NÁDHERA SAMOTY
Kto by čakal takúto romantickú uličku na Telendose smerom na Chochlaca Beach? Gréci to prosto vedia zázračne urobiť aj na tom najmenšom kúsočku zeme, tú úžasnú ľudskú romantickú atmosféru prešpikovanú prírodou a vždy dvoma farbami, bielou a modrou. Ako málo treba a ako veľa to dá! Niežeby sa využiť rovnaké farby nepokúšali aj inde v Stredomorí, až po severoafrické Tunisko, Alžírsko, Maroko. Ani v južnom fascinujúcom rastlinstve nie sú a ani nemajú prečo byť nejaké rozdiely. A predsa rozdiel je priepastný, nemerateľný. Duch Grécka, jeho nevýslovne osobitá pečať, zanecháva nadosmrti v návštevníkovi hlboký a šteklivo príjemný pocit. Samota Telendosu grécku nádheru ešte znásobuje.
Výlet do hlavného mesta susedného Kálymnosu, do Pothie, je nesmierne komplikovaný. Treba sa nalodiť a dostať sa do maličkého prístavu na druhej strane brehu, hodinku si počkať na ďalší autobus, lebo ten najbližší vám práve ušiel pred nosom z malého námestia. Docestujete do Pothie a pri móle môžete hneď asistovať pri oživovaní zamdlenej turistky. Odpadla zrejme od horúčav pri móle vždy o trochu silnejších. Nie je nad všadeprítomný ľahučký vánok malého ostrova.
Telendos bol v historických časoch súčasťou väčšieho celku, patril ku kamennému Kálymnosu, až kým neprišlo hrozné zemetrasenie, pri ktorom ľudia prišli o životy aj o majetky. Ich domy sa potopili do vody, ešte dnes pri cestičke vedúcej k maličkým chutným plážam vidieť základy týchto nešťastných stavieb. K nebu zostala trčať strmá skala, bralo a nepravidelne okolo neho pozostávali kúsky zužitkovateľnej zeme. Časť obyvateľstva tam pretrváva dodnes s povestnou patričnou hrdosťou Grékov. Napokon, kto si dá tú námahu a zájde na susednom ostrove na Choru, k zrenovovaným domčekom, kde žili dlhší čas predkovia domorodého ostrovného kálymnoského obyvateľstva z donútenia, pochopí všetko. Výstup je namáhavý, ale veľavravný. Pomôže pochopiť všetko. Stačí si na chvíľu sadnúť na hociktorý kameň a pokúsiť sa vžiť do kože hociktorého z niekdajších obyvateľov. To isté, alebo niečo až priveľmi nápadne podobné zažívajú Telendosania dodnes.
KRÍŽ, BAZILIKA, NEKROPOLA
Úzka prašná cesta vedie k historickým ranokresťanským stavbám, na okraji zrázu na opačnej strane už z diaľky vidieť biely kríž, dolu vedú nepríjemne strmé schody, citlivejšiemu sa ľahko zamotá hlava. No kto vydrží, pozrie si za odmenu pekný milý malý kostolík. Aj v tom sú Gréci obdivuhodní - vedia si dať tú obrovskú námahu na stavbu v takomto na prácu naozaj nevľúdnom prostredí. Ktovie koľko tajomstiev nosia v sebe tunajšie ranokresťanské baziliky a nekropoly!
Na svahu bokom od obce sme videli chatrčne z vlnitého plechu, okolie obetónované, oplotené, chodníčky lesom vrúbené kamením. Žijú tu rybári, najchudobnejšia a najslobodnejšia zložka obyvateľstva. Každý deň v sezóne vstávajú skoro ráno, čím nemyslím počas turistickej sezóny, ale počas celej rybárskej sezóny. Bez ich rýb a ostatných darov mora by nebolo čo ponúknuť originálne v tavernách, a teda by nebolo ani taverien, ani ubytovania v hoteloch, penziónoch a na súkromí. Živorili by tu v chatrčiach všetci.
Majiteľ penziónu George učí svojho syna hrať na krétsku líru. Keď spomeniem, že mám so sebou Psarantonisa (považovaného za najskvelejšieho hráča na krétsku líru vôbec), George ma vedie v taverne k synovi a hrdo ukazuje: on hrá Psarantonisa (Psarantonis je všeobecne známy aj ako dôležitý skladateľ, ale aj vyhľadávač starých partitúr z tejto oblasti hudby a ich interprét, ale aj veľký inovátor). Otec očividne chce dosiahnuť, aby sa syn stal veľkým hudobníkom. Keď niet hostí, v takých chvíľach si sadnú spolu a hrajú vo dvojici. Rád si ich hru vypočujem. Myslím, že ak syn nezlyhá a bude kráčať ďalej touto cestou, ešte ho v hlbšej budúcnosti uvidím na významnejších pódiách, než je toto v taverne pri prístavčeku na ostrove Telendos.
NEĎALEKO ROZPLYNUTIA
S týmito skalami siahajúcimi maximálne do výšky necelých 630 metrov, by človek mohol pokojne splynúť priamo za chôdze s otvoreným digitálnym fotoaparátom v ruke. Práve tak by ale mohol splynúť s morom, teraz práve pokojným, včera mierne rozvlneným, so žltou guľou nad nami, prichádzajúcou neúprosne každý deň ráno spoza skaly Illas pred nami a schovávajúcou sa večer asi o pol ôsmej za skalou Telendos. Predstava, že by na ostrovčeku zostali po mne len osobné veci a moje telo, ma vôbec nedesí. Ešte lepšie by bolo rozplynúť sa dokonale aj s fyzickým telom, ako to dokážu najlepší jogíni, ale zatiaľ to vyzerá skôr tak, že vstanem, prelejem ajurvédske čaje, zobudím spoločníčku a čaje vypijeme na zdravie nového dňa. Potom sa vyberieme na raňajky. Čaká nás plážička na opačnej strane ostrova s vlnkami z otvoreného mora.
