to pekný výhľad. Pustil som sa po nej s batohom na pleci a kráčal som až do večera. Vedel som, že od kšeftárov som už ďaleko: Mám od nich pokoj.
Kapitola 3: Púšť
Keď sa zotmelo, bol som už unavený. Našiel som si opustené miesto (bolo mi jasné, že tam nikto nechodí), ľahol som si a pospal.
Ráno som chcel púšťou pokračovať ďalej. Keďže som bol prakticky bez peňazí, bez jedla a vody som mal ešte približne pol litra, rozhodol som sa, že batoh so všetkými vecami - mapy, spacák, letenka, zvyšok peňazí a doklady - nechám na mieste. Keď dobrodružstvo, tak poriadne! Mal som na sebe len galabiju a sandále. Vypil som vodu, čo mi ešte ostala, zobral som si buzolu a vydal som sa ďalej.
Kráčal som púšťou celý deň až do noci. Nedalo sa nikam schovať. Bolo pekelne horúco. Odhadom tak 40 - 50 stupňov. Riadne ma to vyčerpalo. Večer som bol už extrémne unavený, ale v noci prišiel konečne chlad. Spacák som nemal, len som si ľahol práve tam, kde som zastal a spal. Ráno, keď som už pocítil slnko, som kráčal ďalej. Musel som si nájsť nejaké miesto, kde by som sa schoval a kráčal radšej v noci. Nepodarilo sa mi to.
Slnko bolo neznesiteľné a ja som bol bez jedla a vody už vyše dňa. Mal som vyschnuté v hrdle a nevládal som chodiť. Pocítil som zúfalstvo a zakričal som si do vetra.
Prišla na mňa kríza, podlomili sa mi nohy a ostal som ležať na mieste dlhší čas bez pohnutia. Netušil som, ako plynie čas. Pripadalo mi to ako dlhé hodiny.
Myslel som si, že umriem. Bol som dehydrovaný a mal som zjavne úpal.
“Nejako skoro sa skončilo moje dobrodružstvo,” pomyslel som si.
Nevládal som. Umieral som. Pomodlil som sa ešte k vesmíru. Bolo mi tu na zemi dobre…
Umieral som nejako dlho. Myslel som si, že stratím vedomie a vyschnem tam, ale nič také sa nedialo. Prestalo ma to baviť. Zrazu som si uvedomil, že ja tu takto nechcem umrieť. To by trvalo dlho a bolo by to neznesiteľné. Slnko riadne pálilo. Lepšie je umrieť hľadaním vody. Tá myšlienka mi dala novú silu, ale nevedel, som kadiaľ ísť. Porozhliadal som sa okolo. Nevedel som sa rozhodnúť. Pozrel som sa na kompas a intuícia mi napovedala, že sever je dobrý smer. Tak som šiel na sever.
Po niekoľkých minútach chodenia som zrazu uvidel továrne a mesto. Záchrana! Boli však vzdialené ešte niekoľko kilometrov, no nemal som na výber. Chodil som tak, že som spravil pár krokov a odpočinul si. Pár krokov a odpočinok…
Po hodinách chodenia a plazenia som zastal pred nejakou továrňou a vošiel dovnútra. Bola tam ochranka a mali vodu!
Kapitola 4: Medzi mestom a púšťou - smer oáza
Začal som pomaly piť. Vodu som hneď vyvracal. Potom som sa znova napil a znova som ju vyvracal. Nechápal som prečo. Jeden ochrankár mi poradil, nech ju pijem po maličkých dúškoch.
Začal som ju teda piť po maličkých dúškoch, chvíľu som počkal a znova sa napil.
Medzitým som sa zhováral s ochrankou. Tí muži na mňa nechápavo pozerali a neverili, že som prešiel po púšti od Káhiry až tam k nim.
Keď už som bol po hodine pitia vody relatívne fit, vydal som sa ďalej. Cítil som sa ešte hrozne a slnko som už nemohol v ten deň zniesť. Stopol som si nejaké auto a vodič ma odviezol k jednej opustenej budove. Opustená však nebola. Stavalo sa v nej.
Nepozorovane som vošiel dovnútra a uložil som sa v časti, kde sa stavbári nepohybovali. Mal som úpal, preto som si ľahol do tieňa. Zničený som hneď zaspal a spal som až do večera. Keď som sa zobudil, cítil som sa už trocha lepšie, nuž som šiel ďalej po svojich.
