Toto sú vety, ktoré používajú deti. Toto sú myšlienky, ktoré ich sprevádzajú na každom kroku. Toto je realita, ktorá je medzi nami.
Ako sa voláš?
Volám sa Daniel a mám 15 rokov.
Ako sa volá tvoja mama?
Moja Mama nemá meno, moja Mama je nikto. Moja Mama je všetko, čo nechcete, aby človek bol. Moja Mama nie je...
Kedy si naposledy videl Mamu?
Sníva sa mi stále, to je dobré znamenie.
Kedy si naposledy videl otca?
S otcom som žil dlho. Dal mi všetko. Zomrel mi pred očami. Naučil ma žiť. Pretiahol ma. Pretiahol môjho brata. Pretiahol nás oboch. Chýba mi. Nevidel som ho 7 rokov.
Každý rok mi je smutno, keď idem k jeho hrobu.
Kde si žil až do dnešného dňa?
Žil som s náhradnými rodičmi, ktorí boli viac náhradní ako rodičia. Dávali mi jedlo a mal som vlastnú posteľ. Bolo to vlastne super, len to nebolo ono... Neboli moji rodičia a ani nikdy nebudú. Snažili sa. Ja som ich o láskavosti neprosil. Budem na nich spomínať v dobrom... Aj zlom...
Prečo si sa rozhodol odísť?
Mal som tam všetko okrem vlastnej krvi. Už som nevydržal všetko to správne a perfektné, umelé prostredie. Už sa nikdy nechcem vrátiť. Chcem žiť svoj vlastný život, chcem byť sám sebou.
Čo znamená byť sám sebou?
Znamená to nebyť nikomu na obtiaž. Ja som sa nikoho neprosil, aby sa o mňa starali. Prežil som si peklo a nikto z mojej rodiny sa nezaujímal, čo so mnou bude. Nikto neurobil nič, aby sa nestalo to, čo sa stalo. Všetci o tom vedeli, ale neurobili nič. Mám pocit, že mám lepru a všetci sa mi vyhýbajú.
Čo tým myslíš?
Všetci vedeli, čo sa deje so mnou a s bratom a nikto nič neurobil. Všetci v rodine vedeli, že nás otec preťahuje! Všetci to vedeli...
Ako si predstavuješ svoj ďalší život?
Nepatrím do tohto sveta. Mal by som sa smiať a robiť somariny ako každý iný –násť ročný chalan. Nemať starosti s ničím. Neviem čo chcem. Viem, že nechcem ísť späť. Chcel by som mať posteľ a strechu nad hlavou. Chcel by som dokončiť školu.
Prečo máš doškriabané ruky?
Pomáha mi, keď cítim bolesť. Sám som sa doškriabal. Som psycho...
Toto sú útržky rozhovoru s 15 ročným chlapcom, ktorý bol v opatere štátu posledných 6 rokov.
Žil u profesionálnych pestúnov, avšak toto umiestnenie nevydržalo. Nikto sa ho za posledných šesť rokov neopýtal ako mu je.
Momentálne žije v krízovej rezidencii a čaká na umiestnenie do stabilnej inštitúcie. Do školy sa nikdy nevrátil, ale nadviazal kontakt so širšou rodinou. Sestra jeho Mami sa s ním stretáva raz do týždňa. Všetci okolo sa mu snažia pomôcť. Snáď mu to pomôže...
Vyššie uvedené riadky sú realita každodenného východu a západu slnka. Deti ako Daniel sú okolo nás a my o nich vieme. Skúsme im pomôcť skôr ako bude neskoro pre všetkých z nás...
Deti sa skutočne nevedia brániť a my všetci sme zodpovední za ich osud!
