Ozaj, kto vlastne kráča vedľa nás? Kto sú tí ľudia dneška, čo si myslia, čo cítia? Veľa o sebe nevieme, najhlbším spôsobom výpovede je umenie, a v ňom má nezastupiteľné miesto literatúra: tá nám umožňuje beztrestne sa kutrať myšlienkami iných. Vstupovať do pevností zvaných ľudské mysle.
Zborník básní, kriminálnych príbehov, odborných a teoretických prác (spoločenské, fyzikálne, jazykovedné, etnologické vedy) z pera celého radu autorov sú pretkané kresbami viacerých autorov: všetci dostali príležitosť. Básňami sa predstavujú Bohuslava Vargová (najmä jej báseň Zhasol: Zhasol si svetlo / v mojich očiach, / aj keď tam nebolo. // Milovať takého, / ako si, / sa nedá. // Milovať ťa takého, / ako budeš, / to vedia len jasnovidky.), Ružena Šípková (miestami s prekrásnou sebairóniou, o čom priliehavo svedčí báseň Ironická: v knižnici / som študovala / najnovší atlas / plemien sliepok // zo srdca / mi spadol kameň // nenašla som tam / svoju fotku), Mária Martincová, Helena Breveníková, Tomáš Turner (ihravo abstraktný osobitne v básni Pavlovi Bunčákovi: Chvíľu poodhaliť / Závoj stratenej hmly / A rozkonáriť sa na vlnách / Melónov a alabastrov // Rozozvučať mechanickú rozbušku / Stojatej vody / Pod mostami nočných strážnikov // Akoby náhle prelínali / Polámané dekolty klasických spôn / Končiace vrchovato naloženým ľadoborcom // Kradnúť a pritom okrádať / Matku slizkých očí // Lopaty nabrali plné váhy / Našich váhavých tiel / Kúsok po kúsku / Bez šepotu plechových trúb / A kone sú tu malé / Oproti kilometrom diaľnic / Idúcich z vnútra tela), páči sa mi, že niektorí sa mohli aspoň jednou básňou predstaviť - Ľubica Popaďáková, Katarína Budancová, Mária Kovalíková, Miriam Zvancová, Roman Kováč - to sú všetko tí, ktorí kráčajú vedľa nás. Ďalší prispeli aforizmami: Tibor Haško - Šramko, Ernest Plško, Erich Achs, Mária Csanyiová, Helena Breveníková, Tomáš Turner, Richard Fóka. Kriminálne príbehy napísal Miroslav Košťany, poviedku Zub času Bohuslava Vargová, ďalšie príbehy Helena Breveníková. Do state Odborné a teoretické práce prispeli Ružena Šípková (Občianske združenie Osveta myjavských Rómov), Viera Reich (Z interpretácie výsledkov dotazníkového prieskumu o materiálnych hodnotách na dvoch stredných školách v Senici), Bohuslava Hábovčíková (K vymedzeniu základných pojmov integračných a dezintegračných procesov rómskeho spoločenstva), Miroslav Kazík (Individuálne charakteristiky mužov v Papradi) a Pavol Dančanin (Hypotéza veľkého zjednotenia). Srdce mi osobitne potešila práve posledná, fyzikálna, práca - nešlo mi ani tak o obsah ako o skutočnosť, že sa takáto téma opätovne má kde prezentovať. V prvej polovici deväťdesiatych rokov som štúdie tohto typu publikoval v Technických novinách, tým však nikto finančne dostatočne nepomohol a v podmienkach slovenského kapitalizmu nemali žiadnu šancu na prežitie, preto aj vo februári roku 1995 vykapali. Odvtedy nastalo hrobové ticho. Až teraz.
