Všimol som si, že jeho "mladé" verše sršia optimizmom, radosťou zo života, nadchýňa sa krásou prírody. Čím ďalej, tým viac však navodia najprv vážnu, potom pochmúrnu až smutnú atmosféru. V posledných mesiacoch z jeho duše priam sála utrpenie. Aj Moskva kabackaja - to je vlastne úsmev cez slzy (Nie smiech, ako u Gogoľa, ale práve ten úsmev). Nasledujú témy života a smrti. A čím ďalej, tým viac miesta v jeho tvorbe dostáva práve smrť. Strach z neznámeho (Čo príde potom?), možno aj strach zo seba samého. Možno to boli predtuchy - sokratovské daimonion. Do cudzej duše iný človek nedovidí...
amatérske, ale celkom dobre, aj tá podoba...
Аká to noc, ja nedokážem / Какая ночь, я не могу ...
Najviac sa bál milície (nemýľme si s našimi milíciami, v Rusku a ZSSR sa pod milíciou rozumeli bezpečnostné orgány, teda polícia) a súdu. Pre výtržnosti bol neraz zadržiavaný a vypočúvaný. Po svojom návrate z Kaukazu opitý urazil nejakého funkcionára. Ten ho zažaloval. Tento moment využila sestra Kaťa: -Čaká ťa súd, -hovorí mu. -Choď do nemocnice. Chorých nesúdia. -Dobre, pôjdem, -súhlasil Sergej.
Jekaterina a Nasedkin s deťmi Natáliou a Andrejom
Nasedkin s Kaťou ho prichádzali navštevovať. Naposledy 20 decembra 1925. Chodievali k nemu aj iní. Neželal si, aby sem chodievala jeho manželka Sofia. Pobyt v sanatóriu mal trvať dva mesiace. Mal prideleného jedného z najlepších psychiatrov Ruska. Jesenin vydržal 25 dní. Dĺžka pobytu sa mu zdala pridlhá. Ani to nebolo zbytočné, -hovorí Nasedkin, -Sergej sa spamätal, pribral, zosilnel, nadobudol svoj pôvodný hlas.(Niektorí však tvrdia opak.) Avšak ani tu mu nadali pokoja. Zinaida Nikolajevna Rajch, jedna z jeho bývalých manželiek, prostredníctvom svojej známej žiadala od neho peniaze pre dcéru, vyhrážala sa mu súdom. (Zaujímavé, že na deti Sergej finančne zabúdal, avšak nikdy nezabúdal posielať sestrám a rodičom, aj zo zahraničia, aj z Kaukazu, v tom sa zhodujú hádam všetci, čo na neho spomínajú)
Z kliniky sa rozhodol odísť do Leningradu. 23. decembra prišiel k Tolstej. Prišiel bez pozdravu, zobral si svoje veci a odišiel. Takmer bez peňazí. Nasedkinovi nechal šek, aby vyzdvihol peniaze v redakcii a hneď zajtra aby mu ich poslal. O dva týždne sa mali stretnúť v Leningrade osobne...
rocková suita Kôň
15. mája 1924 zomiera Jeseninov dobrý priateľ - roľnícky básnik Alexander Širjajevec (nar. 1887, v dedine Širjajevo, vlastným menom Alexander Vasiljevič Abramov. Umelecké meno si teda zvolil podľa rodnej dediny v Simbirskej gubernii. Mesto Simbirsk je dnešný Uľjanovsk. Oficiálne zomrel na zápal mozgových blán.)
S touto správou prišiel Jesenin k Ivanovi Ivanovičovi Starcevovi (1896 - 1967, básnik - imažinista, novinár a vydavateľ). Sergej sa zvalil na diván a dlho plakal. Cez slzy preriekol: -Bože môj! Aké hrozné... najvyšší čas, aby som sa aj ja chystal na tú cestu... Zostal u Starceva cez noc. Poprosil jeho manželku, aby ho ráno čím skôr zobudila. Ráno mu na jeho prosbu prišila na rukáv čiernu pásku. Na pohreb zvolal všetkých priateľov a známych. Večer v kaviarni Stojlo Pegasa (Pegasova maštaľ) vyšiel na pódium a oznámil prítomným, že mu zomrel najlepší priateľ. Poznamenal pritom: -Ožívajú iba červy. Najlepšie stvorenia odchádzajú navždy a nenávratne.
Krátko nato Jesenin napísal smutnú, ale nádhernú báseň, názvom ktorej uvádzam tento diel "Jeseniniády". Uvediem ju v plnom znení s mojim laickým voľným prekladom.
Мы теперь уходим понемногу Pomaly už teda odchádzame |
V podani Stasa Michajlova - ako pieseň
Smrť priateľa spomínal Jesenin často. Zakaždým opakoval: -Keď zomriem, pochovajte ma vedľa milého Šurku. Jeho želanie mu splnili.
Александр Домогаров - Романс на стихи Есенина
Не жалею не зову не плачу
piesne na básne Jesenina http://www.google.sk/search
D r a g o XII/2011