Na konci staveniska ma zastavila ochranka. Za tým staveniskom už nebolo nič. Iba púšť.
Bola hlboká noc a oni sa čudovali sa, čo tam robím. Povedal som im, že idem do Baharíje, oázy vzdialenej asi tristo kilometrov.
“Idem stopom”, hovorím.
"That is impossible! You can not go! It's dangerous, you are dangerous. There are thief's, and for the police you are a thief also." (To je nemožné! Nemôžeš ísť! Je to nebezpečné, ty si nebezpečný. Sú tam zlodeji a pre políciu si aj ty zlodej.)
Pozvali ma, nech si k nim prisadnem. "Don't worry! You are friend!" Doniesli mi vodu, polievku a chlieb so syrom. Dosýta som sa napil a najedol. Išli do Káhiry a zobrali ma so sebou. Nebolo to síce pre mňa výhodné, lebo som sa ocitol tam, odkiaľ som odišiel, ale čo už.
Dali mi aj nejaké peniaze a noc som prečkal tam. Ako sa vraví: “nikdy nie si sám”. Aj tu sa so mnou zarozprával jeden chalan, ktorý, keď videl, že som bez jedla, mi doniesol arabský chleba plnený zeleninou. Znova som sa najedol a ráno som sa odviezol do mesta 6 Oktober. To mesto sa nachádzalo západne od Káhiry a odtiaľ to bolo bližšie do Baharíje.
Tam ma už čakalo nové šťastie v podobe miestnych ľudí, ktorí mi pomohli nájsť odvoz ešte ďalej. Doviezol som za mesto a odtiaľ som už odhodlane kráčal na miesto, kde som včera skončil, na koniec mesta.
Po pár hodinách, keď už som bol na hranici mesta s púšťou, ma zastavili iní ľudia. Odchádzali do Káhiry a ponúkli sa, že ma vezmú. Ale znova sa vrátiť tam, odkiaľ som prišiel? Nie, to som už nechcel. Môj smer bol opačný.
“Idem do Baharije. Chcem tam ísť stopom”, povedal som.
"To je nemožné!" hovorí mi vedúci. "Tu nikdy nechodia autá! Tu autá nezastavujú!", opakoval stále.
Tvrdohlavo som však trval na svojom. A zrazu sa objavilo malé auto. Stopol som ho a vodič zastavil. Nanešťastie nemal namierené do oázy, ale iba na blízke letisko. Vodič auta sa dal do reči s vedúcim ochranky, niečo si vysvetlili a potom všetci odišli. Videli, že ja sa odtiaľ nepohnem.
Zostal som teda konečne sám.
Kapitola 5: Stopom do Baharíje
Stál som tam na hranici medzi púšťou a civilizáciou, ale vieru som nestratil. “Určite sa nejaké auto zjaví”, pomyslel som si. Štatisticky to bolo nemožné, ale... načo by som veril štatistike?! Ja som sa spoliehal na nemožné. Bol som pokojný… Ubehla nejaká chvíľka a zjavilo sa. Auto. Bolo také malé, zelené a vpredu sedeli dvaja starší páni. Rýchlo som utekal pred nich a stopoval ich. Zastali. "Wahat? (Oáza?)" spýtal som sa vodiča.
Prikývol.
"Môžete ma zobrať? Prosím!"
Druhý sa hneď posúval do stredu a ja s úsmevom na tvári som si sadol a cítil radosť, že už zanedlho budem v oáze. V duchu som sa bavil na tom, že sa nejaké auto naozaj zjavilo. Po niekoľkých hodinách cesty sme zastali v bufete uprostred púšte. To miesto slúžilo aj ako odpočívadlo pre vodičov autobusov a cestujúcich.
Okrem nás tam stál ešte jeden autobus a jedno auto.
“Veľa tu tých áut naozaj nepremáva,” pomyslel som si.
Tí čo ma viezli mi vysvetlili, že nechodia priamo do Baharíje, ale ďalej som vraj mohol ísť autobusom. Tie tam chodia priamo. Tu mali zastávku. Rozmýšľal som, ako sa do toho jedného dostať.
