čo rád sa váľa po tráve
a noc čo noc ho kopú Múzy,
vždy lieči srdcia boľavé.
Sedemkrát Miluj a raz zase
Nezábudkami zaprší -
Život objíma v celej kráse
V doline i na návrší.
Miluje hviezdnej noci Ticho -
veď Orión mu učaril -
ženského tela vôňu vdýchol -
v posteli jazdí Safari
Dve farby nosí v srdca sieni -
bielu a žltozlatistú.
Biela je farba pivnej peny,
Tú žltú máva neistú.
Raz je to farba pod tou penou -
Dvanástka vždy mu učarí -
Jesenin s dušou nachmelenou
Nemusí čakať do jari...
Inokedy to farba Slnka
Aj suchomorských slnečníc.
Na lúke včielka Maja brnká...
Svet nekonečných koľajníc...
So Slnkom svetu býva milo,
kým Faeton koč neriadi.
Do slnečníc sa prevtelilo
Konča Jošiho záhrady.
Tam, kde sme všetci svoji - naši,
Tam na nás hľadia zvysoka
Pri borovičke, pri guľaši...
Lúč z nebeského obloka.
A píšu verše do bloka...
(Josipovi ku krstu poetickej
zbierky Slnečnice)
D r a g o 13092007