Bohuslava Vargová mi jeden výtlačok knihy Kto kráča vedľa nás venovala, keď som si ho prelistoval, vzbudil úprimne môj záujem a sľúbil som jej, že ak dostanem ďalšie podklady, napíšem esej. A hľa, tu je, pred vašimi očami. To som ešte stále netušil, aký bohatý tok tečie z Literárnej dielne Rozhľady. Objavujem, že aj v tomto novom usporiadaní sveta majú zvyčajné veci svoje miesto. Už som sa nazdával, že takéto materiály nikto u nás nespublikuje! Medzičasom hlavná šéfka Rozhľadov plní svoj sľub a prináša mi celý balík literatúry, všetko z Literárnej dielne Rozhľady. Až mi oči prechádzajú, čo všetko boli schopní vydať!
Ako prvú beriem (zrejme z úcty) knihu Bohuslavy Vargovej Nemocnica na Cajle. Tu zisťujem, aký výnimočný talent je Bohuslava Vargová. Mal som zvláštne zimomrivé pocity už keď som čítal jej poviedku Zub času, no toto jej fatálne rozšírenie na sci-fi román o časopriestorovom víre dejín, duševných chorobách a normálnosti, odtajnených reflexoch poznania a reflexoch podvedomia, to je čosi, čo som ani len v náznaku nikdy predtým nečítal, a to literatúru len tak hltám (moja neúprosná ročná norma je stopäťdesiat kníh). Fantastično v podaní Bohuslavy Vargovej pôsobí naprosto vierohodne, presvedčivo, človek sa cíti akoby sa nachádzal uprostred búrlivého mnohovrstvového deja. Vychádza z prostredia psychiatrickej nemocnice súčasnosti, ale hlboko poprepletaný je s budúcnosťou, starovekom aj stredovekom. Hlavnými hrdinkami sú psychiatrické pacientky putujúce tam aj späť časom a priestorom na základe filozofickej teórie reflexov poznania a reflexov podvedomia. Vargovej hlboko presvedčivý román vynikajúco približuje autentické prostredie, konanie a myslenie psychicky chorých jedincov. Je to vynikajúce čítanie nielen na rozptýlenie, aj na uvažovanie.
Z roku 2009 je knižka rómskeho rozprávkára a prozaika Jána Šándora Paramisi / Príbeh. Je to dvojjazyčné (rómske a slovenské) vydanie knihy, ojedinelý edičný počin u nás, lebo vyšiel v štandardizovanej rómčine v preklade do rómskeho jazyka Viliamom Zemanom. Obsahom útlej knižky sú rozprávkové a podobne ladené príbehy. Okrem neho ma zaujal iný rómsky autor, Jozef Kozma. Je to očividne dobrý rozprávač s pekným zmyslom pre humor. Svoje námety čerpal najmä zo životných osudov rómskej osady Mojmírovce pri Nitre v druhej polovici päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Výborne sa vžíval do mentality Róma, vtedy nazývaného Cigán.
Jeho rozkošný zmysel pre humor najlepšie vystihuje táto epizóda zo state Z domu do Čiech z knihy Chlapec a život:
„Ujko vedel veľa príhod, a tak ho Cigáni mali radi. „Bol som hrať na svadbe s celou cigánskou kapelou", začal raz rozprávať. „Pravda, ja ako primáš. Hráme, hráme, svadobčania sú v dobrej nálade, tancujú, spievajú. Stojím si vpredu pred muzikantmi, a tu mi zrazu padol do oka jeden starší dedko, ako bije rukami do tempa do stola, a pritom sa veselo hojdá. Otočím sa ku kapele a hovorím ostatným muzikantom: „Poďme dolu z javiska a zahrajme tomu starému gadžovi, pozrite, ako sa dobre baví, hádam nám dá do sláku nejaký papierový." Zišli sme dolu, hráme starému do uška na veselú nôtu. To sme ale nevedeli, že starký nemá všetky zuby a že mu pri jedle zabehlo kusisko podbradku aj s kožou. Starý sa dusil, a preto tak mlátil do stola, lebo nemohol kričať.
