Od narodenia som mal šťastie na vzdelaných a sofistikovaných ľudí (isté osoby sú momentálne v štádiu auditu) okolo seba. Samozrejme to začalo rodinou a známymi našej rodiny a ich deťmi. Takmer všetci boli členovia akademickej obce alebo ktorejkoľvek inej obce = Lopušné Pažite, Horné Kočkovce, Paštinná Závada... Deťúrence riešili všakovaké olympiády a hrali šach za miestnu pioniersku organizáciu.
Ja som od rána do večera behal za loptou a jednoducho nenapĺňal status tejto spoločnosti. Moji rodičia, najmúdrejší na svete, ma nepokladali za menejcenného a dokonca na moje veľké prekvapenie ma v mojej športovej „kariére“ podporovali.
Samozrejme to malo háčik. Mohol som za loptou behať päť dní do týždňa, ale dva dni v týždni boli vyhradené na súkromné lekcie angličtiny. Vyvádzal som ako len osemročný chalan môže vyvádzať, keď mu zoberú loptu na dva dni už tak krátkeho sedem dňového týždňa. Preklial som svojich rodičov u všetkých futbalových Bohov a chtiac-nechtiac začal som chodiť na angličtinu. Moji živitelia samozrejme argumentovali faktom, že aj môj idol hovorí po anglicky... (bol som vtedy úplne hotový z Marka van Bastena)
Tu by som mal pripomenúť, že v tom čase to bol takpovediac vizionársky krok mojich stvoriteľov, pretože u nás ešte fičal na plno komunizmus a všetci moji rovesníci neplynule hláskovali azbuku.
Na veľké prekvapenie moje, a to už ani nespomínam mojich vychovávateľov, mi anglina išla v podstate sama a nemusel som jej venovať vzácny voľný čas. Prišiel rok 89 a z našej ruštinárky sa zo dňa na deň stala angličtinárka a z telocvikárky zase nemčinárka. Zrazu som mal v rukách zbraň, ktorú trebalo využiť. Hneď som sa prihlásil na novo vzniknutú olympiádu v anglickom jazyku a všetky možné ostatné súťaže. Neskromne priznám, že párkrát som sa umiestnil na stupňoch víťazov a rodičia sa pred kamarátmi mohli popýšiť mojim perím.
Na strednej škole už ma viac zaujímali baby a pivo, takže na olympiády už nebol čas. Jazyk (cudzí) mi však ostal. Po skončení vysokej som sa rozhodol si ten jazyk oprášiť (dovtedy som ho skôr ovlažoval) a vycestoval som do Írska študovať angličtinu.
Slovensko ešte nebolo členom EU, takže stretnúť našinca alebo brata či sestru zo zemí Českých bolo raritou, ktorú sme hneď išli zapiť do pubu.
Tu sa dostávam k tomu, ako sa moji drahí rodičia strašne mýlili v tom, že bez cudzích rečí si v cudzom svete stratený. Nakoniec som v Írsku ostal až do dnes a musím povedať, že veci sa dramaticky zmenili a mne je to ľúto. Dnes už Slovák, Čech a obzvlášť Poliak nemusí vedieť ani ceknúť po anglicky a môže spokojne prežiť i pár rokov v Írsku. Mne to príde ignorantské a hlavne je mi ľúto tých, ktorý si neuvedomujú ako veľmi strácajú. Ja som mal šťastie, že som jazyk vedel už než som sem išiel, ale predsa som chodil skoro rok do školy, aby som sa zdokonalil. Poznám veľa ľudí, ktorí by aj chceli ísť na pivko so svojimi kolegami, ktorí rozprávajú anglicky, ale... Asi na tri minúty ich to zamrzí a opäť skĺznu do pohodlného života v medziach svojej vlastnej komunity. Okrem práce, kde väčšinou tiež hovoria rodnou rečou, radšej ani nevylezú z bytu alebo domu.
Je mi ľúto, že ľudia sa ešte stále boja rozumu a vlastného napredovania... Naozaj ma dokáže vytočiť, keď stretnem niekoho, kto žije dva roky v anglicky hovoriacej krajine a nevie ani len základné frázy. Potom sa len veľmi ťažko hľadá kvalifikovaná práca a lepší život.
Darcovia mojej DNA sa asi až tak nemýlili. Dnes ale asi platí: Koľko jazykov vieš, toľkokrát si môžeš v živote vyberať.
Vy si nevyberáte radi?
