Koľko ľudí (a najmä mužov), Slovákov, sa tak asi zaujíma o poéziu? A čo v nich aj má vzbudiť záujem, keď vraj sa dnes v škole neučia ani básničky klasikov naspamäť. Asi je to tiež týranie detí. Život je veľmi uponáhľaný a na všetko sa pozeráme len cez peniaze. (Keby sme ich aspoň mali. Nám chýba pár "ečiek", podnikateľom milióny, najchudobnejší bude asi štát, lebo ten nemá na nič.) Taký Grék si ťažkú hlavu nerobí: -My sme dali Európe kultúru, najväčšie svetové múzeá sme zaplnili starovekými soškami, tak prečo by nám nemohli tú finančnú injekciu dať? Veď takáto injekcia ani nebolí...toho, komu ju dávajú. (Odbočil som bez vyhodenia smerovky...) Taký Rus, aj chlap, sa nehanbí prejaviť svoje cítenie ani na verejnosti. Aj za triezva. Keď Ťa objíme, tak úprimne, keď Ťa pobozká, tak tiež (nemyslím politické bozky, veď aj niektorí naši si ich nevedia odpustiť...prežitky v myslení...). Aj si poskočí, keď sa teší, aj hlasom to dá najavo, aj gestami, úsmevom, a rovnako keď ho dačo trápi. (Neviďme ho stále iba s fľašou vodky, aj Rusi sa zmenili. Aj keď nie všetci.) My sa tiež dokážeme tešiť či poplakať si, ale iba vnútri, hanbíme sa za svoje city. (Čo vraj nie je zdravé.) Sme schopní dať tak niekomu po papuli, ak má iný názor. A vysmiať ho. My s kamarátom Džočim sa bavíme o vesmíre, božstvách, reinkarnácii, o duši..., o pive tiež, samozrejme. Ľudia sa nad tým nezamýšľajú. Teda s výnimkou niektorých žien... Ibaže ony k tom majú iný prístup. V krčme sa preberá futbal, politika, sex, kvalita alkoholu - a to je celý obzor priemerného Slováka. Nechcem nikoho urážať, ale ak sa ktosi dokáže baviť aj o inom, je v mojich očiach nadpriemerným. Chvalabohu, aj takých je dosť. Občas, aj keď dnes už veľmi zriedka, zájdem na môj kedysi tak obľúbený Luník. Považovali ma tam za stály inventár. Dnes skôr za starý... Aj mi zatlieskajú, aj sa opýtajú, či som nezablúdil. A stále žiadajú humor. Niektorí aj trochu moku... Tí slovenskejší aj vrátia.
Čítal som v jednom cestopise, že najväčšími milovníkmi poézie sú asi Mongoli. Vraj arat nikdy nejde so stádami bez toho, aby si so sebou do tej ich polopúšte nezobral knižku poézie. V Rusku to síce nie je s poéziou ako v Mongolsku, to nie, ale isto sú na tom lepšie, ako našinci. Ak sa však spojí poézia s hudbou a pekným ženským hlasom (nevylučujem ani mužské, samozrejme), akým sú obdarené napr. Žanna Bičevskaja a Novella Matvejeva, tak to asi dokáže vnímať hádam každý okrem rapperov.
Žanna Vladimirovna BIČEVSKAJA (Жанна Бичевская nar. 17.6.1944). Žije v Moskve, sama svoj štýl nazýva Country Folk. Jej repertoár obsahuje niekoľko stoviek diel. Sú to hlavne piesne duchovného a spoločenského obsahu, ruské ľudové piesne, romance, zhudobnené básne najmä básnikov tzv. Strieborného veku (Striebornej éry) - 1890 -1930.
Hodobnú školu (gitara) absolvovala v r. 1966 - 1971. Počas štúdia začala zbierať a zapisovať ruské ľudové piesne. Aj sama bola učiteľkou hry na gitaru. Pôsobila ako sólistka - vokalistka vo viacerých orchestroch.
Vypracovala si vlastný, svojský štýl podania piesní, ktorý sa dá nazvať štýlom bardov.
Veľmi rýchlo si získavala popularitu a stala sa laureátkou viacerých cien. Vystupovala aj v zahraničí, vrátane ČSSR, ale tiež po krajinách západnej Európy. R. 1989 v San Remo získala cenu Zlatá gitara.
Od roku 1990 pribudli do jej repertoáru bielogvardejské motívy, motívy pravoslávia, patriotické témy a piesne zložené jej manželom G.R. Ponomarjovom (básnik a skladateľ).
