Drahoslav Mika
Jablko sváru (5) - Potomok
Privíta Fthia svojho kráľa, Kráľovnú Thetis uvíta. Péleus dlho neotáľa - Potomka o ju popýta.
Som ten, kto vás chce pobaviť. Zoznam autorových rubrík: filozofická lyrika, šum Egejského mora (I), šum Egejského mora (II), sedem brán Thébskych, Attika pred antikou, Héraklés, Prométheus a Jablko sváru, Mídás, Bellerofontés, Gýgés, Bohovia a Božie deti, Dafnis a Chloé, fejtóny, aforizmy, čakanie na teroristu, balada o vojačikovi, pieseň v ušiach, zbojník Juraj a jeho družina, verše noci, po uši, grécke zlomky, v duše podsvetí, môj Jesenin, moje muchy, slncový akord, cengáč, muchy sa nikdy nemýlia, myšlienky pod parou, kto nezažil, neuverí... (I), kto nezažil, neuverí... (II), máňa, šidlo vo vreci, nezaradené, epizódy z filmu života, verše dňa, in natura, ozorovske džveredelko, uhol pohľadu, telenovely, dramatická tvorba, ľudovky

Privíta Fthia svojho kráľa, Kráľovnú Thetis uvíta. Péleus dlho neotáľa - Potomka o ju popýta.

Málo len, blízo od pobrežia, Na brale pnie sa Tróje hrad. Hékabé bola čoby bez dna - Osemnásť synov stihla dať.

Jaskyňu Chairón vyzametáNa južnom kline v Malii. Zo všetkých dier sa valia sveta, Na svadbe aby vypili

Pamätá Zeus zašlé časy - Pripomnie dcéru Ásopa. U boha riek sa neohlásil, Na živel vodný neklopal.

Halí sa Olymp do oblohy. Najvyššia rada zasadá. Zošľachtí Zeus pohľad strohý, Rozpachtí nech sa nálada.

Z Olympu hľadia, čo sa deje. Sandále Hermés okrídli! Nebude gániť na galeje Titána v skalnom obydlí!

Míňajú dni sa, roky plynú, Prevliekli sa aj eóny... Nedošiel Zeus na príčinu, Kedy mu, prečo odzvoní..?

Prikrídli orol zas a znova, Vyžerie pečeň, uletí... Dvanásť už rodov odvychoval Z Diovej hroznej obety.

Márne si Zeus mädlí ruky, Márne sa Hádes nadeje - Nezlomia vieru reka muky Na duši ani na tele.

Rozzúri deľba vola Dia. Rozkope kosti - ďas ich ber! Titán je preňho podlá zmija, Neuzavrie s ním nikdy zmier!

Množia sa ľudia, Zem sa plní. Prométheus je vskutku rád. Zeus je stále na výslní, S Titánom nechce spory mať.

Nectia si ľudia slávnych Bohov, Dávno už sa ich neboja. K ohňu im Titán dopomohol. Nedôjde Zeus pokoja.

Dozerá Zeus na to plemä, Pretiera oči, neverí... Prebúdza práca, v nich čo drieme, Tratí sa posmech od perí...

Chabí sú, vetchí, jeho ľudia, V Olympu očiach úbohí. U mnohých súcit iba budia. Postaviť jak ich na nohy?

Zavládla nuda vo Vesmíre: Tie isté tváre tisíc liet... Bohyne k Bohom nie sú milé, Sebou sa medzi smú len zrieť.

Ponajprv myslí, potom koná - Thémide po je múdry syn. Poriadky ctí si zo zákona, Najvyššiemu sa neprosí.

Vyliahol svet sa z vajca sťaby Z Chaosu, zmätku bez tvaru. Urános z rán sa nevystrábil (Titáni došli Tartaru):