Nebyť nej, nedozrel by som k nasledujúcim úvahám. Etela Farkašová si v úvode pomohla mottom: „...náš celý život je čítanie, hovorí Gaston Bachelard v La Poétique de la rêverie, nie sme nič iné ako čitatelia, ako čítajúci..." Nemôžem si pomôcť, ale toto je klasický príklad jednostranného myslenia: kto teda všetko napíše, čo my, ktorí nie sme nič iné ako čitatelia, ako čítajúci, čítame?
Hrdinka knihy vie presne, kam siahnuť, ak si chce zalistovať v konkrétnej knihe, má usporiadaný svet, ktorý možno obdivovať. No musím myslieť aj na to, na čo nemyslí hrdinka - čo by urobila, keby tak, ako je, prišla zrazu vyčíňaním živlov o celú knižnicu? Spolieha sa príliš na svoj dôverne známy a spoľahlivý svet kníh, „verných svojmu miestu; pevne stanovenému, takmer nemennému, napriek niekoľkým sťahovkám, maľovkám či veľkým upratovaniam..." Vyhlasuje, že niet utešenejšieho cintorína, ako je knižnica, čím si pomáha Sartrom, dumá o zmŕtvychvstaní textov. Znamená to tiež, že jeden jediný zlodej by ju duševne zlomil. Je si príliš istá sama sebou, ale iba za vytvorených podmienok, a nimi sú predovšetkým knihy v jej knižnici. Akýkoľvek zlom v systéme jej prinesie skazu. Duševnú dozaista.
Neviem prečo sa autorka rozhodla udeliť svojej hrdinke to isté, čo použila aj v motte: jednostrannosť pohľadu. „...(knižnica pripomínajúca tak trochu stred vesmíru, pomyslí si, vesmíru, v ktorom sa dá stratiť, prepadnúť zúfalstvu z nadmiery už vysloveného..." Vôbec jej nezišlo na um, že v tej istej knižnici, v tom istom minivesmíre, možno taktiež nadobudnúť duchovnú silu nevyhnutnú pre ďalší rozvoj ľudskej osobnosti? A kde sa nabralo prepadanie zúfalstvu z nadmiery už vysloveného? Podľa mňa je vývoj vesmíru aj vývoj človeka v ňom iba v plienkach, v samých začiatkoch, vysloveného bolo zatiaľ smiešne málo a aj to, čo už ľudstvo stihlo vysloviť, muselo biliónkrát zopakovať, aby sa nezabudlo, a aj tak sa mnohé pozabúdalo.
„...možno si to len predstavuje, možno je to len jej pocit, že knihy v noci ožívajú a texty vstupujú do vzájomných rozhovorov a na policiach jej knižnice najmä v noci dochádza k sporom, k prudkým výmenám názorov, k rivalite, priam k zápasom o prvenstvo, o veľkosť významu a o dôležitosť, sporia sa filozofi a sporia sa aj literáti, pokračujú cez texty v dávnych polemikách, niekedy, za tichých nocí priam počuje hašterivé hlasy vychádzajúce z poličiek knižnice..." Hrdinka zjavne nevie, že práve preto sa o týchto veciach nemá písať, majú zostať v povedomí. To, čo hrdinka robí, je porušovanie nepísaného TABU.
Hrdinka sa dostáva ďalej, k nesmierne lákavej predstave jednej knihy, ktorá by obsiahla všetky knihy sveta, tie napísané, a aj tie, ktoré ešte iba napíšu, napokon z hľadiska večnosti nie je podstatný rozdiel medzi tým, čo už je vypovedané a pre čo sa ešte iba budú hľadať slová; budú sa vykrajovať z amorfnej masy tak, aby uchopili, pojali do seba celú beztvarosť, aby sa podieľali na znovustvorení... Hrdinka netuší, že tá kniha naozaj existuje, je to kniha kozmu, ktorou listujeme, čítame z nej, aj do nej píšeme. Hneď v ďalšom odstavci pokračuje v úvahách „...alebo možno ešte čosi viac foucaultovská predstava jedného jazyka, ktorý by bol univerzálnou exegézou všetkých jazykov, všetkých diskurzov; všetky slová, ktoré už existujú a ktoré sa ešte iba utvoria, by boli obsiahnuté v jednom jedinom praslove..." Aj jeden kozmický jazyk je samozrejmosťou, preto vesmír môže fungovať ako celok, aj ako jeho časti až po hlúposť, vyslovenú nepripraveným žiakom.