A keďže sme to nevedeli, tak sme len hrali, hrali. Starý už zmodrieval, a my hráme, až kým nás to neomrzelo. Dokončili sme pesničku a buchli sme starému do chrbta so slovami „Dedo, bude niečo do sláku?" Vtom starému kus mastného podbradku vybehol z úst, vypleštil na mňa oči a ledva prehovoril: „Vy cigániská sprosté, tu umieram, dusím sa, a ešte vám mám aj zaplatiť?!" Všetci sme sa dali do smiechu, aj keď nás starý chcel palicou vyplácať."
No tak ako má Jozef Kozma hlboký zmysel pre humor, rovnakou mierou sa mu dostáva aj sociálneho cítenia. Dobre si všimnite obsah tejto jeho výpovede zo state A čo nového nás doma čakalo z už spomínanej knihy Chlapec a život:
„I ostatní Cigáni z osady pomýšľali, že si kúpia staršie domy v dedine. Mali šťastie, pretože štát začal rušiť v osade staré chatrče. Každý, kto zbúra v osade starú chatrč a kúpi si domček v dedine, dostane od štátu tridsať tisíc korún. A stálo to za to. Povedzme, že vaša chatrč mala hodnotu desať tisíc korún. Kus ako kus, dostali ste aj vy to, čo ostatní. Vo vašom prípade trojnásobok ceny vašej chatrče. Nuž, a keď si k tomu priložíte korunky zarobené v Čechách... A už sa aj Cigáni sťahovali z osady do dediny.
Život v osade sa menil pobytmi v Čechách i ostatnými zásahmi štátu." Práve túto poslednú predošlú vetu by si mali dobre zapamätať tak Cigáni alias Rómovia, ako aj všetci politickí predstavitelia. Čo tak konať vedno podľa nej?
Ale aby som z toho neurobil sociálnu baladu, vráťme sa ešte ku Kozmovmu zmyslu pre humor. Nedá mi nepoužiť ešte jednu krásnu repliku zo state Mládenčím a posledné Čechy z predmetnej knihy:
„Jedna Cigánka, takisto srandistka ako my, raz povedala: „Viete čo, tá cudzia čvarga mi lezie na nervy, sú to zlí ľudia, hrabú iba pre seba, surovo idú za peniazmi, nemajú hanby ani citu. A tie kuchárky?! Do polievky len magy dávajú. Všimli ste si? Ale ja s nimi vybabrem, naštím im do tých magov, a nech si to dajú do polievky, suky prašivé!"
Tak aj urobila. Obed na stole, z polievky sa parí. Naša Cigánka prišla a podala kuchárkam to zriedené magy.
„Ó, ďakujeme," potešili sa prekvapene, dochutili si polievku a hneď sa do nej dali. A ako im chutilo!
Mama s Cigánkou sa polievky ani nedotkli, hoci tá ich bola čistá. Bolo im tak do smiechu, že ani jesť nevládali."
Z úplne iného literárneho cesta je kniha Pieseň o skrini a o mužovi z pera Bohuslavy Vargovej. Je to zaujímavá zmes prózy a rozhlasových scenárov, čiže hier, z ktorých príležitostne sa zajagá aj jej talent poétky. Toto čítanie je zdraviu prospešný duševný výplach rovnocenný výplachom skazeného žalúdka: čistí dušu rovnako ako klasický výplach čistí telo. Pri čítaní (Orechová loď z môjho detstva) cítim ako sa uvoľňuje Vesmír. Mimochodom, tento pocit som už zažil pri čítaní jej Nemocnice na Cajle. Dramatizácia autorských básní - ponášok na rómske ľudové piesne Dievčatko rómske (súčasť knihy Pieseň o skrini a o mužovi), to sú prejavy hlbokého porozumenia voči špecifikám cítenia rómskeho etnika. Nielen v tejto knihe sa stretnete s Dodou lietajúcou minulosťou aj budúcnosťou, občas pristávajúcou v prítomnosti. Bohuslava Vargová sa aj tu prejavuje ako výborná rozprávačka, zvláda náročné kompozičné postupy, čím robí svoje texty vysoko príťažlivými, atraktívnymi. Dcéra Katarína Patočková to má po nej.
