Prvým cieľom autora tejto knihy je indikovať širšie sociálne rámce participatívnej ekonomiky a podnietiť čitateľov, aby si porovnali ekonomické vízie a stratégie s inými oblasťami spoločenského života. Druhým jeho cieľom je provokovať a zároveň informovať o návrhoch, ktoré sú hodné vízie a stratégie pre sféry, o ktorých sa v tomto diele hovorí. Autor má na mysli širokú škálu sfér od pareconu cez politický systém, príbuzenstvo, spoločenstvo, internacionalizmus, ekológiu, vedu a technológie, výchovu a vzdeláva nie, umenie, žurnalistiku, šport, kriminalitu, stratégiu, marxizmus, anarchizmus až po ašpirácie a disent. Podotýkam však, že naplnenie Albertovej nádeje v takej podobe, ako to predostrel v predmetnej knihe (zmienku o iných knihách a internetovej stránke neberiem do úvahy - každý čitateľ u nás ešte nemá internet a ostatné Albertove knihy nie sú u nás bežne dostupné ani v iných jazykoch) vyvolá tlaky protisily: utláčaní sa budú cítiť bývalí (čiže dnešní) prominenti. Tí budú robiť všetko pre zvrhnutie sociálne spravodlivého režimu. Tak, ako to bolo v prípade pádu zriadení v socialistickom tábore a ich náhradou demokraciami.
Naša najväčšia nádej je preto nerobiť si falošné nádeje. Ilúziami rodinu nenasýtiš, výnimku možnože tvorí Michael Albert, ktorý rodinu zrejme zasýti honorármi za knihy vyrábajúce ilúzie. Jeho teória je úplne odtrhnutá od politického a mocenského realizmu: polície, vojska a súdnictva. Navyše by jeho teóriu pareconu musela akceptovať naraz celá planéta. Inak by napríklad členovia pareconu boli znevýhodnení pri cestovaní do končín, kde parecon neakceptujú. To sme zažívali za socializmu, keď sme vždy mali akútny nedostatok pre nás drahých dolárov pri cestách na Západ, a pretrváva to vlastne dodnes, keďže sme platovo (honorármi, dôchodkami a inými spôsobmi) nedocenení: pri každom nákupe na každej ceste von to cítime (okrem obchodnej turistiky, ktorá vyhľadáva jednotlivé výhodnejšie tovary).
Taktiež z Albertovej knihy vôbec nie je jasné, ako chce uplatnenie pareconu dosiahnuť. Je to dozaista otázka číslo jedna a otázka veľmi namieste, lebo jeho predchodca V. I. Lenin už narobil na tomto svete katastrofu, z ktorej sa ľudstvo ako celok ešte úplne nespamätalo. Chcú v tom niektorí pokračovať plánom B v podobe pareconu?
Autor zdôrazňuje, že prvou hodnotou pareconu je solidarita. Sympatické, no nič nového - to pozná ľudstvo už od čias praveku (archeológovia dokázali prvky komunizmu v princípoch ľudských komunít počas ľadovej doby pred desaťtisícročiami. Zjavne ich k tomu priviedli hrozivé podmienky na prežitie a málopočetnosť ľudskej komunity), a nie náhodou sa aspekt solidarity premietol aj do prvej základnej knihy ľudstva, do Biblie.
Znamienko rovnosti si dobre pamätáme z divokého roku 1968. kto by po rovnosti netúžil? Najmä ak zarába menej než sused? Ľudia si nikdy nebudú rovní. Na pozemskej púti ani nikdy neboli. Rozdiely sú obrovské - v mentalite, ľudských sklonoch, vášniach, schopnostiach, danostiach, v objeme žalúdka, veľkostgi nôh a rúk, a v neposlednej miere - v objeme a využívaní ľudského mozgu... Lenže práve na rovnosť sa dobre a ľahko nahovára: „Nikomu by nemalo byť jedno, že určitá osoba zarobí sto, tisíc alebo dokonca milión či desaťmiliónkrát viac ako iná osoba, ktorá pracuje ťažšie a dlhšie." Ako príjemne znejú takéto Albertove slová tomu, kto kope kanály, lebo nebol schopný ani ochotný niečo sa naučiť. Ale teraz by sa mu zišla rovnaká mzda než má sused, generálny riaditeľ. Toto nie je rovnostárstvo, ale pseudorovnostárstvo, na to si dávajme dobrý pozor! Pravdaže, ani mne, ako každému súdnemu človeku, sa nepáčia nespravodlivé rozdiely v odmeňovaní ľudskej práce, no princíp hierarchie jednoznačne uznávam. Na rozdiel od Michaela Alberta, ktorý by nám chleby najradšej natrel všetkým narovnako, aj tým, čo maslo nejedia.
