Predtým to bolo akési iné. Reálne sme sa na stretnutiach rozprávali, na rande preberali naše životy. Včera si mi napísala, že aj medzi vami to už nie je to, čo to bývalo. On sa mi pred týždňom priznal, že s tou svojou komunikujú naozaj len občas, teda iba vtedy, keď ho vníma. Ich tam bolo minule veľmi veľa, avšak prekvapilo ma to ticho. Desať ľudí pri stole a nepočuješ nič. Žiadne pohľady, úsmev, hádka, slová. Pozrela som sa bližšie a vedela som, že každý z nich má inú „spoločnosť“. Tú malú nenápadnú vec, bez ktorej si už nevieme predstaviť životy. Raňajky, obed, večeru, zaspávanie v posteli. Postavili sme si ju na prvé miesto a ak náhodou niečo odo mňa niekto chce, tak radšej nič. Naše intímne a vlastne všetky vzťahy sa zmenili. Medzi nami je prázdno, ktoré vypĺňa ťukanie a scrollovanie obrazovky. Nie si v tom sám, ani ona, sme v tom všetci.
„Už ma nevnímaš tak, ako si to zvykol kedysi. Už nevidíš, ako veľmi túži po tom, aby si sa s ním počas večere rozprávala. Už nepočuješ deti, ako ťa prosia o pozornosť. Už sa neľúbime, lebo máme niečo dôležitejšie na práci. My a naše telefóny. Naše tajné „intímne vzťahy“ s tou malou vecou. Sledujeme tak každého, všetkých, vlastne okrem tých s ktorými žijeme. Tá vec spravila naozaj veľa, keď nás dokázala rozdeliť. Kedysi to bol náš čas, kedy neexistoval okolitý svet. Len ja a ty. On a ona. Dnes je to akože „náš čas“, kedy je však okolitý svet, aspoň ten virtuálny - prioritou. Nezaujíma ma ako sa máš, lebo som to už videl na tvojej insta story. Ak by si bol, ako ten, ktorého som minule našla na insta, možno by to bolo iné, možno by sme ešte boli spolu. Pozri, máš na výber, tam vonku na mňa čaká milión ďalších. Nemám čas, teraz nie, potom sa ozvem, daj mi pokoj. Na správu už neodpovedáme hneď, hoci sme na telefóne 24/7. Jednoducho si vyberáme, čo áno, čo počká a čo nie. Lajky nám dávajú neskutočné endorfíny a uznanie sveta? Je pre nás to najlepšie. Kupujeme si pozornosť ľudí a máme pocit, že tie čísla určujú našu hodnotu človeka.“
Ten starý nudný partner, tá niekoľkoročná nudná partnerka. Oni už nemajú veľmi čo ponúknuť. Chceme viac, toto, vlastne radšej nie, vyberám si teba. Aspoň na chvíľu. Stali sme sa závislými a nevieme ako z toho von. Zdieľame všetko a tvárime sa, že máme dokonalý život, hoci náš partner má iný pocit, ale to nevnímame. Vlastne ani nechceme, ešte nie. Možno zajtra, neskôr. Nikdy.
Asi si to dnes ešte nepriznáme, avšak, ak sa zrazu zastavíme a pozrieme okolo seba, uvidíme, čo všetko sme zmeškali, koho sme stratili a koho sme si nevážili. Dali sme prednosť virtuálnemu svetu, pred tým reálnym. Vymenili sme niekoho, len preto, že sa nám ponúkal iný, pri ktorom sme sa trocha prerátali. Lebo „lajky“ vládnu svetu a ak nie si online neexistuješ. Zabudli sme na hodnoty, lebo práve neleteli a zostalo iba prázdno. Porovnávame sa, žiarlime, závidíme, napodobňujeme, strácame svoju tvár, ale hlavne ideme s dobou.
Smutnou realitou je, že môžeme vymyslieť aj tú najlepšiu technologickú vychytávku na svete, avšak dotyk a prítomnosť milovaného človeka nám to nikdy nenahradí. Začnime sa viac vnímať a odložme tú malú vec, ktorá nás tak veľmi rozdeľuje. Aspoň na malú chvíľu. Veci by nám predsa mali slúžiť a nemalo by to byť naopak. Avšak teraz sme otrokmi my. Telefón počká, avšak náš partner, či partnerka nie. Nedovoľ, aby si stratil niekoho, len preto, že sa musíš venovať svojmu telefónu.
Čo takto - rodina, priatelia, láska - a až potom ten „dokonalý“ virtuálny svet?
P.S. Ak máš náhodou pochybnosti o tom, ako to s tebou tvoj partner myslí, odpoveď možno nájdeš v mojom novom videu: https://www.youtube.com/watch?v=DongvnFsw9U&t=2s
