Zaránky dôjdu na pastviny,
Spočinú suchej na tráve.
Píšťalku z tŕstia Dafnis sčiní,
Vylúdi tóny ťahavé.
Natrčia ovce, kozy uši,
Prestanú pásť sa barany.
Zvieraciu dušu nápev kruší.
Dievčina nástroj vymámi -
Priloží drievce k perám svojím,
Prštekom dierku zahatá.
Úsmevom Dafnis dušu hojí
Zaľúbeného dievčaťa.
Ústami Chloé dotýka sa,
Kde boli pery Dafnida.
Opantala ju mužia krása,
Vysadne túžbe na krídla:
"Píšťalkou ja som keby bola,
mňa by sa rtami dotýkal...
Čaroba nýmf nás k sebe volá..."
Dušička v hrudi zavzlyká:
-Pobežme, Dafnis, do jaskyne,
jazierko zmyje únavu...
Nežná jej rúčka k jeho priľne...
-Aj nymfy s nami poplávu...
Nezmyje voda túžbu panny,
Nezmyje, čo je mámivé..
Nevediac, čo je pocit hanby,
Na seba hľadia v údive.
Netušia deti, Láska že im
Nocami duše umára.
Nevidel Dafnis zrelej ženy.
Plameň sa v srdci rozhára...
Neschodí chlapcu Chloé z mysle,
Vstupuje do snov, nedá spať.
Do rána horká slza vyschne...
Sadajú zas si pod úvrať...
.................................................
"Čo sa to..? Budem hádam chorá...
Žiadnej však rany na mne niet...
Od rána bľačí ovčí chorál ,
celý sa so mnou točí svet...
Neštípu osy ani včely...
Pramení odkiaľ teda bôľ?
Dlávi ma mora na posteli,
do duše vtrie sa nepokoj...
Jednostaj myslím na Dafnida.
Ako sa teším, keď som s ním...
Počúvam keď ho, keď ho vídam...
Pri ňom si peplos zarosím...
Zanôti on keď na píšťale,
slávika piesni nevnímam.
Nežnejší ako vtáča malé,
jemnejší ako ľalia...
Kozičkou byť tak jeho stáda -
popasie nech ma, pohladí...
Bozká nech ústa, koľko zvláda,
odhalí duše poklady...
Dych jeho nech ma v tvári hreje,
pozerá nech mi do očí.
Nechcem viac trpieť bez nádeje,
slzou ho šťastia omočím...
Čo ste to na mňa, nymfy moje,
čo ste to na mňa ušili??
Pramenia odkiaľ nepokoje,
rvú prečo dušu na štyri..?
A čo, ak umriem? Kto vám vence
z kvetiniek lúčnych uvije?"
Potôčik v háji šumí, šplechce,
Treptajú krídla motýlie...
.................................................
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 - zima 2014