Kniha poézie Posledné dni Kataríny Patočkovej je básnické dielo modernej autorky, skúsenej životom aj tvorbou, len trochu sarkasticky z toho poznania smutnej: Prostitútky sú ako zápalkové škatuľky, / ktoré si za korunu dvadsať / kúpili / dáki ožrani / v putike so špakmi, / rozbitým sklom / a mužmi v delíriu. / Ktoré hodili na stôl / do peny od piva. / Ktoré si podávali z ruky do ruky, / až kým sa s nimi / poslednýkrát neškrtlo. / Opotrebované. / Ohmatané. / Bez ceny. // Nemajú komu čo dať, / a nemajú ani toho, / komu by zobrali. (báseň Prostitútky). Básnickú zrelosť autorky dokumentuje aj sila, ktorá vystupuje z básne Žena bez svedomia: Čo ma je po tebe / a čo ma je / po ostatných. / Nie je trestné, / keď sa netrápim, / keď sa nerozkrájam / a netrhám si vlasy. / Nesedím na biblii. / Tak načo mi je svedomie. Táto presvedčivá literárna výpoveď vyšla Kataríne Patočkovej v roku 2001, medzitým dozaista mala dosť času na ďalší umelecký vzostup.
O tri roky neskôr vychádza tejto osobitej autorke výber z tvorby za trinásť rokov pod titulom Údel poriadneho človeka. Jej myslenie je očividne nadčasové: Cigán zoberie husle, / postaví sa / doprostred chyže / a hrá // Pribehnú deti, / posadajú si okolo a sú šťastné. // Pre túto chvíľu, / pre dnešný deň. // Cigán / nemyslí na zajtra. / Žije dnes. (báseň Pre túto chvíľu); Sedíš a / umieraš a / chceš žiť. // Tak vstaň z tej špiny, / deravých hrncov, / pavučín. // Tak vstaň. / Vstaň a choď. / Každý, kto kráča, / príde. (báseň Vstaň a kráčaj); Naťahujem ruku. / Za tebou. / Bol si mäkký. / Celý od bahna. / Nechal si ma stáť, / ani si sa neotočil. / Nepovedal ahoj. / Nezamával. / Celý od bahna / si stiekol / do kanála. (báseň Neotočil si sa). Autorka získala už aj ocenenie na medzinárodnej súťaži, tvrdia o nej, že píše o Cigánoch, ja sa nazdávam, že píše o slobodných ľuďoch.
Rukami mi prechádzajú aj také knižočky, akou je Čo nás teší, čo nás baví, čo je pre zmenu zborník detských prác zo súťaže leporiel k 65. výročiu oslobodenia Trnavy a Slovenska - začal s tým Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trnave, no do knižnej podoby to vďaka viacerým sponzorom dotiahlo do konca práve Kultúrne združenie národností a etník SR. Vedia sa prosto rázne chopiť vecí, od Bohuslavy Vargovej sa až neskôr dozvedám, že za dva roky vydali až dvadsaťdeväť titulov kníh! To je celkom slušné malé vydavateľstvo. A to majú kopec iných aktivít, vrátane divadelných predstavení.
