Drahoslav Mika
Včela
Vrátil som sa do vybavovacej búdky na štátnej hranici bez ostnatého drôtu a usadil som sa na rozheganú stoličku. (Keď spomínam stoličku, nemyslím tým zub.) Aha! Na zatvorenej učebnici anglického jazyka sedí včela. Okrúhla, v
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som ten, kto vás chce pobaviť. Zoznam autorových rubrík: filozofická lyrika, šum Egejského mora (I), šum Egejského mora (II), sedem brán Thébskych, Attika pred antikou, Héraklés, Prométheus a Jablko sváru, Mídás, Bellerofontés, Gýgés, Bohovia a Božie deti, Dafnis a Chloé, fejtóny, aforizmy, čakanie na teroristu, balada o vojačikovi, pieseň v ušiach, zbojník Juraj a jeho družina, verše noci, po uši, grécke zlomky, v duše podsvetí, môj Jesenin, moje muchy, slncový akord, cengáč, muchy sa nikdy nemýlia, myšlienky pod parou, kto nezažil, neuverí... (I), kto nezažil, neuverí... (II), máňa, šidlo vo vreci, nezaradené, epizódy z filmu života, verše dňa, in natura, ozorovske džveredelko, uhol pohľadu, telenovely, dramatická tvorba, ľudovky
epizódy z filmu života
Drahoslav Mika
Osud
Kedysi dávno (1970), keď som už nebol vlkom, ležal som v Prešove na internátnej posteli v kanadách (kanady sme "fasovali" na VKVŠ - Vojenskej katedre vysokej školy) a červeno-čiernej kockovanej (presnejšie štvorcovanej) košeli. Pod kanadami som mal podložené Rudé právo, aby som nimi nezašpinil internátnu deku. Bola to moja obľúbená poloha a volali sme ju "poloha ležiaceho strelca protilietadlového".
Drahoslav Mika
Tank
Boli sme mladí a bolo nám hej... Písal sa rok 1974 stredoeurópskeho času. Dymokury, dedinka s asi 140 popisnými číslami približne 16 km od Nymburka a o voľačo málo viac od Poděbrad, ktoré liečia srdce. Aspoň v oných časoch sa tak vravievalo. V Dymokuroch bol cukrovar a sódovkáreň. Sódovkáreň bola predtým pivovarom a hraničila s vojenským objektom. Možno práve to bolo príčinou jej pretransformovania na nealkoholické nápoje. Snáď by som sa nikdy nebol dozvedel o existencii tejto milej zadymenej dedinky s dvoma krčmami a jedným vojakom z povolania, ktorý tam tiež bol iba "navelený" až z Českej Lípy. Alebo z fínskej brezy..? Dymokury ležia (horšie by bolo, keby sedeli) mimo hlavných cestných ťahov, a možno práve to rozhodlo kedysi dávno, že si gróf alias hrabě Černín postavil zámok práve tam. A ako na potvoru, tiež v susedstve vojenského objektu, ba hádam dokonca ako jeho súčasť.
Drahoslav Mika
Pitný režim
Naposledy som tu písal o kamarátovi Džočim a iba okrajovo som spomenul aj Karola. Dnes teda napíšem o kamarátoch Vladimírovi a Pištovi. Vladenko je trochu nižšieho vzrastu (asi ako v tom filme „Ja milujem, ty miluješ..."... a miluje najmä kvalitné pivá a fernet, ...a nie z vlastnej viny si chodí aj s frajerkou raz týždenne vyhodiť z kopýtka aj z peňaženky. V lete voľný čas venuje včielkam, tiež ako hlavný hrdina v tom istom filme. Lenže kam sa hrabú nejaké filmy na nášho Vladenka! Keď ten začne rozprávať o včielkach či inom hmyze, tak môže pokojne prednášať aj na vysokej škole. A to nepreháňam. Mohli by sme ho volať aj Samo Pichanda.
Drahoslav Mika
Kamarát Džoči 2
(Pokračujem.) Tak som sa rozhodol, že keď budem nabudúce pozerať Sedem statočných, tak už budem konečne fandiť Kalverovi. Chudák, veď jeho nikto nemá rád. Možno je preto taký „zlý". Celkom by sa hodil do slovenskej politiky. Ináč z amerických filmov dokážem pozerať už iba staré westerny.
Drahoslav Mika
Kamarát Džoči 1
A teraz si musím dobre rozmyslieť čo napíšem, Džoči si veľmi potrpí na presnosť (mohol by sa uraziť, pohnevať, a v takom prípade aj rok so mnou nerozprávať). Pod jeho básničkami napr. nájdete - nielenže dátum, ale aj hodinu, minútu a presné miesto napísania - v kuchyni, na lavičke, v kupé vlaku a pod. Všetko sa u neho musí zhodovať so skutočnosťou.
Drahoslav Mika
Čierna káva a čierny Lajo
Veľa spisovateľov sa už priznalo k tomu že ich diela vznikli, boli napísané, na dosť zvláštnych miestach. Pri hľadaní inšpirácie sa utiekali aj k rôznym rituálom. Gogoľ si vraj vyložil na dvor veľkú drevenú kaďu a naplnil ju vodou.
Drahoslav Mika
Poviedkový film
Prológ: Poštárky a poštári to nikdy nemali ľahké. Kedysi, ale nebolo to zase až tak dávno, asi každý odoberal nejaký časopis, noviny. Keď sa človek, neskoro popoludní vrátil z práce, čakala ho v schránke (alebo už na stole), denná tlač a mohol si prečítať ranné správy. Blogy ešte neboli a chceli sme si niečo pekné a zaujímavé prečítať aj vtedy. Výber titulov u nás nebol veľký, mali sme tu, myslím, iba 3 denníky (a to som zarátal aj Roľnícke noviny) a pár časopisov. Naša rodina, okrem slovenských periodík, odoberala aj pár (asi 10) ruských. Detské časopisy pre deti, ženské magazíny pre manželku, Sovietskij fiľm (okrem iného) pre mňa. Poštári a poštárky to nikdy nemali ľahké, keď ale opúšťali náš vchod, iste sa im taška značne odľahčila.
Drahoslav Mika
Ston srdca
Rok 1964. Zima. Záveje. Hádam 4 - 5 metrové. Autobus zrána nepremáva. Čo má zdravé ruky a nohy a je mužského rodu, to berie do rúk lopaty a čistí cestu pred i za Veľkými Ozorovcami (dnes by sme namiesto toho čakali Markízu). Okolo deviatej prichádza autobus od Sečoviec, prechádza do Zemplínskej Teplice (alias Kerestúra) a vracia sa. Robotníci, študenti,... nastupujú. Pribudajú cestujúci z Malých Ozoroviec, Zbehňova. Ja som deviatak a cestujem na prijímacie pohovory do Sečoviec. Záujem som prejavil o SVŠ (Strednú všeobecnovzdelávaciu školu). Rovnaký záujem majú aj Stano a Paľo z Malých Ozoroviec. Poznáme sa z videnia. Z kostola.