Reprodukuje mnohé z piesní Bulata Okudžavu, ktorého sama nazýva svojim umeleckým krstným otcom.
Proti klipu "Sme Rusi" podalo protest americké veľvyslanectvo v Moskve. Medzi zábermi z kroniky ruských historických víťazstiev sa objavili zábery z US filmu Deň nezávislosti s horiacimi mestami USA, do ktorých boli "zamontované" zábery z náletov ruských lietadiel.
Step, sama step naokolo - Степь да степь кругом
Čierny havran - Чёрный ворон
Pár obálok z platní
Poznám ju hádam vyše 30 rokov, veľmi sa mi voľakedy páčilo jej svojské podanie ruských ľudových piesní a balád, sama sa doprevádzala na gitare, stále mala dlhé vlasy previazané takou šnúrkou či diadémom. Teraz pozerám, že sa dala na pravoslávno - hymnické piesne- Tak niečo na ukážku.
Trochu z Pravoslávia
Bože, zmiluj sa - s pohľadom na cára Nikolaja II. - Господи, помилуй...
Sme Rusi - vyjadruje vieru v konečnú neporaziteľnosť Ruska - Мы русские
Všetko je teraz proti nám -podobné zameranie- Всё теперь против нас
Milý môj - z trochu iného, ľudového, súdka - Милый мой
tiež z ľudového súdka
A pre spestrenie
BOŽE , Ochraňuj nám cára - Prvá oficiálna hymna Ruska schválená Nikolajom II. - Боже, царя храни
Ešte raz v inom podaní
........................
Novella Nikolajevna Matvejeva (Новелла Матвеева)sa mi veľmi páčila pred 40 rokmi v Leningrade, ten jej nežný detský hlások. Vtedy sa rozprávalo, že je chorá a pripútaná k posteli, kde aj tvorí a sama sa odprevádza na gitare. Neviem, ako je to s ňou dnes, ale žije. Bolo mi tiež čudné, už vtedy, prečo má také americké témy (Missouri a iné), mňa ani nenapadlo, že sú to írske balady, ktoré prekladala do ruštiny. (A Rusi jej to nezarazili). Vo vlastnej tvorbe dokázala napríklad ospievať aj taký klinec v stene...
Narodila sa 7. 10. 1934 v meste Puškin. Otec bol historik a etnograf Ďalekého východu. Matka bola učiteľkou literatúry a poétkou. Dedo Novelly Nikolajevny bol spisovateľom, zaujímala ho história Ďalekého východu, Vladivostoku, niekoľko rokov žil aj v Japonsku. Rodinné prostredie teda nepochybne malo na Novellu Matvejevu priaznivý vplyv a usmernilo ju k tomu, aby sa v živote tiež zaoberala niečím zmysluplným. Po 2. svetovej vojne bolo v Rusku dosť veľa sirotincov, do svojho prvého zamestnania nastúpila ako vychovávateľka v jednom z nich. Neskôr navštevovala kurzy na Literárnom inštitúte. Od skorej mladosti píše básne, ktoré sa často stávali aj textami jej piesní. Tých naspievala naozaj požehnane, a ako by jej to ešte nestačilo, zhudobňovala aj básne svojho manžela, básnika Ivana Kiuru. Novelle Matvejeve to však bolo stále všetko málo a preložila do ruštiny piesne mnohých amerických country spevákov a pesničkárov. V ZSSR speváci tiež siahali po známych amerických hitoch stredného prúdu, podobne ako u nás v tom čase, taká naša "Novella" nám tu však chýbala. Najmä prekrásne írske balady s jej ruskými textami a v jej podaní boli v celej krajine veľmi populárne a myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že tam (v ZSSR) tiež zľudoveli. V r. 1984 bol v Detskom divadle v Moskve uvedený muzikál obsahujúci 33 jej piesní. Napísala knihu spomienok "Lopta v nebi". Vysoké štátne vyznamenania Novellu Nikolajevnu za jej činorodú a tvorivú prácu tiež neminuli. Myslím že si ich plne zaslúži. Pritom aj v časoch najväčšej slávy a popularity zostala stále tou istou skromnou, jednoduchou (v tom najlepšom slova zmysle) ženou. Dobrota srdca z nej vyžarovala všade kde sa objavila a je ju cítiť aj z jej zvukových nahrávok. Posúďte sami.
Veľmi sa mi páči jej Cigánka - Moldavanka - Цыганка молдаванка
Девушка из харчевни
Жил кораблик
....................
Bulat Okudžava
Nemôžem nepripojiť hlas Ivana Rebrova, ktorý mi tiež prišiel pod ucho (aj keď naozaj nie je pesničkár).