V tieni som si odpočinul, porozprával sa s miestnymi ľuďmi aj s jednou Francúzkou, ktorá bola na ceste do Káhiry. Jeden z Egypťanov mi pomohol presvedčiť vodiča autobusu, nech ma teda zoberie zadarmo do Baharíje. Presvedčil ho a predo mnou už neboli žiadne prekážky.
Z autobusu som vystúpil usmiaty: Som tu! Dokázal som to!
Kapitola 6: Baharíja
Prvý človek, s ktorým som v Baharíje prišiel do kontaktu, bol poslíček z neďalekého hotela. Ani som nestihol nič povedať a už mi otvoril dvere do auta a odviezol ma k hotelu. Nedbal som. Ale ubytovanie v hoteli som už odmietol. Zadarmo by mi izbu asi nedali.
Šiel som si radšej poprezerať mestečko. Videl som krásne palmy, milých ľudí, pil som z horúceho prameňa a pozoroval západ slnka. Keď už slnko zašlo, vyšiel som na skaly, ktoré mali výstižný názov Black mouintain (Čierna hora). Názov bol výstižný, keďže všetky boli čierne.
Ako som sa dozvedel, niekoľko kilometrov za touto horou bolo jazero. Táto hora sa stala mojím hotelom. Jednoducho som si ľahol na nejakom pohodlnom mieste a spal. Ráno som sa vydal k jazeru.
Keď som si veselo vykračoval, zastavili ma chlapci na povoze s oslíkom, či sa nechcem zviesť. S radosťou! Nemusel som sa namáhať zbytočným chodením. Keď ma vysadili, musel som ísť ešte trocha peši, ale za chvíľu som bol pri jazere. Jazero! Voda! Napil som sa a vodu som hneď vypľul. Nikto mi nepovedal, že tá voda je slaná! Sakra. Bola to morská voda. Aspoň som sa v nej vykúpal. Bolo to príjemné.
Osviežený som sa začal prechádzať po palmových hájoch, až som si našiel dobré miestečko pod palmou, kde som si sadol a odpočíval. Po nejakom čase ku mne pristúpil jeden farmár a spýtal sa ma, či by som s nimi nechcel obedovať. Bol som hladný, sníval som o šťavnatom melóne, o hrozne, nuž neodmietol som.
Priviedol ma k ďalším farmárom, k ich slamenej chatrči pokrytej palmovými listami. Jediné, čo tam mali, boli dve deky a vankúše. Okolo chatrče mali hrozno a iné ovocie. Celé ich bohatsvo. Zato šťastie z nich sršalo a úsmevmi nešetrili.
Posadili sme sa na deku a pustili do jedla. Na začiatok mi ponúkli arabský chlieb so syrom a cibuľou. Bola to lahôdka.
Popri jedení sa snažili niečo zo mňa dostať. Odkiaľ som? Kam idem? Mám tu hotel? Nejaké egyptské slovíčka som už časom pochytil. Keďže nevedeli po anglicky, pomáhali sme si rukami a nohami - a nejako sme si rozumeli. Hlavne sa na mne dobre bavili.
Potom sa pustili do roboty a ja som odpočíval v ich chatrčke. Keď som sa zobudil, pozvali ma ešte na melón, hrozno a čaj.
Jeden z nich sa ešte snažil so mnou komunikovať po arabsky, ale keď videl, že naozaj ničomu nerozumiem, zo srandy začal hulákať a spievať. Nasmiali sme sa až-až. Veru tam bolo veselo!
Po dobrom čaji a odpočinku som sa vydal na ďalšiu cestu. Prešiel som asi kilometer, keď som natrafil na inú komunitu farmárov. Chcel som si len nabrať vodu, ale opäť ma zastavil jeden muž. Niečo sa ma povypytoval a pozval ma na čaj a chleba. Nuž dobre... O jedlo a pitie som tu nemal ani najmenšiu núdzu.
Zvečerilo sa. Neďaleko bola púšť, kde nikoho nebolo a tam som sa vybral spať. Uprostred noci som sa zobudil a už som nevedel zaspať. Urobil som si teda nočný pochod púšťou. Keď som pocítil únavu, zastal som, ľahol som si a spal ďalej.