Naša fragmentová hrdinka sa znovu ocitáva vo svojej obľúbenej knižnici, ktorá ju bytostne priťahuje sťaby magnet: „...občas zacíti intenzívnu potrebu siahnuť po knihe, ktorá by sa najlepšie hodila ku konkrétnemu okamihu, k nálade, postaví sa ku knižnici a prechádza od regálu k regálu, urputne hľadá, no ani jeden titul nie je ten pravý, zopár kníh chytí do ruky, v spomienkach si priblíži myšlienky a postavy za obalom, nezacíti v dlani ono známe chvenie signalizujúce, že konečne našla knihu, ktorú hľadá, takmer existenciálne chvenie..." Chúďa hrdinka, ľutujem, že jej ani len nenapadne predstaviť si, ako by jej bolo bez kníh, keby sa stala bezdomovkyňou, alebo keby celý život prežila ako nemajetná tuláčka či cestovateľka svetom, o ktorom zatiaľ len číta.
Hrdinka zablúdi do sfér filozofie: „...podľa istého antického filozofa (zdá sa jej, že Herakleita) jestvuje na kružnici bod, v ktorom sa stretáva začiatok s koncom, možno celý život smeruje k tomuto bodu, je jeho zmyslom..." Tým bodom je stred kružnice: keď ho niekto bude celý život hľadať chodením po obvode, kam sa dostane? Zjavne nikam. Hrdinka to nevie. Autorka to prezrádza: „...opäť téma kruhu, vzrušene pritisla prsty k stránke knihy, akoby sa chcela poistiť, že jej neunikne, že sa k nej bude môcť kedykoľvek, keď sa jej zažiada, vrátiť, kruh ako východisko filozofie, ako centrálny motív, ako metóda myslenia..." Musím sa pozastaviť a zamyslieť - čo ak je práve toto ústredná chybná metóda filozofického myslenia? Vesmír nemá tvar kruhu, nemá ho ani Boh, ani človek, ba ani len had. Dokonca ani hviezdy, planéty, asteroidy, atómy, častice nemajú tvar kruhu. Len filozofi blúdia v kruhu ako pes, keď naháňa svoj chvost, lebo to odpozoroval od nenávidenej mačky. Ktovie, možnože práve preto za 2500 rokov od Platóna filozofia tento kruh neprelomila.
Nastanú okamihy, ktoré nazývam okamihmi zbytočnosti: „...sľúbim mu to a znovu si čítam vety, ktoré na mňa čakajú na obrazovke, potom sa dávam do prepisovania, deletujem, strihám a prenášam odseky, vety, slová, až kým sa mi text nezačne v novej podobe viac pozdávať, potom sa nenápadne opäť obzriem, som zvedavá, aká je reakcia múdreho sovíčaťa..." Porcelánová sova všeličo odpustí. Ja nie. Mne tu očividne chýba detailný opis, ako si hrdinka knihy ráno zaväzuje topánky a ako prežúva ranné žemle s kávou. Lebo považujem za zásadnú otázku, či hrdinka chodí bosá (čo ak prechladne - bude aj tak písať?), obutá s topánočkami na zips, šnúrky alebo len na priame obutie, prípadne všetko dokopy. Podobne je nesmierne dôležité vedieť, či ráno jedáva slané, neslané alebo sladké pečivo, prípadne s makom (ópium, morfium, heroín?) alebo bez? Sezamové jadierka, traste sa! Raňajky sú energetický základ pre jej duševnú prácu na najbližšie hodiny. Rozhodne sme sa o tom mali dozvedieť čo najviac, priam všetko. Aj viac ako všetko!