Divadlom poézie KZNE SR sa to vlastne začalo. Konkrétne v bratislavských Krasňanoch v roku 1994. Postupne sa vyformovali na autorské divadlo, na čo si museli vychovať vlastných autorov, scenáristov, literátov, dramatikov. Na začiatku tretieho tisícročia to boli predovšetkým práce ľudí, ktorí zažili psychickú chorobu, a vedúca dielne Bohuslava Vargová-Hábovčíková pracovala aj s obyčajnými ľuďmi rôznych národností, vrátane slovenskej. V druhej polovici tohto desaťročia sa pridali aj deti a mládež, najmä z bratislavskej štvrte Rača. Nemajú núdzu ani o autorov mimo Bratislavy, dokonca aj spoza hraníc. Podľa Karola Ondrušku literárna činnosť dielne nemá iba regionálny charakter, ale úspešne vstupuje do kontextu slovenskej literatúry a má pozitívne ohlasy aj v zahraničí. Každý robí, čo vie, potom to skúsenejší dajú dokopy a vznikne nový zborník. Takým je aj Jeden deň v našej dielni, kde nájdete hry, poviedky, aforizmy, poéziu, kresby alebo aj fantasticky úprimný a zaujímavý Beletrizovaný životopis Tamary Ruttkayovej. Títo ľudia vlastne napĺňajú moju celoživotnú tézu: že všetci majú dostať príležitosť tvorivo sa prejaviť. Pochopiteľne, že nie všetko budú perly, ale boli by ste prekvapení, koľko diamantov sa v týchto knihách zajagá: Krása života nespočíva v živote, ale v človeku (Tibor Haško). Zároveň je to príležitosť nevtieravo naučiť novú generáciu zdravému vzťahu k prírode, k ochrane zvierat, čoho nádherným svedectvom je hra Ja som krava drevožravá, na ktorej vytvorení sa podieľal celý rad autorov z Literárno-divadelnej dielne KZNE SR pod vedením Bohuslavy Vargovej.
Listujem ďalej a v zborníku Proces sa ešte ani nezačal nachádzam rozkošnú humoresku z pera Pavla Dančanina. Takú rozkošnú, že sa o ňu musím s vami podeliť:
Dančakov bol psychiatrický pacient. Písal poviedky a čo čert nechcel, v jednej urazil amerického prezidenta. To neostalo bez odozvy a Dančakova si začala preklepávať tajná služba. Navštívili doktora Hlaváča a vyžiadali si Dančakovove záznamy. Doktor Hlaváč bol čestný človek, a pretože hral s pacientmi otvorenú hru, rozhodol sa, že o tom pri kontrole povie Dančakovovi:
Doktor: Zaujíma sa o vás tajná služba.
Dančakov: Doktor, čo vám šibe?
Doktor: Nie, vážne.
Dančakov: Aha. A čo chce?
Doktor: Neviem, asi vás kompromitovať.
Dančakov: Aha.
Doktor: No, ale poďme k veci. Čo vás trápi?
Dančakov: Mám pocit, že ma sleduje tajná služba.
Doktor: A čo od vás chce?
Dančakov: Neviem, asi ma chce kompromitovať.
Doktor: Uvedomujete si, dúfam, že je to príznačné pre vašu chorobu?
Dančakov: Áno, pán doktor.
Doktor: Nó, pichneme vám injekciu.
A to sú tie FÚZY MÚZY, ktoré som mal odprvoti na mysli.
Spomínal som sympatizantov mentálneho a duševného zdravia, pričom som sa zmienil aj o narastajúcich kontaktoch so zahraničím. Medzi nimi je aj Viktória Laurent-Škrabalová z francúzskeho Paríža (je aj nejaký iný?). Keď dostala čestné uznanie v III. Medzinárodnej literárnej súťaži ROZHĽADY 2009, bolo jej 29. Ocenených bolo viac, ale nie každý napísal takú peknú báseň (Chvíľa v kaviarni), akú som našiel v zborníku Rozhľady 2009: Blikajúce zreničky neónov / Krížia cestu potulným, / V kaviarni na rohu / Vôňa kávy ovíja / Nemého básnika / Prízrakom klasikov. // Tam, kde miesto / Mu zahriali Verlaine / A Rimbaud, / Kde s hlavou v rukách / Múzy trávili čas / Omámené dialógmi / A tancom so zelenou vílou, // Pohár červeného vína / Nechal škvrny na sukniach / Myšlienok. / Odkazy vyryté pod kožou / Krvácajú minulosťou. Vidíte, čo narobí duch, atmosféra Paríža? No nemusí to byť práve len a len Paríž - všetko alebo aspoň veľmi veľa závisí od ľudskej mysle a človečieho srdca. 65-ročný Jozef Kopčan napísal platinový verš: Každý človek je vesmír, ktorý sa oplatí spoznať. 46-ročná Patrícia Banská vo svojom nezabudnuteľnom príbehu o anorexii a bulímii vyslovila doslovne geniálnu myšlienku, ktorú si čitateľ nemôže nevšimnúť: V tom obrovskom tele som sa kdesi stratila. Tým vyslovila celú alfu a omegu pocitov človeka, ktorý proti svojej vôli (po jej čiastočnej strate) abnormálne priberie. Práve v tej historickej vete je ukrytý celý vesmír jej utrápenej minulosti (za svoj výkon získala prvú cenu v kategórii ľudia so skúsenosťou so psychickým ochorením / próza / dospelí bez obmedzenia veku).
