Čo ráno zaklopem na okno Prírody.
Čo ráno nový deň Vesmír nám porodí.
Čo ráno rodí sa, navečer umiera.
Okno je kulisa vsadená do perál.
Hranaté, okrúhle, farebné vitráže…
Záleží na uhle, čo sa nám ukáže.
Drevené, eurené, špinavé, umyté…
Zjaví sa znamenie do rosy vyryté.
Do chyžky, do vily svetielko prekuká.
Víly si uvili z oblakov pavúka.
Okenné vagóny, autenie s oknami…
Z okna sa vykloní pasažier neznámy.
Hľadíme na hviezdy cez strešné výzory.
Auróra rozbrieždi nebosklon za zory.
Striebornou paletou mráz okno okvetí.
Bodliak je za vetou, súkvetie v súvetí.
Cez okno do Sveta lákajú diaľavy.
Zmietaná Planéta v Slnku sa roztaví.
V daždi sa rozleje Modrá Zem v kaluži .
Slapy sú pereje, žena sa nevzmuží.
Oči sme nazvali oknami do Duše.
Život je pomalý, kým ho pes nekúše.
Od očných uhlíkov vzbĺkne plám na Duši.
Život mi unikol, plakať sa nesluší…
D r a g o 25-26072014
Písmo:
A-
|
A+
