Život nám prináša mnohé úspechy, ale aj zlyhania. Zlyhanie v mechanistickej podobe znamená zaseknúť sa, prestať dobre fungovať. Často máme podobný pocit v sebe. Ako zlyhanie vnímame to, keď sa nám niečo nepodarí, niečo nezvládneme. Cítime, že zlyhávame ak nespĺňame očakávania, či už svoje, alebo svojho okolia, sklamali sme. Čo sa vlastne udialo?
Študent úplne „pohorí“ na záverečných skúškach, cíti sa mizerne, sociálne siete zaplaví depresívnymi obrázkami. Musel padnúť až na dno, aby zistil, že sa potrebuje vydať inou cestou? Profesor tiež nie je šťastný, hľadá v tom kus svojho zlyhania. Prečo nezbadal skôr že učí rybu lietať? Občas naozaj potrebujeme negatívne skúsenosti, niekedy aj veľmi tvrdé, aby sme si uvedomili: „Čo vlastne chceme?“ „Či to skutočne chceme my, alebo sme podľahli tlaku okolia, či zidealizovaných vlastných predstáv?“ A ak to chceme, čo sme preto urobili? Čo sme mohli urobiť inak? Pri takýchto príležitostiach vždy spomínam na slová svojej babičky: „Všetko zlé je na niečo dobré!“ Dno je miesto od ktorého sa dá odraziť, aby sme sa opäť dostali nad hladinu.
Na druhej strane si ešte veľmi dobre pamätám, ako sme si na vysokej škole hovorili. Skúška je od slova skúsiť. Skúsiť čo vlastne treba vedieť a skúsiť aj šťastie. Mnohí potvrdia, že sa veľa užitočného naučili práve na skúške. Na druhý, tretí raz to už išlo. Áno, dokázali sme nebrať to ako zlyhanie, ale ako situáciu v ktorej sme sa veľa naučili. Takýto prístup je každopádne zdraviu prospešný a užitočný. Tí ktorí ste si pomysleli, že je ľahkovážny a nezodpovedný, máte tiež pravdu, ale pomáhal neklesať na duchu z neúspechu. Je skvelé, keď sa nám podarí nebrať momentálny neúspech ako zlyhanie, ale ako šancu dať sám sebe spätnú väzbu. Zanalyzovať čo som spravil, čo bolo dobré a čo treba urobiť inak.
Končí sa školský rok. Rodičia s napätím očakávajú vysvedčenia svojich detí. Čaká ich naozaj prekvapenie? Ak áno, je tu otázka: „Prečo?“. Prečo nezbadali skôr, že dieťa má problémy? Zas tu mám aj to „na druhej strane“. Na druhej strane známky, čo vlastne hovoria? Ako sa majú komplexné bytosti zmestiť do stupnice piatich čísel? Štúdium montessori pedagogiky ma hneď v začiatku prekvapilo odporúčaním: „dieťa nehodnotiť“, nijako nehodnotiť, to znamená ani ho nechváliť. Waw, to je až šokujúce. Deti robia aktivity pre samotnú činnosť, ktorá ich zaujíma, nie pre pochvalu či známku. Vtedy som pochopila, že je to skvelý prístup. Deti nepotrebujú pochvalu, aby získali sebavedomie, sami prídu na to, čo im ide dobre a čo ich baví, ak je im to samozrejme zaujímavo ponúknuté. Deti, aby získali zdravé sebavedomie potrebujú lásku. Nepotrebujú ani tlak robiť niečo čo im nejde, ten ich stresuje. Potrebujú správnu motiváciu. Keď vidia zmysel, naučia sa aj z toho čo im nejde aspoň to, čo im bude v živote užitočné. Nemusia vedieť všetko a nemusia mať len výborné známky. Ani my rodičia nie sme dokonalí a nemusíme sa o to ani snažiť. Doprajme si slobodu veriť, že zlyhania neexistujú, že sú to len situácie, ktoré nám chcú čosi povedať, aby sme niečo v svojom živote mohli zmeniť k lepšiemu.
Prajem vám krásne leto Vaša Maja (www.koucvitaja.sk)