Tretia cena tej istej kategórie, ibaže za poéziu sa ušla vtedy 32-ročnej Ružene Šípkovej z Myjavy. V roku 2009 jej vydali druhú básnickú zbierku Nemám nič proti realite a jej inteligentne vypointované neraz vtipné básne sú prejavom majstrovstva poétky s nadpriemerným talentom. So sebairóniou sa ponára do tých najprimárnejších zákutí života a vynáša z nich na povrchu hlboké pravdy o človeku, o každom z nás, seba nevynímajúc: vravia mi // z niektorých pokusov / zaváňa doživotie // mám skúsiť materstvo / tak ako skúšam / čítať knihy / sŕkať ich povahu // keď dieťa bude plné / ťažkých metafor / a nepochopím pointu / zaklapnem ho / a strčím / do police (báseň skús rodiť deti); obyvateľka garsónky / nad mojím bytom / chudá / šedivá / špinavá / píjala lacné víno / do noci právala // vešiavala / bielizeň / nasiaknutú vodou // na šnúry / pod oblokom / kropaje mi / podpisovali / obločné sklo // stará verná práčka / tú pani prežila * // po pohrebe / z oblohy kvapká // susedka vešia (báseň večná voda). Šípková sa nepredvádza, nehrá sa s básnickými obrazmi - nemá na to čas, lebo uvažuje, tvorí. A dokáže sa vysmiať aj vlastným neduhom, lebo je silná a veľká (pochopiteľne duchom).
Medzi ocenenými za rok 2009 som nenašiel Daniela Horáka, ale jeho diamantová báseň Celebration (Laile) dostala v zborníku Rozhľady 2009 zaslúžené miesto: Žiaľ, ešte som nenašiel obraz ženy, / ktorá by ti bola celkom podobná, / hoci som hľadal medzi mnohými / vyberanými majstrami gotiky, / renesancie a moderny. // Ešte som nenapísal báseň, ktorá by mi nahradila tvoje teplo, / tvoju éterickú ženskosť / v svite Luny. // Ešte som nenamaľoval to, čo pulzuje v mojich žilách, / keď sa pomilujeme v tieňohre / noci. // A viem, že sa mi to ani nepodarí, / pretože obraz je obraz a verš / možno len závan zmyselnosti / obrazu. // Zato ty si živá a stojíš a hreješ / a dýchaš a chápeš umelca, čo / dostal, aj keď o nič neprosil. V mladosti, keď nám fungovala básnická skupina SKIX ´70 (boli to práve roky tvrdej normalizácie, keď súdruhovia prehlušovali všetko slobodné), sme sa s priateľom Ľudovítom Melom zhodli v názore: Kto napísal čo i len jednu dobrú báseň, je básnik.
