Ak tomu nerozumiete, tak ešte raz v skratke:
Prvý človek dostal od Boha príkaz, ktorým mala byť vyskúšaná jeho poslušnosť;
Prvý človek bol zvedený diablom zobrazeným v podobe hada a Boží príkaz porušil;
Prarodičia boli vylúčení z pôvodného stavu nevinnosti.
Tak im Boh udelil trest, ktorým boli vylúčení z pôvodného stavu nemilosti.
A to, že oni boli vylúčení a hriešni, tak sme vylúčení a hriešni aj my všetci...
Je to dosť komplikovaná teória a dovolím si vstúpiť do tejto teórie vlastným názorom, keďže je to teória, ktorá sa vraj týka všetkých ľudí na celom svete a nie iba tých, ktorí sú kresťania.
Dovolím si tvrdiť, že mňa sa dedičný hriech netýka a netuším, prečo by ma mali nazývať hriešnym človekom.
Ak by táto teória mala byť platná, bola by platná od vzniku ľudstva. Avšak nie je...
1. Príbeh o Edene, Adamovi a Eve a ich vyhnaní z raja vznikol neskôr ako mnohé iné pasáže v Starom zákone.
2. Judaizmus nepoznal dedičný hriech a tento koncept vznikol v neskoršej fáze kresťanstva (katolizcime).
3. Tento koncept prešiel do kresťanstva z iného náboženstva - Manicheizmu
Dogma a rozum podľa katolíckej cirkvy:
Ľudský rozum sám od seba nemôže zistiť jestvovanie dedičného hriechu a jeho následky, keďže tu ide o stratu nadprirodzených darov, o ktorých človek môže vedieť len z Božieho zjavenia. Prirodzený rozum nemôže v prísnom slova zmysle dokázať existenciu dedičného hriechu, ale môže naň usudzovať len s pravdepodobnosťou určitých náznakov: Peccati originalis in humano genere quadam signa apparent. Takými náznakmi sú: mravný zmätok ľudstva a odpad od pravej viery v Boha (polyteizmus, ateizmus).
http://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika:_Dedičný_hriech
Dogmatické učenie o dedičnom hriechu podrobne definoval Tridentský koncil, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563 n. l. Počiatok teórie dedičného hriechu však vznikol v 4. storočí v Ríme.
Prečo vznikol až vo 4. storočí?
Manicheizmus
Manicheizmus bolo učenie iránskeho proroka Máního, ktorý spojil radikálny dualizmus zoroastrizmu s kresťansko-gnostickou ideou spasenia, tu chápanou ako „vykúpenie z telesnosti“.
Jeho učenie bolo ovplyvnené gnosticizmom a spájalo v sebe staro perzské náboženské predstavy zoroastrismu s kresťanstvom a budhizmom, pričom sa považovalo za vyvrcholenie všetkých týchto náboženstiev. Máního učenie sa rozširovalo na východ i na západ (u Augustína) a niekoľko storočí konkurovalo kresťanstvu.
Mání učil, že na počiatku boli dve sily: Svetlo a Tma. Učil, že svet je rozdelený na dobro a zlo a tieto sily sú vyrovnané. Učil, že materiálny svet je dielom Temnoty. Telo a telesnosť považoval za znečistené (Myšlienka o nečistote tela možno považovať za staršiu a univerzálnu).
Ďalej učil, že sily Tmy vytvorili ľudské pokolenie a postarali sa o to, aby ho túžba navždy držala v otroctve – najmä túžba po rozmnožovaní, ktorá bude držať Svetlo navždy vo väzení.
Mání zakazoval, okrem iného, svojim vyvoleným vstupovať do manželstva a plodiť deti, aby tak nerozširovali zlo. Pôst bol podľa neho jediná cesta očisty tela od nečistôt a konzumáciu niektorých rastlín zakazoval z dôvodu ich „nečistoty“.
Toto učenie veľmi pripomína učenie o dedičnom hriechu, ktorý sa tiež šíri rozmnožovaním.
Tak ako to bolo? Prišli s tým prvý kresťania, alebo Mání?
Kedy sa objavil dedičný hriech a dualizmus v kresťanstve?
Aurelius Augustinus, známy aj ako Svätý Augutín, bol 9 rokov prívržencom Manicheizmu. V roku 375 si otvoril rečnícku školu v Tagaste. Neskôr však prešiel do Ríma, kde si takisto otvoril rečnícku školu. Tam však vydržal len rok. Potom prešiel do Milána. Tam definitívne zanechal Manicheizmus. Vďaka matke, sa zoznámil s milánskym biskupom sv. Ambrózom. Často počúval jeho kázne v Miláne a potom sa ním nechal v roku 387 pokrstiť.
Bol to Augustín, ktorý učil o univerzálnom vykúpení – platí pre všetkých hriešnikov (teda všetkých ľudí) a má moc odpustiť všetky hriechy.
Bol to Augustín, ktorý vyslovil na margo nepokrstených dospelých, ale aj nepokrstených nemluvniatok, ktoré umreli hneď po narodení: budú vo večnosti potrestaní. Tieto deti, hoci sa nestihli dopustiť ničoho, ani dobrého ani zlého, sú podľa Augustína nositeľmi dedičného hriechu (od Adama a Evy), a preto im má čo byť odpustené.
Podľa Augustínovho učenia sa dedičný hriech tiahne celým ľudským pokolením. Ďalej vraj dedičným hriechom prišlo ľudstvo o slobodu existencie v dokonalom spojení s Bohom. Neprišlo však o slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre dobro. Podľa Augustína všetci ľudia sú náchylní k hriechu...
Môžeme predpokladať, že Augustín bol ovplyvnení Manicheizmom a toto učenie preniesol aj do katolíckej cirkvi. Židia a ani ranný kresťania (Pavol vo svojich listoch) nehovorili o dedičnom hriechu, ale o smrti.
Rimanom 5, 12 – 21:
Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili –
Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona.
Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam, ktorý je obrazom toho budúceho.
Ale nie tak ako rečený pád, čiže prehrešenie, i dar milosti. Lebo ak pádom toho jedného zomreli mnohí, o mnoho väčšmi rozhojnila sa milosť Božia a dar milosťou toho jedného človeka Ježiša Krista naproti mnohým.
Ani nie ako skrze jedného zhrešivšieho je rečený dar. Lebo odsudzujúci výrok z jedného prehrešenia na odsúdenie, ale dar milosti z mnohých prehrešení na ospravedlňujúci výrok.
Lebo ak pádom, prehrešením sa, toho jedného kraľovala smrť skrze jedného, je o mnoho istejšie, že tí, ktorí dostávajú hojnosť milosti a daru spravedlivosti, budú kraľovať v živote skrze toho jedného, Ježiša Krista.
A tak tedy jako jedným pádom odsudzujúci výrok na všetkých ľudí na odsúdenie, tak i jedným ospravedlňujúcim výrokom dar milosti na všetkých ľudí na ospravedlnenie života.
Lebo jako neposlušnosťou toho jedného človeka stali sa mnohí hriešnymi, tak aj poslušnosťou toho jedného stanú sa mnohí spravedlivými.
A k tomu vošiel do toho i zákon, aby sa rozmnožilo prehrešenie; ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť, aby, jako kraľoval hriech v smrti, zrovna tak kraľovala aj milosť skrze spravedlivosť cieľom večného života skrze Ježiša Krista, našeho Pána.
Korinstkým (1) 15, 22:
Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.
P.S. Vďaka tomuto konceptu bolo potrebné neskôr vymyslieť aj Nepoškvrnené počatie Panny Márie...
