Nepatrili medzi klasické páry, keďže hádky boli u nich na dennom poriadku. Hoci hlavne preto, že s ním vo veľa veciach nesúhlasila. Práve preto sa časom zmenila na ženu podľa jeho predstáv. Kým na začiatku túžila po mnohých veciach, po čase prispôsobila svoje sny spoločnému životu a hlavne si zvykla na to, ako sa ku nej správal. Tým, že ju denne presviedčal o tom, že on nie je ako iní muži a on nebude robiť veci, ktoré robia oni, si zvykla na to, že malé prekvapenia, pomoc v domácnosti, kvety, či iné veci, ktoré my ženy milujeme - postupne zmizli. Lepšie povedané po prvých mesiacoch mohla na ne rovno zabudnúť. Pred kamarátkami tvrdila, že je šťastná, veď on ju slovami presviedčal a vždy hovoril, že má viac, ako iné a preto má byť rada. Akosi už zabudla na vôňu ruží, na oslavu výročia, jednoducho sa stali tým podľa neho "normálnym a bežným" párom, ktorý si lásku nepotrebuje denne a dookola dokazovať. Mal milión povinností, zarábal a čokoľvek naviac bolo neprijateľné. Aj keď mu tvrdila, že je v poriadku, že zabudol na narodeniny, alebo, že si nevšimol nové vlasy - v skutočnosti len túžila, aby to bolo inak. Avšak pri pohľade na rozpadávajúce sa vzťahy okolo bola radšej rada za to, že aspoň niekoho pri sebe má. O svadbe sa rozprávali sporadicky a hlavne vďaka jej iniciatíve... až to nakoniec po štyroch rokoch spravil. Požiadal ju o ruku a ona verila, že sa všetko zmení. Nebola naivná, ale bola žena tak ako my, ja a ty. Niektoré "vytriezvené", iné stále dúfajúce. Všetko po zásnubách samozrejme pokračovalo rovnako. Svadbu akoby organizovala len sama a on sa vlastne ani nechcel ponáhlať. Milovala ho, ale nebola šťastná a pritom verila, že pri človeku, s ktorým to má dotiahnuť až do konca by mala byť. Jeden večer, keď zaspávali mu položila jednu nevinnú otázku: "Prečo chceš stráviť zvyšok života práve so mnou?" Najskôr mlčal, potom povedal, že nech ide spať a neotravuje ho s hlúpymi otázkami, ale keď naliehala, odpovedal: "Neviem, tak nejak mi to celé vyhovuje a ten prsteň si si v podstate vypýtala sama."
Kruté? Možno v tom momente. Ona sama mi však povedala, že hoci si v tej chvíli myslela, že stratila všetko, o pár týždňov na to si uvedomila, že všetko týmto krokom získala späť. Nabrala odvahu, odsťahovala sa a začala žiť tak, ako vždy chcela. Zo ženy, ktorá bola ticho len aby niečo nepokazila a dotyčného náhodou nestratila, sa stala silná žena so zásadami a rozhodnutím už nikdy sa neuspokojiť s niečím menej než tým, po čom túžila. Nielen v láske, ale aj v práci. Ona vedela, že do vzťahu dáva maximum a preto chcela to isté späť aj od partnera.
Ak sa nachádzaš v podobnej situácií a máš strach o to, že niekoho stratíš len preto, že budeš tým, kým si... zastav. Uvedom si, že láska nikdy žiadny strach nevytvára, nemá to byť moment, ktorého sa desíme, nemá to byť vzťah, v ktorom prežívame, ale žijeme. Obaja, naplno a na sto percent. Zabudni na: "veď mi je s ním fajn," ale choď do toho s tým, s kým je ti super a časom ešte lepšie. ..a nezabudni, žeLÁSKA sa nás nikdy nesnaží umlčať a vytvoriť nám pocity plné výčitiek, ona je úplne inde.