Ráno som mal krásny výhľad na celé jazero a zeleň okolo neho. Pozrel som, kde sú nádrže s vodou. Tento aj nasledujúci deň som strávil putovaním okolo oázy. Bola naozaj veľká. Vody bolo všade dosť a hladný som nebol.
Keď som ju celú prešiel, rozhodol som sa vrátiť do mestečka.
Kapitola 7: Odchod z Baharíje
Noc som strávil prechádzkou po mestečku. Boli tam obchodíky rôzneho druhu, podniky a ruch. Ľudia posedávali pri čaji, rozprávali sa a zabávali. Jeden z nich si ma všimol (ako vždy) a zavolal ma. Neodmietol som. Rád som sa rozprával s miestnymi. Dozvedal som sa o ich práci, živote a o mieste, kde žijú. Pozval ma na čaj a bavili sme sa.
Ďalšiemu z nich však asi prekážala moja prítomnosť, preto ma po nejakom čase vyhnal. Nenahneval som sa. Stáva sa. Nie každému som sympatický.
Šiel som teda spať. Ako vždy niekam do púšte. Pod holé nebo. Na piesku sa mi spalo dobre. Chladno síce bolo, ale zima mi nebola. Iba občas, keď zafúkalo, som si musel prikryť ústa a nos. V púšti nikdy nepršalo a zem bola vždy suchá. Pohoda.
Ráno som znova zavítal do mestečka. Mal som nejaké peniaze od miestnych, preto som si kúpil niečo na jedenie a sadol som si. Už som sa chcel vrátiť do Káhiry.
Ale ako? Spoliehal som sa na zázrak. Nech vesmír niečo vymyslí! Nejako som cítil, že práve na tomto mieste, kde som včera vysedával, príde pomoc. Spal tam ten chlapík, ktorý ma včera vyhnal. Keď ma uvidel, usmial sa, podal mi ruku a porozprávali sme sa. Už sme boli priatelia. Neskôr odišiel a ja som čakal ďalej.
Ako som tam posedával, zavolal ma k sebe jeden miestny. Vedľa neho sedel pán, ktorého som včera večer videl. Spýtal sa ma, či mám nejaké problémy. Povedal som, že nemám peniaze na cestu do Káhiry. Teda, že vôbec nemám peniaze. Navrhol mi pomoc.
"Ďakujem!" povedal som.
"Neďakuj mne, ďakuj Bohu!", odpovedal. A hneď mi aj povedal, prečo:
"Teraz ráno som sa tadeto prechádzal a dostal som chuť na keksy. Tak som si ich tu kúpil. Sadol som si a tento muž, s ktorým sa už dlho poznám, mi povedal, že včera večer ťa tu videl. Napadlo mi, či nemáš nejaké problémy. Preto som ťa zavolal, aby som sa ťa spýtal. Ja som vodič minibusu a poznám veľa vodičov odtiaľto. Takže nemám problém zohnať ti odvoz. Preto neďakuj mne, ale Bohu, že ti takto pomohol", povedal, ukázal smerom hore a ja som pochopil.
Poďakoval som sa teda Bohu aj tomu mužovi.
Každý deň sa mi takéto niečo prihodilo: Niekto ma zastavil a dal mi jedlo, pozval ma na čaj, zohnal mi odvoz... Alebo to s tým autom - chytil som jediné, ktoré šlo sem do Baharíje. Vskutku som ďakoval za každý deň, nielen za túto situáciu. Ten milý Egypťan mi kúpil ešte aj čistú vodu a keksy, aby som nabral sily a naviac mi dal aj nejaké peniaze na jedlo.
Od šťastia som ani nevedel, čo povedať, nuž sme sa už len s úsmevom a v priateľskom tóne rozprávali o oáze a živote v nej. Za tri hodiny už bol odvoz zaistený a mohol som sa vydať do Káhiry. Vystúpil som v Gíze. Chcel som späť svoj batoh. Potreboval som sa teda dostať do 6 Októbra. Odtiaľ som vedel, kadiaľ ísť.
Môj batoh v púšti… bol ešte tam? Nenašiel ho niekto, nezobral ho niekto? Zistím…
Kapitola 8: Kde mám batoh?