Ešte nebezpečnejšia a zákernejšia je jeho myšlienka „Narodiť sa, zdediť majetok a vďaka tomuto vlastníctvu nič nerobiť, len využívať okolnosti a vplyv, určite neznamená rovnosť." Predstavte si, že vaši rodičia celý život tvrdo pracovali na vážnych vedeckých postoch, na staré kolená si na dožitie kúpili peknú veľkú vilu s rozsiahlou záhradou, a vy ste ju napokon zdedili. Môžete ju dať do prenájmu a žiť ďalej vo vašom byte. Tu ale prichádzajú muži pána Alberta: v mene rovnosti vám vilu so záhradou zabavia. Lebo „odmeňovanie by malo byť výsledkom úsilia a obety v prospech sociálnych potrieb" povie vám k tomu pán Albert. A dodá: „Prečo za vrchol vášho dedičného šťastia dostávate vyšší príjem?" Tvorcovi parocenu nedošlo, že v tomto konkrétnom prípade sa obetovali predkovia, namiesto užívania si tvrdo šetrili a z takto získaných peňazí kúpili dom, čo na tom, že ich dieťa teraz žije z prenájmu, ale aj zo starostlivosti o tento dom?
Michael Albert pripomína, že známy americký aktivista a politický vedec Stephen Shalom, ako jeden z mnohých, začal s procesom participatívnej politiky. Podotýkam, že by museli okrem iného ovládať aj bankový sektor, vlastníctvo monopolov atď. No to všetko tu už taktiež bolo, keď za socializmu mal všetko v rukách štát, Nakoniec to po revolúcii predával za symbolickú korunu. Bolo niečo podobné aj v tej časti sveta, v ktorom žije autor pareconu?
Autor vyjadruje presvedčenie, že nová spoločnosť sa stane motorom participatívnych impulzov, kde sa budú viesť oveľa horúcejšie dišputy ako napríklad dnes. Podotýkam, že v praxi kto bude znamenať, že zase raz väčšina ubije menšinu. Alebo rozhodne hlúpejšia, no agresívnejšia časť spoločnosti v neprospech celku, v prospech seba. A je tu najzásadnejšia otázka - na realizáciu pareconu by sa museli v jednom okamihu naraz všetci vzdať všetkých majetkov. Bez takejto čudesnej ambície je realizácia teórií obsiahnutých v knihe úplne nereálna. Ako však chce autor pareconu presvedčiť chamtivcov, aby sa vzdali svojich majetkov? Autor asi taktiež nevie, že všetci netúžia ani po solidarite. Naopak, sú mnohí, ktorí sa tešia z bezmocnosti chudobnej väčšiny. Sú bezohľadní - práve takí mávajú v ľudskom svete v rukách moc. Pozrite sa lepšie na osudy aspoň dvesto krajín planéty v priebehu tisícročí.
Zásadne nesúhlasím ani s touto myšlienkou Michaela Alberta: „Je nevyhnutné mať ekonomiku, ktorá umožňuje, aby všetko obyvateľstvo mohlo rozhodovať o veciach verejných, o životnom prostredí, o samospráve, sociálnosti a solidarite, napĺňajúc tak parpolitné požiadavky a využívajúc dané možnosti." V praxi to znamená, že všetci diletanti budú zasahovať do odborných vecí a kaziť ich.
Autor narieka: „Spomedzi sto najväčších ekonomík sveta viac ako polovicu nereprezentujú krajiny, ale obrovské korporácie - pričom desiatky miliónov ľudí na našej planéte trpia nevýslovnou chudobou a každoročne mnohí z nich zomierajú od hladu." No nepovie, ako to zmeniť. Teoreticky je to mysliteľné prevratom, uchopením sa moci: keby takáto situácia naozaj nastala a pareconisti by chceli urobiť nápravu, to by nechali zaniknúť nadnárodné korporácie a zaplatili by jedlo a nápoje hladujúcim a smädným v Afrike, Ázii, Južnej Amerike? A za čo by si kupovali jedlo pracujúci predaných korporácií? A kto by ich vlastne kúpil a za čo? Autor namiesto vysvetlenia sa ďalej rozohňuje: „Cieľom kapitalistickej globalizácie je úplne zredukovať vplyv populácie a aj vedúcich predstaviteľov štátu a preniesť ho na mocenské štruktúry západných korporácií." No znovu žiadna myšlienka ako tomu zamedziť, ak je to naozaj tak. Bohužiaľ autor celým textom sľubuje a naznačuje veci bez akéhokoľvek návodu ako to dosiahnuť.
