JANO KRAVINEC: Ej, či by som si dal teraz chleba so šmaľcom...
RUDI OŠTINOHA: S cibuľkou... trošku soli...
MĽANDRIAK: Aký stará mať v peci pekávali...
SUROVEC: Ja už by som nepohrdol ani slivkovým lekvárom.
A čo - nebodaj umreli... stará mať?
MĽANDRIAK: Neumreli... Ale už mi starou materou neprichodia.
SUROVEC: A to už ako?
MĽANDRIAK: Vydedili ma.
GAJDOŠÍK: Hádam - vybabili. Veď ti babkou boli. A veľa si toho
nezbabil?
MĽANDRIAK: Z hmotných rezerv súdok páleného. A ešte som sa mal
ujať funkcie poddaného pri kaštieli. Poddaný z povolania.
GAJDOŠÍK: Jakživ som o takom úrade nechýroval. Čo ti z neho
vyplývalo?
MĽANDRIAK: Robota na pánskom.
GAJDOŠÍK: A toto ti chýba?
MĽANDRIAK: Nuž... veru chýba... Naša rodina mala od pánstva privilégiá.
V pálenici sme robotovali. Tvrdo síce, ale v pálenici.
SUROVEC: Privilégiá... Jasné! To bola taká légia, čo hen z Ríma do
Horných Uhár prišla. Peši. Kolobežky ešte neboli.
A môjho deda dedo si pomýlil strany a bojoval v radoch
Dolnouhrov proti Rímskej stolici, za čo ho Ján Jiskra (môže
byť aj ten z Brandýsa) menoval hlavným alkoholikom
obojuhorského palatína. Preto bol nútený bývať v palatách
a zaoberať sa palatalizáciou. Neviem, čo to je, asi lízal
palaty, aby boli čisté...
GAJDOŠÍK: Palatrína, palatrína... Ale v palatríne sa nebýva! My sme
tam chodili, prepytujem, srať. Poďme k ohňu.
(Nadvihne pokrievku nad kotlíkom, čumí a chvíľu chápavo
a chvíľu nechápavo krúti hlavou.) Varíte, varíte?
KUBO BLCHA: Varíme, varíme. Voľačo sa ti nepozdáva?
GAJDOŠÍK: A čože to varíte?
KUBO BLCHA: Rebierko na Jánošíkov spôsob. Recept je tajný. Je to
patent horára Gondáša.
GAJDOŠÍK: On vám dal recept?
KUBO BLCHA: Nedal. On ho prezradil dedinskej bosorke Dorotke a ona
zase nám.
GAJDOŠÍK: A to vám ho len tak - mirnix- dirnix?
KUBO BLCHA: Tak to teda nie. Zaslúžiť sme si ho museli.
GAJDOŠÍK: Ako?
KUBO BLCHA: Oj, sedliak, či si len zvedavý. To sa nehovorí!
GAJDOŠÍK: A čo to tam vrie?
KUBO BLCHA: Šišky.
GAJDOŠIK: Šišky? Veď šišky sa smažia.
KUBO BLCHA: Fašiangové smažia. Ale toto sú smrekové, borovicové,
jedľové...
GAJDOŠÍK: Jedle sú jedlé?
KUBO BLCHA: Sú, ako vidíš. Ale ja ich vyhadzujem, nechutia mi. Pridáš za
hrsť diablovho rebra, kopyto z jeleňa, srdce ropuchy,
trochu blenu, štipku hadieho jedu, miesto korenia môžeš
použiť medvedí trus, ale musí byť suchý...
GAJDOŠÍK: Ja by som sa z toho pozvracal.
KUBO BLCHA: Veď o to tu ide. Tak ťa napne, že na jedlo sedem týždňov
nepomyslíš, prejde ťa všetká chuť. Vieš, koľko takto
ušetríme?
GAJDOŠÍK: Neviem. Ale cítim, že sa to lieči borovičkou.
KUBO BLCHA: Správne tušíš. A neviem to ani ja, ja som na ekonomickej
nikdy neštudoval.
GAJDOŠÍK: A to rebierko... Jánošikovo... ?
KUBO BLCHA: A čo sme, kanibali? To je zo psa, čo sa volal Jánošík.
GAJDOŠÍK: Lenže ja nie som ani kanisbal!
JANO KRAVINEC: (Stojí pod oknom chaty, pozerá do skla a holí sa
elektrickým strojčekom napojeným na bleskozvod, odkiaľ
čerpá energiu)
Za búrky som nalapal trochu elektriny, -hovorí čumiacemu
Nikolovi. U vás také nemáte, čo?