Odviezol som sa tam, no zabudol som vystúpiť na správnom mieste. Musel som sa tam vydať peši. Bol už večer, nohy ma boleli, ale nejako ma to netrápilo. Bolesť vydržím, hlavne nech nájdem batoh. Ako som chodil, zas na mňa jeden miestny zavolal a pozval ma do záhrady na čaj. Bol dosť bohatý: Mal veľkú vilu s bazénom, peknú záhradu, v nej koberce a všelijaké ozdoby. Oblečený bol však ako väčšina Arabov v galabiji. Porozprávali sme sa a keď som dopil, poprosil som ho, či by mi nedoplnil vodu do fľaše. Potom sme sa rozlúčili.
Po dlhšom chodení som už ledva vládal. Došiel som na križovatku, kde premávali aj minibusy a podarilo sa mi odviezť ku škole, od ktorej som poznal cestu.
Vystúpil som. Bola už veľká tma. Čakalo ma ešte niekoľko kilometrov chodenia. Vydal som sa na cestu s nádejou, že tam ten batoh ešte bude. Chodil som, sotva som videl na meter od seba a orientoval som sa len podľa veľmi vzdialenej antény, ktorá sa nachádzala nedaľeko od môjho cieľa.
Ako som si šiel, zrazu sa ku mne pridalo asi 6 veľkých divokých psov… Aspoň som mal pri chodení spoločnosť. Traja šli po jednej strane, traja po druhej, no jedlo odo mňa nedostali. Nemal som nič. Po chvíli to pochopili a odišli.
Po pár hodinách som došiel k anténe.
"V tomto okolí by mal byť môj batoh", povedal som si.
Snažil som sa rozpomenúť na presné miesto. V noci sa to dalo ťažko, všetko mi pripadalo rovnaké. Skúsil som jedno miesto - batoh tam nebol. Zrazu sa mi zdalo, že na druhom mieste som ho zhliadol - batoh tam nebol. Takto som to skúšal, ďalej, ale batoh som nenašiel.
Nezobral ho niekto? Kto by sem chodil? Hľadal som správne? Mohol som počkať do rána, ale aj tak som nemal nič iné na práci, preto som pokračoval v hľadaní. Predsa len v ňom bol spacák a lepšie by som spal...
Rozhliadal som sa ďalej a zbadal som jednu čiernu guču. Už som ani neveril, že by to mohol byť on, ale došiel k tej guči a bol to on. Môj batoh. Nepohnutý, tak ako som ho tam zanechal. Akurát, že tam bolo veľa mravcov. Vytiahol som spacák a dlho som spal.
Ráno som sa pozrel, či v ňom mám všetky veci. Boli tam: peniaze, doklady, letenka i oblečenie. Super, aspoň nebudem musieť riešiť, ako sa dostať späť na Slovensko. Aj keď som už mal pocit, že by som sa tam dostal aj bez letenky. Niekto by ma zobral...
Vydal som ďalej a vyšiel dakde pri stavenisku. Odtiaľ som stopol kamión do Káhiry.
Kapitola 9: Výlet do oázy Al-Fajúm
Dobrý ujko ma povozil po celej Káhire. Premávka v Káhire je srandovná. Stále sú tam zápchy a ľudia tam trúbia 24 hodín v kuse. Klaksónmi sa tam dorozumievajú ako morzeovkou. Trochu sme sa pohli a ujko už trúbil. Trúbil aj keď sme stáli, trúbil keď sme odbáčali, trúbil… stále. A všetci naokolo trúbili tiež.
Keď prišiel do cieľa, vyložil náklad, medzitým sa porozprával a popil čaj so svojimi kolegami a mňa potom zaviezol k autobusovej stanici. Odtiaľ mi pomohol jeden chlapík zohnať odvoz do Al-Fajúmu, veľkej oázy, ktorá je jednou z turistami najmenej navštevovaných lokalít v Egypte.
Mal som ešte čas. Lietadlo mi letelo až za pár dní, preto som sa rozhodol, že tam pôjdem.
Po príchode som si hneď pozrel mestečko. Bolo pekné a rušné. Všade ma obletovali obchodníci, no ja som sa chcel dostať k jazeru. Okolo premávali minibusy, do ktorých stačilo naskočiť a platilo sa vnútri. Ja som naskočil do jedného minibusu s výrokom "No money"... na moje prekvapenie ma nevyhodili, len kývli rukou a zobrali ma.
Po hodine cesty som bol v cieli. V jazere som sa trocha namočil a prechádzal sa po okolí, až kým sa zotmelo.
