Švitorí vtáča ukryté
na strunách lýry vtáčej,
panenská briezka bez hávu
slzami Vesny plače.
Koberček farby nádeje
z matičky Zeme raší.
Ani pavúčik nedrieme -
má mušky na rováši.
Džavotom detí na lúke
plní sa zlatá brána.
Túžba uniká do diaľav -
odlieta do neznáma.
100409, PP - doma
SPYTOVANIE SVEDOMIA
Ó, ako v duchu* hrešíme
Veriaci - neveriaci ...!
Koľkokrát dievča nevinné
Očami vyzliekal si ...?
Proti jej vôli smilnil s ňou
Na tráve, na matraci.
A potom poslal do čerta
Veriaci - neveriaci
Koľkokrát v duchu* vraždil si
Soka či nepriateľa -
Milovať toho blížneho
Snáď tvoja duša chcela?
Hľadel si naňho očami
Plnými nenávisti,
Uložil si ho na máry,
Hrob jeho sa ti prisnil.
Či iných bohov okrem mňa
Nemal si v databáze?
Zlato pre teba bohom je
Zmeneným na peniaze.
Ku „Mne" sa modlíš v kostole
S obrazom trpiteľa,
No v srdci svojom ukrývaš
Pohanské** zlaté teľa
A - nepokradneš! O tom tiež
Nám desatoro vraví
Hrabeš... Nie, žebys´ hladný bol,
Berieš /bo ťa to baví/
Všetko to, čo tu zanecháš
Vydýchnuc naposledy.
/Len to, čo v duši odložíš,
sprevadí tvoje sledy/
Cítiť máš tých, čo ťa zrodili -
Otca a matku svoju.
No tvoje slová, správanie -
Či vedú ku pokoju?
Koľkokrát svár si priniesol
Opitý, zlostný, drzý...?
Nedbáš, že tvoji najbližší
Pre teba ronia slzy
Do svedomia si nevstúpil
Nevrav, že ťa to mrzí,
Pred priateľmi si hrdinom -
Smeješ sa popod fúzy...
Ak nepožiadaš manželku
Blížneho svojho, veru -
Tak iba z jednej príčiny
Že žiadaš jeho dcéru***
Nadarmo meno nevezmeš
Moje do svojej huby...
A ty ním plníš nadávky
A cez neho si hrubý
Stále, keď ťa zlosť pochytí,
Spomínaš všetkých svätých.
Brýzgajúc svokre rodičom,
Ba nevadia ti deti
Čo sa krivého svedectva
V tvojom živote týka -
Vari si nikdy nevinil
Svojho protivníka?
Lebo sám si mal na mále
A chrániac vlastnú kožu,
Nedbal bys´ oddať blížneho
Bárs aj katovmu nožu.
Skromný tvoj život mal by byť
Podľa Božieho plánu
A chudobným máš pomáhať
V područí Vatikánu.
Tak káže zákon morálky -
To nie sú žiadne klepy.
Ty, vidiac v núdzi blížneho
Spravíš sa hluchým - slepým.
Aj na samotnej spovedi
Podvádzaš Stvoriteľa
Sľubujúc, že sa polepšíš,
Biješ sa do pŕs zcela.
Ale čoskoro prídeš zas
Vysýpať svoje hriechy -
Chrám Boží je ti toľkým len
Jak zápach dymu z viechy.
Vraj - spytovanie svedomia...
Otrieš si oňho nohy...
Veď Pánbožko už odpustil
Podobným tebe mnohým...
Sprznené Zdravas..., Otče náš...,
Sprznené Božie telo...
Dnes dodržiavať Dekalóg
Komuže by sa chcelo..?!
Ó, nielen v duchu hrešíme,
Veriaci - neveriaci
2707/03082009
poznámky: * a možno nielen v duchu..., ** a veruže - skôr kresťanské!, *** alebo aj syna...
O DEMETRE
Plápolá plameň v kozube
a ako slnka posol
zatvára Tvoje oči,
zohrieva smutné spomienky
zmáčané rannou rosou
V nenaplnenom osude
po tráve nohou bosou
zbierame dubie žalude
Jesenných lesov perly -
tieň pooblačnej oblohy,
lístia kobercov pod nohy,
kalíštek vlahy nepomerný
Suché kvety o Demetre
stratili letnú nehu
a ja s pavúkmi po vetre
veslujem k svojmu brehu
26 10 2005
ilustroval: M. A. Bazovský
