Tam, dze tota Maťica. Od nas chlop, v mojich rokoch, indžimir, co vam budzem hutorec. Volam ho na poldeci do karčmi, a von, že až pobedze, bo teraz nema kedi. Ta reku, Ďurču, ja ci felelujem, že ket ti me ňebudzeš bečeľovac, ta ja ci to ňeengedujem.
To sce maľi vidzec, jake očiska na mňe vipuľil. Jak cibuľe. Skoro sebe tam na garadičoch na ric sednul. Hvari - rozprávaj po slovensky, prosím ťa. A ja - co, reku, taľijanski hutorim, či po jakim? Abo še za mne haňbiš? Povic. Horši si, jak toti centraľišti. Znace, ja neznam, co to, aľe bizovňe daco ňedobre. No aľe nechcel mi calkom glupo vipatrac, že bi sebe ňepodumal, že ja ňeznam aňi jedno take paňske slovo.
A tedi me napadlo, že tot zakon na uradni jazik, doopravdi ňe caľkom dobri. Budze ho treba dopolnic. Treba tam jasne napisac, že tam, dze choľem dvojo vichodňare, muši še hutoric (abo i rečovac) po našim. Šak nas jest dosc - i Zemplinčaňi, i Šarišaňi, i Spišaci. Kebi me chceľi, ta možeme vitvoric i štatotvorni narod. Bo inakši zakapeme. Abo še asimilujeme, jak tomu panove hutorja. A žebi gu tomu nedošlo, najbizovňejši bi bulo sebe furtom prečitac dakusičok po našim.
garadiče - schody, felelujem - zodpovedám, bečeľovac - vážiť si, ňeengedujem - nedovolím
ilustroval: Jozef Theodor Mousson zdroj obrázka: web