Sadol som si niekde k palme a rozmýšľal, čo ďalej. Tu ku mne pristúpil jeden miestny policajt a vypytoval sa ma, či mám kde spať.
Odpovedal som, že nemám žiadne peniaze a či sa nedá spať vonku. On na to, že v žiadnom prípade. To je zakázané. Nijako to mnou nepohlo: zakázané, nezakázané, niečo treba vymyslieť. Zavolali ma k búdke, nech si sadnem a debatovali sme. Boli veľmi priateľskí. Zavolali šéfovi, čo so mnou. Nerozumel som im, ale trocha nervozity bolo cítiť. Ja som sa zatiaľ najedol, napil a vyčkával. Po chvíli sa pridali ďalší policajti a nejaký miestny muž a tí spustili debatu. Jedni boli za to, aby ma nechali vonku prespať, druhý boli proti, ale nie rozhodne.
Do toho došli nejakí drzí chlapíci a začali dobiedzať do policajtov. Nerozumel som, o čo tam šlo, ale policajti ich rýchlo uzemnili. Do chlapíkov, ktorí majú na ramenách kalašnikov a v ruke bambusové palice, by som takto nezapáral... Skoro každý policajt tam mal na ramene samopal kalašnikov. Po vyriešení situácie a rezignácii tých drzých chlapíkov sa upokojili a s mäkkým srdcom mi dovolili spať pod palmami.
V noci sa mi ťažko spalo, už na mňa liezla vyčerpanosť. Ráno som sa zobudil a usmiati policajti ma pozývali na raňajky. Neodmietol som. Jedli arabský chlieb so syrom a fazuľou. Bolo to výborné. K tomu ešte uvarili svoj tradičný čaj. Keď bolo po raňajkách, vyšli na cestu a stopli mi okoloidúci minibus. Trocha sa porozprávali s vodičom a už som mal zaistený odvoz do Káhiry.
Kapitola 10: Káhira
V aute som pocítil, že mám vážne horúčku. Vystúpil som v Káhire a hneď som sa šiel spýtať do turistického centra, kde sa nachádza ambasáda. Zavolali tam, informovali ich, že dôjdem a taxíkom som sa tam odviezol. Na ambasáde som povedal, že nemám peniaze a som veľmi vyčerpaný. Vyhováral som sa, že ma okradli. Bolo vidno, že mi neverí. Bolo mi to jedno. Veľvyslanec nebol moc príjemný chlapík. Jeho podriadený bol fajn.
Zavolali domov, aby mi mama poslala ešte nejaké peniaze. Keďže to v ten deň nebolo možné, odviezli ma do lacného hotela, kde som prespal a ráno sa uskutočnil prevod peňazí.
Keď som mal už peniaze, nakúpil som si melón a hrozno a šiel som spať. Spal som okolo dvadsať hodín, fakt som mal horúčku, bolesti brucha a hlavy. Bral som to v pohode. Lieky som nepotreboval, stačilo to vyspať.
Ráno som už bol v oveľa lepšom stave. V hoteli som počkal do noci, nachystal som sa a vydal na letisko.
Kapitola 11: Návrat
Na letisku som znova natrafil na tých kšeftárov, čo v prvý deň. Dal som sa s nimi do reči. Chceli späť peniaze, ktoré mi požičali na galabiju a ešte vraveli, že v hoteli mám nejaké veci. Ja som im vrátil peniaze, oni ma odviezli do hotela po veci a späť na letisko. Medzitým som im rozprával ako som cestoval po Egypte, kde som bol, čo som robil a ako sa mi páčilo. Bolo tu super.
Napokon sme sa rozlúčili, ja som nastúpil do lietadla a letel späť do Bratislavy.
Kapitola 12: Doma
Doma som si liečil horúčku, napchával sa ovocím a spal na mäkkej posteli. Ústa sa mi nezatvorili, keď som rodine rozprával o svojich zážitkoch.
Dva dni po príchode som si spravil detailné zápisky z môjho dobrodružstva.
Po 12 rokoch som ich takto spísal a zverejnil hlavne preto, aby som tento príbeh vyrozprával aj ďalším mojim kamarátom, ktorí ho ešte nepočuli. A vám ostatným pre zábavu.