Žena na poslednú chvíľu rozhodne, že vzhľadom na vetrík a k nemu patriace neodmysliteľné vlny, sa pôjdeme kúpať na tú stranu, z ktorej je výhľad na Kálymnos. Mám tu, v tieni na múriku, dosť času myslieť na včerajšie bedárske chyže. Jedného z ich obyvateľov som dnes ráno pri raňajkách videl ako vodiča trojkolky na odvoz smetí, ale aj všetkého ostatného materiálu, ktorý treba popresúvať v úzkych a tichých uličkách Telendosu. Okrem mopedov je to jediné vozidlo ostrova.
V románe o Milarepovi čítam o mudrcovi Naropovi, ktorý v čase, keď ešte nebol mudrcom, hľadal mudrca Tilopu. Keď ho konečne stretol, ale nespoznal, oboril sa na neho: „Čo ty tu ješ ryby, žobrák? Tak dávaš najavo súcit s bytosťami? Choď preč odtiaľto, tu si v kláštore." Tilopa sa ani nepohnul. Povedal iba magické slovo a rybie kosti sa potiahli mäsom a kožou a ryby sa vzniesli samé od seba do vzduchu a v diaľke zmizli. Mudrc Tilopa však zmizol tiež. Až vtedy Naropovi zišlo na um, kto to asi bol. Pustil sa za ním, hľadal ho, kde len mohol, ale márne. Desať rokov ho hľadal, plných desať rokov a keď ho nakoniec našiel, ďalších desať rokov s ním chodil po svete a slúžil mu ako čéla, len ako prostý žiak. On, brahman, pomazaný, bohatý, zo zámožného šľachtického rodu a slúžil žobrákovi. A žiadne zasvätenie, žiadne učenie ani jediné slovo útechy alebo nádej od Majstra neobdržal. To bola skúška, to bolo niečo, čo možno nazvať utrpením. Ktovie, či to, čo zažívajú miestni telendoskí rybári aj so šoférom a ich rodinami, taktiež nie je len takáto životná skúška.
PRVÉ HUSLE SAMOTY - NAHOTA?
V tomto orchestri hrajú prvé husle vlny. Kto nehrá prvé husle, sú žiaci-ulieváci. Tí, čo si radšej ulejú piva, vína, pálenky, než by začali rozmýšľať. Alebo si nalievajú, lebo im hlava ide puknúť od myslenia? Nič tomu nenasvedčuje. Na ostrove ani nemá kde byť veľa mysliteľov. Dokonca aj tých, čo si večer dožičia džbán vína k rybe, nie je nadbytok. Teraz práve nahá dievčina so šnorcherom objavuje morské tvory priamo vo vode, ja nachádzam zvyšky vylovených morsksých ježov medzi skalami v piesku. Morský krab čaká na úlovok, južné sršne si pochutnávajú na vyvesených sušiacich sa chobotniciach.
Telendos s drobnou už spomenutou výnimkou trojkolky a niekoľkých mopedov nepozná inú dopravu než loďkami. Taktiež hluk tu spôsobujú maximálne ľudia svojím hovorom, Georgov syn v úlohe budúceho Psarantonisa a zvuky z kuchýň a taverien. Horolezecké skoby, laná, kladívka tu na stenách nad nami majú čo robiť. Ale kto ich nemá a ani s nimi nevie narábať, môže sa len tak kochať a pozerať dohora, kde lietajú dravce s pochybnými chúťkami.
PRESNÝ BAČA, BOH
Pupok sveta, Telendos. Teraz je skutočným pupkom nášho sveta, lebo kto by už len uveril, že lodičky vás naozaj prevezú na skutočný Kálymnos? Čo ak je pohľad na náprotivné bralá iba maya, vízia, fikcia, prelud? Čo ak práve tu sa začína Hádesova ríša? Neoklamali nás? Do prítomnosti začiatku tretieho tisícročia nás vráti späť babička. Nie tá čarovná z rozprávky, ale skutočná, grécka, z cestopisu: v tmavých prostých šatách s bielou jednoduchou šatkou kupuje v minimarkete veľký nákup. V ňom aj dve škatule s pracím práškom na automatické práčky a dve sady batérií do elektroniky, prípadne do baterky. Absolútnejší svet kontrastov si ani netreba predstavovať.
Chodník ponad nudistickou plážou smerom ku kláštoru je zrazu nadmieru strmý. Je to typický chodník Telendosu. Ostrov je neuveriteľná samota navŕšená vekmi ticha. V tejto chvíli je Telendos najvyšší vrchol sveta. Potvrdil mi to motýľ letiaci okolo. More sa umúdrilo. Vlnky na Chochlaka beach sú pristrihnuté na akurátnu mieru, bača Boh si za horizontom dáva na presnosti záležať. Aj šum mora naladil primerane, už to nie je ten divoký príboj, čo tu bol nedávno. Pláva sa nádherne, plavec splýva s prostredím, s vodou, skalami, makchiami, štrkom, stromami, mravčekmi, s horizontom. Osamelá skalka vytŕčka z mora, aby pocestnému urobila radosť. Zbohom, Telendos, zbohom atmosféra strateného raja!
