Poteším sa, ak zbadám na stolíku pohár piva, za ním striebrosivú hlavu s rovnakými fúzmi s pohľadom zaboreným do novín či iného papierového výtvoru, niekedy aj s pivom v ruke. Srdce sa radostne rozbúši, nasleduje moment prekvapenia a za ním objednávka.
Býva však aj tak, že oné miesto zíva prázdnotou a pár lúčov svetla prenikajúcich cez okno zohrieva prázdne popolníky na stole, alebo sa za týmto „našim" stolíkom usalašili salašníci z neďalekej stávkovej kancelárie a tiketujú a tiketujú donekonečna, niektorí iba pri pohári koly. A sedia tam ako koly v plote, ktoré ešte nik nestihol ukradnúť.
Bol, či nebol tu môj sivý priateľ? Ten čo píše básne a niekedy aj prózu ... a čo sa neponíži natoľko, aby si objednal kolu ... Nebol. Tak zaznie lakonická odpoveď čašníčky. Čo som aj čakal. Pretože keby tu bol, tak by tu bol. Lebo teraz je jeho hodina pitia piva v tejto krčme U Rasputina. Dve pivá a dosť! Doma čaká Donko / a ktovie, kto ešte /. Lenže byt nie je čakáreň ... Taký je zvyk. Ale aj zvyky sa niekedy zvyknú porušovať. Pribudne pivo tretie, štvrté ... Vlastne ho ani tak veľa nepribudne, lebo čo hrdlom pribudne, to obličkami prepasírované a o alkohol ochudobnené ubudne cez rúrky pisoára vo vécku voňajúcom naftalínom.
Ak ho nevidím za oným, alebo aspoň za iným stolíkom, poďakujem čašníčke za informáciu, pomaly sa otočím, odchádzam, Dovidenia, dnes nám to nevyšlo, možno nabudúce! Piť pivo samému je hriech. Do pekla za neho nepôjdete, ale je to hriech, ktorí sa dá a má ľahko napraviť. Veď ktoríkoľvek krčmár vám dá rozhrešenie, ani sa mu veľmi spovedať nemusíte. Najme ak prijímate pod obojím - pivo a borovičku, zvanú aj halúzková, lesný koňak či bororo.
Ako vravím - piť pivo samému je hriech ...
ilustrácia: Juraji Kováč
( Svoj fejtónik ... svoje malé vyznanie pivu, som rozdelil do štyroch častí. Myslím, že aj pri pive treba vedieť kedy je dosť a zachovať mieru. Použil som pri tom, ako ilustrácie - s láskavým dovolením autora - kresby maliara Juraji Kováča. Chcel by som, za tú krásu, aspoň takto, verejne poďakovať. )
