Lenže opak je pravdou. Ticho je prerušené praskotom suchých vetvičiek a od západu vidíme prichádzať, presnejšie povedané trieliť, troch hlupákov... vlastne nie, hlupáci sú niekde inde, nech mi ten lapsus lingvue chasa zbojnícka prepáčiť ráči, ja som to, ako vždy, myslel dobre a nikoho som uraziť nechcel. Maťo Kliešť a Surovec prinášajú v sieti zajatca na poľanu. Zajatca v sieti aj s drúčikom pohodia vedľa schodov. Sami sa uvoľňujú niekoľkými strečingovými cvikmi a Surovec na záver pripojí krátku ukážku ásána- jógy, napríklad položí nohu za krk. Keďže sotva dokáže založiť nohu za svoj vlastný krk, založí ju za Maťov. Potom vydychujú, (ale ešte nie naposledy). Chcú sa napiť vody, ale vody niet a do potoka sa ani jednému ísť nechce, lebo je tma a fakľa nesvieti. Ledaže by zajatca poslali, ale to by bol po predchádzajúcich udalostiach dosť riskantný krok. Čutora je prázdna, pet-fľaše ešte nevymysleli. A tak zostávajú smädní.
SUROVEC: (Podíde k spiacemu Turoňovi, stiahne z neho huňu, potrasie
ho za plece. Spočiatku potichu.) Hej, Turoň, prebuď sa...
TUROŇ-ZBOJNÍK: (Z trištvrťospánku) Čo sa deje? Kto to buntoší teraz po
nociach? Vyspať sa človeku nedajú...
SUROVEC: Jánošíka sme doniesli.
TUROŇ-ZBOJNÍK: Už zase..? (Zíva a pretiera si oči.)
(Postaví sa, teda Turoň, poobzerá, ide za krík, vykoná malú potrebu, aby mal čas na rozmýšľanie a aby sa spamätal z ružového sna. Snívalo sa mu totiž, že je služobne odcestovaný na Tahiti a vytiera tam Gauguinovi štetce do posteľnej plachty, čo si vydobylo ešte väčší obdiv ako obrazy samotného nakazeného majstra, ktorý mu odovzdával v hornouhorskom záujme do árendy miestne krásavice, a práve vtedy si on, Turoň, s hrozou uvedomil, že sa mu viac páči Guguin - teda nie ako miestne krásavice, ale Gauguinove maľby v porovnaní s jeho vlastnými. A teraz za kríkom sa jeho sen príčinením boha Hypna pomaly rozplýva a stráca sa v nedozerne tmavonočnej oblohy. Dokoná potrebu, zašnúruje si gate, podíde k zasieťovanému zajatcovi, chytí ho za vrkoče a ťahá k vyhasínajúcej pahrebe.)
TUROŇ-ZBOJNÍK: Rozviažte ho a priviažte k mučiarskemu kolu!
MAŤO KLIEŠŤ: Kôl nemáme.
TUROŇ-ZBOJNÍK: Tak ho pripútajte k nejakému smreku!
ZBOJNÍCI: (Po jednom sa prebúdzajú, ale aby to malo rýchlejší spád,
niektorí môžu aj po dvoch, pretierajú si oči, kde-kto si
odskočí, sadajú si do polkruhu, konečne kohosi napadne
priložiť polienko do ohňa a sledujú, čo sa bude diať. Len pre
vodu nemá stále kto ísť, a tak trpia všetci smädom, ba priam
dehydráciou. Stále vládne prítmie.)
SUROVEC: (Drží zajatca pri nejakom smreku)
MAŤO KLIEŠŤ: (Ústrojovacími remienkami pripútava k nejakému smreku
zajatca. Odtrhne mu z úst lepiacu pásku, aby sa mu voľnejšie
dýchalo, a aby to Pešť nepovažovala za týranie zverenej
osoby. Na znak zmierenia chce vopchať zajatcovi do úst
zapálenú zapekačku)
ZAJATEC: (Myká sa s tvrdým Y, ale keďže je pevne pripútaný, veľa si
nepomôže, ba remienky sa mu ešte viac zarezávajú do
svalov a šliach. Nuž teda aspoň vykríkne, čím dokáže, že nie
je nemý a neprišiel do Hornouhorska na deafolympiádu)
Zarižu ťa z derevjanu kosturu!!!
TUROŇ-ZBOJNÍK: Čo hovorí?
SUROVEC: Neviem, nerozumiem... možno je v tranze...ako Pýthia...
MIŠO ILČÍK: (Konečne sa vynorí aj on) Dúfam, že ste ho veľmi nebili...
po hlave... (Pomaly sa približuje k ohňu)
MAŤO KLIEŠŤ: Nebili...
MIŠO ILČÍK: Lebo teba, Maťo, voľakedy prímením Horúci volávali.
MAŤO KLIĚŠŤ: Jóóój, to som bol ešte teplý, ... teda - ruky som mal stále
teplé... Hrával som gulečník... vreckový... nuž od toho...
Ale s bitkou to nesúvisí a ani nesúleží.
MIŠO ILČÍK: (Pozrie na zajatca. Chytí sa za hlavu, potom šmarí klobúčik
o zem). Chlapi... ale veď... toto nie je ... Jánošík...
SUROVEC: (Pozrie sa na zajatca, chytí sa za hlavu a zodvihne Mišov
klobúčik zo zeme) A ... veruže... nie...je A mne sa hneď
zdalo, že je akýsi priťažký, keď sme ho sem vliekli lesom.
Jánošík by mal byť ľahší, reku, veď koľkokrát som ho z krčmy
na týchto hľa pleciach vláčil...
