Vedecky nevysvetľuje, ale dáva významné, pre človeka dôležité skutočnosti do vzťahu s inou ľudskou skúsenosťou. Vzniká tak podobizeň sveta, ktorá je v zásade pravdivá ako vajce a pritom vyhovuje našej duši. Veriaci majú pravdu, keď hovoria, že ak nahradíme boha vedou, citovo a významovo bohaté predstavy holými pojmami, svet stráca zmysel. Ten mu dodáva práve mýtus. Pochopíme ho, keď sa do neho vcítime, emocionálne prežijeme popisované udalosti. Sprostredkúva prosto iný spôsob poznávania: porovnávaním, zážitkom, citom." a na inom mieste píše rovnako dôležité myšlienky: „mýty by mali zostať mýtami. Potrebujeme ich, lebo dajú ľudskej duši oveľa viac, než ponúka veda. Mýtus redukovaný na vedu alebo históriu stráca to najcennejšie - dušu."
Ešte raz opakujem - mýtus a povesť majú veľa spoločného. Myslím, že po uvedených dvoch citátoch mi dobre rozumiete. Povesti, ktoré prináša Zuzana Kuglerová, čítam rád. A neprekáža mi, keď je tam dojímavostí za vedrá. Či už to boli povesti zo Žilinského kraja Turkova stupaj alebo prvé dva diely románu Rytier a zbrojnoš. Netuším, kedy vyjde tretí zväzok tejto trilógie, ale poskytuje mi to, čo mi chýba najviac - duševný odpočinok. Zuzana Kuglerová má dobré pero, jasne sleduje dejovú líniu, má nadpriemernú fantáziu, dokonca v prípade erotiky je tu toho trochu navyše, ale nič to.
Podrobnosti o trilógii z obdobia tureckých vojen nemienim prezrádzať, čitateľ si ich nájde v oboch doterajších knihách, na tretiu si rovnako ako ja, počká. V prvom dieli niekoho možno mierne udiví prebúdzajúca sa láska hrdinu, ktorá má všetky znaky homosexuálnej lásky, až kým ku koncu knihy nepríde nečakané rozuzlenie. Povedzme.
V druhej časti sú pre zmenu v mene čudných moderných ambícií dneška náznaky lesbickej lásky. Nikomu nemôžeme upierať právo vymýšľať si. Dokonca ani keď ide o prerozprávanie povesti. Neľútostný boj zla s dobrom, lásky s nenávisťou - to sú základné črty oboch častí románu. Niežeby to bol nejaký obrovský objav, ale autorka ich vie servírovať tak príjemne, že aj čitateľ zvyknutý na nepomerne náročnejšiu a ťažšiu literatúru ich priam zhltne, dychtivo prečíta a úprimne sa teší na tretiu časť.
Nebudem skúmať mieru pravdivosti povesti, ale jedno je isté - jadro, turecké vojny - je pravdivé. Som taký šťastný, že dnes už nie som v očiach Turkov neveriaci kresťanský pes, že mi dovolia, aby som mal radosť z ich pripravovaného vstupu do Európskej únie. Bude dôvod na nové povesti.
V druhej časti románu autorka spomína tajné chodby, ktoré pôvodne slúžili ako úkryty pred Tatármi. Neviem, či si ich vymyslela, no keď som bol uprostred tohto diela, zastavil som sa v jednom veľkom kníhkupectve, kde som objavil knihu venovanú výlučne tejto téme: skupinka nadšencov si vypomohla prútikármi a na amatérskej aj profesionálnej archeologickej báze ponachádzala viaceré slávne tajné chodby donedávna považované len za ľudové povesti, báje, báchorky. Ktovie, či aj tieto slová nepodnietia slovenských nadšencov k podobnému hľadaniu na našom území.
V inak veľmi dobre premyslenom, logicky čistom texte som našiel len dve drobnosti, ktorým by sa autorka mohla v budúcnosti vyhnúť. V druhej časti románu píše: „V drsnejších podmienkach Džamalijina pleť stratila svoju hebkosť a bielobu, ošľahalo ju horúce južné slnko, čím ďalej tým viac sa podobala na niektorú z domorodých žien, ktoré z času na čas stretli." Nič vo zlom, ale toto napíše len tvorca, ktorý nepozná okolnosti. Hrdinka totiž ušla z Istanbulu, kde strávila dlhší čas - už tam musela získať šľahy typické pre južanské slnko. A nie až v Chorvátsku. Precestoval som celú niekdajšiu federatívnu Juhosláviu, dôverne poznám chorvátske slniečko, ale aj to istanbulské je mi známe rovnako dobre.
Podobne zmienka „...len čo nasadli na loď a zamierili na šíre vody Adrie." uvedie do pomykova každého cestovateľa, ktorý sa trochu vyzná v Stredomorí. Adria, čiže Jadranské more, nemá nikde šíre vody. Vidieť buď Taliansko, alebo Chorvátsko a jeho 1200 ostrovov, prípadne miniatúrne prímorie Slovinska (24, podľa iných autorov 25 km pobrežia). Šíre vody sú najbližšie priamo v Stredozemnom mori, južne od súostrovia Malta. Práve pre tieto vody, ktoré nie sú šíre, ale totálne pokojné (kým nepríde hurikán, aký som zažil v Slovinsku) sa podobajú vodám stojatým Balatonu: spôsobuje to tých tisícdvesto ostrovov Chorvátska, ktoré pôsobia ako vlnolam. To sú len dve ukážky, aké dôležité je dávať si pozor na to, čo človek napíše. Lebo čo, ak si to niekto aj prečíta?
12. 2. 2008
(...pokračovanie...)