NIKOLA ŠUHAJ: Nemáme. My máme na plyn.
JANO KRAVINEC: A to funguje?
NIKOLA ŠUHAJ: Nefunguje. Ale plynu máme dosť. Keby ste chceli,
povolíme kohútik...
JANO KRAVINEC: Takže sa vlastne neholíte?
NIKOLA ŠUHAJ: Tak nejako.
JANO KRAVINEC: No ale prečo?
NIKOLA ŠUHAJ: Nemáme kolínsku... po holení...
JANO KRAVINEC: Vari ju nedostať? Či je drahá?
NIKOLA ŠUHAJ: Ale dostať. No škoda ju po holení... My ju pijeme.
JANO KRAVINEC: A nie je vám potom zle?
NIKOLA ŠUHAJ: Je. A ešte ako!
JANO KRAVINEC: Tak prečo ju pijete?
NIKOLA ŠUHAJ: Aby nám ráno bolo zle. Vy tu, v Horných Uhrách, ten pocit
nepoznáte...
Bože... Daj, aby to už čoskoro prišlo...
Hlava treští, ani čo by si ju do obrúče stískal, v papuli sucho
ako v rezidencii samého Lucifera, žalúdok ti až oči vytláča
z jamôk, a zvracaš, a zvaracaš, a zvaracaš... Zožerieš pár
kvašákov, vypiješ z nich nálev, a opäť zvracaš, a stále ťa
suší, hlava sa ti krúti, ani čo by si sa tri dni na ringišpíli vozil,
nohy ťa nedržia, padáš na kolená ostosedem a niekedy až
ostodvanásť , si pošťatý, smrdíš, ženy sa od teba
odvracajú, deti na teba prstom ukazujú, vidíš stádo bielych
myší, hľadáš bielu mačku, s kde-kým sa pobiješ, pohádaš,
spievaš, či skôr hulákaš, vybozkávaš suseda, s ktorým si
roky slovka neprehovoril, v blate sa vyváľaš, tykáš si so
susedovie sviňou, lebo v nej spoznávaš svoju spolužiačku
z prvej klasy, bozkávaš sa s vlastnou kozou, rehoceš sa
bohvie z čoho, všetko sa ti zdá byť smiešne, silu máš za
regiment pandúrov, z nosa ti tečie krv, z haleny máš
odtrhnutý rukáv, zarýpeš aj do kozáckeho atamána, jednu
čižmu si kdesi stratil, si z toho taký naondiany, že by si aj
vlastnej žene kyticu kúpil, aj keď nie je MDŽ, a čo je hlavné
- si smädný, si čoraz smädnejší, chce sa ti piť, chce sa ti
piť, a ešte raz piť... Jedným slovom - siedme nebo...
TUROŇ-ZBOJNÍK: Prestaň hypnotizovať, už sa mi sliny zbiehajú, ba priam tečú
ako Pavlovovmu psovi.
NIKOLA ŠUHAJ: Tak je to, chlapi... Už chápete,prečo pijeme ten odekolon?
JERGUŠ CHLAPIN: A to nemáte vodku?
NIKOLA ŠUHAJ: Čo je v Byzancii Michal cárom, nedodávajú nám. Vraj pre
seba nestihajú páliť.
JERGUŠ CHLAPIN: Nech Zaporožci napíšu list Fidélovi. Určite vám pošle.
MĽANDRIAK: (Prináša štyri fľaše piva.) Dajte si. Naše - horehronské.
JERGUĎS CHLAPIN: Čapované nemáme?
MĽANDRIAK: Nemáme. To všechno odnes čáp... (Nôti)
JERGUŠ CHLAPIN: Ja myslím, že máme, iba sa nikomu nechce súdok
dokotúľať.
TUROŇ-ZBOJNÍK: Banda lenivá!
NIKOLA ŠUHAJ: (Nenápadne sa chce presvedčiť, či je v bleskozvode
naozaj prúd. Chytí sa drôtu a schytá šlehu, až sa mu v
očiach zaiskrí a odhodí ho to na dvanásť stôp
hornouhorských). (Zahreší) Bľaď!
(Potom vyberie zo záhrenia kolínsku Pikovaja dama a
ponúka chlapov. Fľaštička koluje a koluje, akoby Detva
obrov nemala... či vlastne - akoby fľaštička dna nemala.
Chlapom chutí a tešia sa na ten pocit, až im bude zle.)
D r a g o
( P o k r a č o v a n i e )
........................
hudobná príloha
Pijácka Zmes best of 1.