ZAJATEC: Taku ťi prijebu, že oči vykotuľiš!!
TUROŇ-ZBOJNÍK: Čo hovorí?
SUROVEC: Neviem, nerozumiem mu ani slabiku, ba ani hlásku, ani
písmeno...ani mäkké F!
ZAJATEC: Što ti budu ľičiti, čeloveku božij!
TUROŇ-ZBOJNÍK: A po našom, po hornouhorsky, či nerozprávaš, alebo aspoň
nerozumieš?
ZAJATEC: Rozprávam, ale nerád.
TUROŇ-ZBOJNÍK: (Pomaly) Ale budeš musieť... Ja ti tlmočníka platiť z daní
nebudem...
MIŠO ILČÍK: Tak počúvaj, mladý! Budeš musieť zodpovedať na pár otázok.
Všetko, čo povieš, môže byť použité proti tebe zapierať
nesmieš, my to z teba vytĺkať nechceme. My nie sme takí zlí,
ako o nás šľachtou podplatení nezávislí novinári píšu.
My sme takí obyčajní ľudia. Advokát je drahý, takže určite
na neho nemáš.
Teda začnime. Kto si ?
ZAJATEC: No kto...? Čelovik, jak i vy.
TUROŇ-ZBOJNÍK: Nevykrúcaj sa, ale svoje meno nám povedz.
ZAJATEC: Aj priezvisko?
MIŠO ILČÍK: Môžeš, iniciatíve sa medze nekladú. Aj pseudonym môžeš,
ak nejaký používaš. Mne aspoň otázky ušetríš. Šetriť sa musí,
nech to stojí, čo to stojí. Za každú cenu. Aj za Leninovu!
ATTILA: A povedz aj anonym.
ZAJATEC: Tak dobre. Nelejme si teda čistého...
MĽANDRIAK. Zadrž! Víno nemáme!
ZAJATEC: Mlieka. .... Volajú ma Nikola, kamaráti Koľa. Od Šuhajov som.
Ale pôvodne som sa po mamenke menoval - Olexa Dovbuš.
MIŠO ILČÍK: Čosi mi to meno hovorí... Kde som ho len počul..? (Myslí.)
RUDI OŠTINOHA: (Šepká Mišovi) Pandúri ho hľadali, v pátraní bol...
MIŠO ILČÍK: Povolenie?
NIKOLA ŠUHAJ: Loupežník.
SUROVEC: To predávaš lupienky, či ich vysmážaš?
NIKOLA ŠUHAJ: No... po hornouhorsky je to, tuším, zbojník.
MIŠO ILČÍK: To by mohol povedať každý... Trvalé bydlisko?
NIKOLA ŠUHAJ: Pidkarpatťa.
MIŠO ILČÍK: Účel príchodu do Hornouhorska, až do týchto končín?
NIKOLA ŠUHAJ: Na návštevu. Ale, keby sa privyrobiť dačo dalo... Nemám
ženu, ani deti, nemá ma kto nakŕmiť, napojiť... (Div, že sa
nerozplače)
SUROVEC: A frajerku máš nejakú zamilovanú... a pesničku?
NIKOLA ŠUHAJ: Marusja raz, dva, tri.
SUROVEC: Tak ty máš hneď 3 frajerky a každá sa volá Marusja? To je múdre
aspoň sa nepomýliš.
MIŠO ILČÍK: Vyvrátiť vrecká, všetko mu vyložte na stôl... aha, stôl tu nie je...
tak do trávy.
NIKOLA ŠUHAJ: Takto vy návštevy vítate...? My u nás chlebom, soľou,
samohonkou...
MIŠO ILČÍK: Vydrž ... U nás sa za návštevu platiť musí. Dvadsať rýnskych.
NIKOLA ŠUHAJ: Nemám drobné...
UHORČÍK: To nič, aj tak ti nemáme z čoho vydať.
NIKOLA ŠUHAJ: A nemohol by som si permanentne predplatiť ďalšie
návštevy?
UHORČÍK: Mohol. Ale pamätaj - trikrát a dosť!
MĽANDRIAK: Michal, to iba u doktora... ten poplatok...
MIŠO ILČÍK: Hladný si?
NIKOLA ŠUHAJ: Ani nie. Pred týždňom som sa na stanici zamotal medzi
bezdomovcov, ktorým práve hrachovú polievku zadarmo
dávali.
MIŠO ILČÍK: Dobre si urobil, že si sa najedol na týždeň dopredu. My aj tak
nič nemáme.
NIKOLA ŠUHAJ: Keby som to bol vedel, zobral by som aj pre vás. Do ešúsu.
FERI OŠTINOHA: Chlapi, svitá. Poďme si ľahnúť.
TUROŇ-ZBOJNÍK: Poďme.
ZBOJNÍCI: (Líhajú si do trávy)
NIKOLA ŠUHAJ: A mňa tu necháte?
MIŠO ILČÍK: Aha... Skoro sme na teba zabudli... Rozviažte ho...
KUBO BLCHA: (Rozviaže Nikolu)
NIKOLA ŠUHAJ: (Zájde pár metrov do lesa a dovlečie nafúkovací matrac)
ZBOJNÍCI: (Vstanú a obdivujú tento vynález)
TUROŇ-ZBOJNÍK: Horné Uhry zaspali svoju dobu... Máme čo doháňať...
D r a g o
( P o k r a č o v a n i e )
............................
Šuhajova obľúbená pesnička. Na mikrofilme vidíme Nikolu v kruhu
jeho ukrajinskej zbojníckej skupiny.
