Ktovie, možnože práve preto, že tento pocit nosil odjakživa v sebe, sa stal básnikom, spisovateľom, dramatikom, divadelníkom, esejistom, kritikom, výtvarníkom, choreografom, filmárom a ešte všeličím iným. Strašné deti sú zvláštna kniha. Celým jej čítaním sa nesie pocit akoby v nej figurovali prvky básne. Chvíľami čitateľa priam prenasleduje cítenie, že je to rozsiahla poéma v próze. Nepoviem, že básnický román (hoci dielo ako román označené je - no už keď, je to typická novela, nie román, ale to sa v posledných rokoch stáva často, že na Slovensku vydané knihy bývajú hneď označené za romány. Ktovie odkedy to začnú vydavatelia robiť aj so zbierkami poviedok?), je to utešená poéma v próze.
Teda, utešená!
Ono sa to povie, utešená, keď záver knihy je úplne zdrvujúci. Ale taký je nielen literárny, aj skutočný život. Prenikavý intelekt Jean Cocteau mohol uplatňovať vo Francúzsku: viem si dosť dobre predstaviť, do akých ťažkostí by sa dostal, keby s tým istým myslením a cítením žil na druhej strane ostnatého drôtu, v socializme. Ideológovia ľaví aj praví, včerajší aj zajtrajší by mu ukázali, aké sú možnosti ducha, ktorý sa stranícky nevyfarbí. Aké šťastie pre Jeana, aké šťastie pre ľudstvo, že existuje aj Francúzsko: to mu poskytlo dostatok slobody na to, aby sa umelecky prejavil.
Ak som tvrdil, že z jeho Strašných detí srší poetickosť, treba to aj dokázať. Vystačím si s jednou ukážkou za všetky: „Napchaté podušky, zasnežené rímsy, ťažké balíky ľahkých vecí napodiv nezosilňovali línie, ale nechávali okolo poletovať akési vzrušenie, predtuchu, a vďaka snehu, čo sám jemne svetielkuje ako fosforeskujúce hodinky, duša prepychu prechádzala cez kamene, stávala sa viditeľnou a menila sa na zamat, čo zmenšoval túto štvrť, zariaďoval ju, začarúval, premieňal na preludný salón." Len fúknuť, a slová, myšlienky sa rozplynú...
Strašné deti sú označené ako ťažiskové dielo Cocteauovej prozaickej tvorby. Nech toto dielko čítate akokoľvek pozorne, vysvitne, že sú v ňom podchvíľou nejasnosti, rôzne výstrednosti. Niekto to chápe aj tak, že práve tieto aspekty mu umožňujú preniknúť do väčšej hĺbky ľudskej duše v spätosti so spoločenskou situáciou postáv. Mimochodom, pre slovenského čitateľa zvyknutého na celoživotný chudobinec pôsobí dosť netradične už to, že hlavné postavy, skupinka odrastajúcich detí, ktorým najprv zomrie otec, potom taktiež predčasne aj matka, sa vôbec nezaujíma o to, z čoho budú žiť. Všetko sa to deje akosi mimochodom, bez ich námahy, a trvá veľmi dlhý čas, kým sa hrdinka novely rozhodne ísť pracovať. Ešte aj toto rozhodnutie nevyplynie z materiálnej núdze, ale viac-menej z trucu.
Napokon, nielen Élisabeth (táto nešťastná duša v zajatí svojho sebectva, ktorá v mene svojej lásky k bratovi dokáže napáchať neuveriteľné ošklivosti!), aj sám autor diela, Jean Cocteau, patril k lepšej spoločnosti. Stýkal sa s Radiguetom, Gidom, Rilkem, Proustom, Appolinairom, Salmonom, Jacobom, Maritainom, Picassom, Satiem aj Milhaudom. Sám mal otvorenú myseľ - prijímal aj podporoval všetky modernistické tendencie, avantgardnosť sa u neho spájala so spoločenskou kritikou, ako správne podotkol Marián Minárik v eseji Strašné deti strašného sveta. S jeho tézou súhlasím, no s jej titulom nie: strašné deti existujú, no tento svet nie je len strašný, je aj neuveriteľne krásny. To len my, ľudia, robíme (našťastie nie všetci!) našu civilizáciu horšou, „strašnou".
Sám Cocteau sa síce toho strašného bál, ale vedel mu aj unikať. Všimol si to aj Marián Minárik, keď poukázal na fakt, že Cocteau dokázal aj vlastný život žiť ako hru - s rovnakou vážnosťou a dôslednosťou, ako to robia jeho strašné deti v knihe. Ľahkosť s akou píše tento autor, je viac ako obdivuhodná. Čitateľ sa bojí kýchnuť, aby slová z knihy nezmizli a nezostal mu v rukách iba čistý, nepopísaný zviazaný papier.
Možnože teraz namietnete - no dobre, ale o čom je obsah? Kto je zvedavý naň, musí siahnuť po knihe, na to bola napísaná. My sme tu na to, aby sme o nej rozmýšľali!
20. 10. 2008
(...pokračovanie...)
