Na ceste ležal mŕtvy policajt – teda kus žltého železa, ktorého hlavnou a asi aj jedinou úlohou bolo spomaliť prúdy vozidiel prichádzajúcich do centra mesta. Zakliala som znovu. Doplazila som sa do práce a najprv som zavolala políciu. Myslela som si, že ten mŕtvy patrí k nim. Omyl, vraj to má na starosti miestny úrad. Tak som volala od Ponta k Pilátovi, prepínali a odovzdávali si ma ako zapichnutý štafetový kolík v niečom nepríjemnom. Potom bolo treba predsa len trochu pracovať a pustila som to z hlavy.
Na druhý deň som šla do práce pešo. Polka mojich kolegov sa klaňala do hlbokých kolien. Zvyšnej časti bránila v tomto pohybe začínajúca artróza a pevné puky na nohaviciach. Nechápala som prečo. Prijímala som gratulácie, rýchlo som si zrekapitulovala moje posledné prúsery a k ničomu som sa nemohla dostať.
Na pravé poludnie mi zazvonil mobil a niekto z miestneho úradu sa ma spýtal, či som spokojná s daným riešením, a pokiaľ by som mala ešte nejaké problémy, mám sa obrátiť na nich. Tak sme počas obednej pauzy prebrali jednosmerky v centre mesta, problematiku parkovania a pomaly sme sa presúvali k otázkam výchovy nášho potomstva, keď to už bolo aj na môj mobil príliš veľa. Chcípla mu baterka.
Mŕtvy policajt možno skončil niekde na šrotovisku, ale my vieme dodnes podľa hlasitého stretnutia dvoch áut, že je zase raz nedeľa a je to zvonenie na prvé kľaknutie a pozbieranie kúska svetiel a zvyšku nárazníka. Pretože na našej križovatke platí pravidlo pravej ruky, tak v nedeľu je toto pravidlo spojené so zvonením plechov a trochou skla. Iba raz zvonili plechy v stredu. Ale to dopredu oznámili, že doprava vo sviatok, ktorý padol na stredu, bude fungovať ako v nedeľu.