Najtragikomickejšie vyznieva jeho myšlienka „parecon je na míle vzdialený od problémov, ktoré sú vlastné kapitalizmu. Jednoducho preto, že zisk a moc nevládnu nad produkciou." Pýtam sa: a čo ľudské vášne? Kde ponechal tie? Lebo to vedeli už starí Gréci, že vášne môže byť viac ako vôľa bohov, nieto ľudí! Závisť, nežičlivosť, snaha predstihnúť za každú cenu aj lepšieho nezaniknú ani v parecone.
Žurnalistom sľubuje, že budú odmeňovaní na základe spoločensky prospešnej práce. Pýtam sa, kto to správne odhadne a definitívne určí? Podľa akých kritérií? Poznám síce z histórie taký veľmi konkrétny príklad, no je to len jeden z tisícok periodík tohto sveta.
Autor má aj všeobecnejšie prísľuby, čo sa týka odmeňovania práce. No zabúda pritom na jeden zásadný artefakt - stačí, ak štát nebude mať dostatok prostriedkov (ako sa to bežne stávalo v socializme, a to napriek plánovaniu), a príde k škrtaniu rozpočtových výdavkov, v prvom rade sa vždy siaha na mzdy.
Sťažuje sa na vrcholných športovcov, ktorí podľa autora dnes zarábajú ťažké milióny: „V podmienkach pareconu budú mať primeraný príjem a ich vplyv sa nebude odlišovať od ostatných občanov." Z toho dozaista budú mať radosť ostatní občania, ja sa však opatrne pýtam: a čo bude robiť vrcholný športovec, až skončí so športom? Všetci trénovať nemôžu. Športovci si zvyknú našetriť peniaze, aby - až zavesia športovanie na klinec - mohli začať podnikať. Keď si nebudú mať z čoho našetriť, zavesia na klinec samých seba?
Vo všeobecnosti autor pareconu vôbec neberie do úvahu ochotu jedincov zapojiť sa do pracovného procesu, obchádza príživníkov, klamárov, ľudí, čo doslovne nenávidia prácu a s radosťou ju prenechávajú na iných. Sú ich na planéte zástupy. Ak pán Albert, tvorca novej spoločnosti, predpokladá v parecone len samých vyspelých jedincov, tak čosi podstatné zanedbal: genetika ho nepustí. Táto spoločnosť nebude tak skoro pozostávať zo samých Einsteinov.
Ani ekonomika pareconu nebude fungovať bez bánk - aký úrok budú dávať? Ak nízky, zneužije to okolitý kapitál, ak vysoký, tak pôjde o rovnakú deformáciu ako v kapitalizme (potom netreba režim meniť). Alebo chcú diskriminovať cudzinu? Čo na to povie medzinárodné právo? Za socializmu nás profesor na hodinách ekonomiky zahraničného obchodu v šesťdesiatych rokoch učil, že obchod nepozná hranice.
V texte knihy nachádzam doslovne nebezpečnú vetu: „Hnutia bojujúce za novú spoločnosť vrátane dobrej ekonomiky sa nikdy neuspokoja s myšlienkou o trvanlivosti a nemennosti jestvujúcich spoločenských čŕt, naopak, budú hľadať prostriedky a metódy, ako povzniesť súčasnú kvalitu života ako súčasť procesu umožňujúceho v plnej miere nastaviť tieto kritériá v budúcnosti." Nabádam: len opatrne. Lenin to urobil radikálne, najprv vyvraždil cársku rodinu, ďalej tisíce ľudí obetoval v mene revolúcie, v prospech lepšieho života pracujúcich más, ktorým sa nakoniec ani veľmi pracovať nechcelo, ako to desaťročia dokazovali za éry ZSSR.
Autor pareconu sa priveľmi spolieha na samosprávu: tu hrozí, že hlupáci, ktorí budú mať rovnaké slovo ako intelektuáli, a budú vo väčšine, presadia nesprávne veci do života. A nemusia to vždy byť iba hlupáci, stačí, keď sú neinformovaní, alebo dezinformovaní.
A vôbec mu nezišla na um obyčajná pomstychtivosť jednoduchých ľudí, ktorí celý život treli biedu a zrazu budú mať navrch nad včerajšími kapitalistami. „Vytvorenie nového sveta musí byť našou sociálnou agendou" sníva Michael Albert. To je všetko pekné a vedeli sme to aj predtým. Lenže autor v celej knihe nikde neukazuje postupy ako to v praxi zariadiť. Zoberie nám vari Boh slobodu a nadiktuje nám pocit túžby po rovnosti aj koniec chamtivosti viacerých? Vynoríme sa z oblaku prachových častíc, kde sa dlhodobo celá planetárna sústava nachádza, ako o tom rozprávajú ezoterici? Alebo chce naozaj tromfnúť vo vraždení Lenina? Nech si uvedomí, že takýto zásadný obrat v živote spoločnosti po dobrom nepôjde.