Vie to o sebe aj Mária Martincová, ktorej v roku 2009 vydali zbierku básní Väznená / Tretí vek a iné. Jej poetický šat, to je revolta, svojský humor a ihranie sa s jazykom, ale ak treba v poetickom šatníku má aj melodickosť, harmonickosť. Nechajte sa aj vy trochu rozohriať ukážkou z básne Koláž: Život dal mi tisíc šancí - no a ja? / Roky trčím v rade na prídel. / Zháňam jeden jedinečný diel, / nevyhnutnú súčiastku, / čo mi chýba. / Kdesi vznikla dáka chyba / v súkolesí pamäti a či čo, / pretože akosi čudne vnímam čas. / Vydávam sa napospas / všakovakým spomienkam. / Do slov nadarmo ich obliekam - / zhádžu háby ako stromy lístie v jeseni. / Až ma straší, no aj vábi / ich urputnosť, s akou sa tie veci bránia. / Keď sú také beztvaré a bez tváre, bolia. Svojou surovosťou, strohosťou pripomína beatnikov, ktorí písali svoje verše ruka v ruke s džezom, jazzom až bluesom. Na ženu na prahu tretieho tisícročia obdivuhodný výkon! Zarezonujme ešte raz, pre zmenu básňou Som: Som mramorová slečna, ktorú z tieňov až tvoj pohľad odvolal / a bezpečne ma vedie k východisku. Šťastie / vo svete dobrých ľudí rastie. Kedy privolá / aj mňa - čudáčku, čo sa v krásne básní pasie? // Trávička, tráva, zelenaj sa! / Šípová ruža, kvietok umŕtvený, prebuď sa! / Jar vchádza. Nerozumná, šialená, horúca... Básnickú zbierku zaujímavých kvalít obohatili ilustrácie Heleny Breveníkovej - slovom, všetko tak, ako má byť.
Ani po tisíckach prečítaných kníh sa mi nikdy nepodarilo dostať sa k cigánskym piesňam. Až teraz Bohuslava Vargová napísala v slovenčine Variácie a ponášky na rómske ľudové piesne, z čoho sa pre mňa stala studnica rómskeho cítenia. Cez ne som mohol nazrieť hlbšie do rómskej duše, vidieť ako oni vnímajú lásku aj bôľ. No - hoci som sa vyvaroval ich odsudzovaniu - nemohlo mi uniknúť, že v súvislosti s peniazmi majú zvláštny spôsob ponímania sveta: buď som narazil na všeobecné nariekanie typu peniaze nemám, / povedz, kam ísť / kde ich vziať alebo na priamočiary návod po ceste budem žobrať, / a vrátim sa bohatý, prípadne nárek Joj, mamo, hladné deti mám, / na úrad práce chodievam. Nikde, ani jeden jediný raz, aspoň náznak, že si Cigán, Róm, môže zarobiť peniaze VLASTNOU PRÁCOU! Potom sa môžu aj ďalších tisíc rokov hnevať na gadžov...
Neviem čo by urobil hociktorý z Rómov, keby sa ocitol v koži poétky Margity Kadlečíkovej s rakovinou v ústach. Každá, aj sebamenšia námaha je pre ňu utrpenie. Na kompenzáciu jej nepriznali ani cent. Len na čistenie úst, ktoré je podmienkou jej prežitia, dá mesačne sto eur. Margita si nesťažuje, poéziou si zľahčuje trpký údel. Práve jej vyšla prvotina Moja najdlhšia dovolenka a čo bolo po tom. Pýta sa v nej: Ako priniesť k púšti / kytičku rozmanitých vôní?
Toto všetko sa deje pod rúškom už mnohokrát citovaného Kultúrneho združenia národností a etník SR. Najnovšie v roku 2010 začali vydávať aj prvý celoslovenský kultúrny časopis pre ľudí s mentálnym a psychickým postihnutím (a ich sympatizantov) pre rozvinutie ich umeleckého citu, fantázie i humoru BELLÁRIA.
Literárna dielňa ROZHĽADY nesupluje tretie oko, ale aspoň náznakom z neho je, to jej môžeme smelo na vrub pripísať.