Pri všetkej snahe sa stane, že hrdinka fragmentov sa ocitne out, čiže mimo toho, čo sa nosí. „...a vždy keď prechádzali okolo svojho dvojstromu, pohladili ho alebo sa mu aspoň prihovorili..." Po Nežnej revolúcii sa stromy zásadne objímajú, nasáva sa z nich životná sila. Malo to byť aj v texte Fragmentov, aby boli hrdinka aj autorka in. Mimochodom, nebol ten strom mangrovník? S nimi sa dá aj tančiť, za rok päť metrov. Toľko sa mangrovník ročne presunie koreňmi.
Najhroznejšie je, keď hrdinku pochytí nemiestna ženská sebaľútosť: „...kľačím pri tých kôpkach a plačem, za knihami a možno aj za sebou..." Mala by sa smiať od šťastia, že mala tú príležitosť prečítať celú tú svoju veľkú knižnicu a krásne si tak naplniť život! Ďalší paradox nasleduje, keď hrdinka, ktorá tak rada číta, sa vlastne bojí slov! „...prsty sa nepokojne chvejú, pripravené dotknúť sa konečne klávesnice počítača, dôverne pozná tieto pocity úzkosti pred každodennou prvou vetou, pred prvým slovom." Treba hrdinke pripomínať, že slová nie sú určené na to, aby sa človek bál? POZNANIE NIE JE STRAŠIDLO. Toto treba vysvetľovať hrdinke, ktorá celý život čítala svoju objemnú knižnicu?
Trochu sa pristavím pri tomto výňatku: „...to si uvedomila už po prvých stránkach schreiben / um jemenden zu erreichen / der nicht / zu erreichen ist (písať / aby som našla niekoho / koho nemožno / nachádzať..." Tu až nepríjemne a okato absentuje Lao-c ´ (Moci) (asi 470 - asi 391 pred Kristom) v čínštine pri nastávajúcej ére Číny (až po Japonsku, prosím!). Kto neovláda čínske znaky, nech číta len medzi riadkami! No to už hrdinka skĺzne do soľných baní: „...soľ slov, napísala v jednej básni Dana P., metafora, ktorá sa jej zapáči, aj ona občas cítieva na jazyku slanosť slova, vzápätí si uvedomí viacznačnosť tejto metafory, napríklad soľ ako vzácna hodnota, vzácnejšia ako zlato, hodnota slaného slova, aj tak jej možno rozumieť (a ešte: zlato mlčania, takže predsa len slovo, čo aké slané, nad mlčaním?)..." V týchto soľných baniach je najvhodnejšia chvíľa pripomenúť si, že soľ je po tridsiatke SILNE ŠKODLIVÁ!
A čo je najpikantnejšie a najnepríjemnejšie zároveň - zdá sa, že hrdinka je trošku moc samoľúba: „...(texty, ktoré nikdy nenapíše, stratené myšlienky, stratené obrazy, mihnú sa jej v hlave a potom vzápätí unikajú, niekedy má pocit, že celý priestor okolo nej je nabitý nenapísanými textami, zabudnutými, vysotenými do nenávratna, možno, SÚ TO JEJ NAJLEPŠIE TEXTY)..." Máme tomu rozumieť tak, že vo vesmíre lietajú len texty jednej jedinej autorky? Hrdinka je jedinou autorkou, spisovateľkou vo vesmíre? Nemôžu to byť najlepšie texty niekoho skromnejšieho? Musím sa už vážne opýtať, kde berie taká skromná žena, ako je autorka knihy Fragmenty... také priateľky, podľa vzoru ktorých píše takéto fragmenty? Ale z celoživotnej bohatej skúsenosti viem, že slovenskí spisovatelia sú vážení. Každý si váži sám seba a iba občas ich odvážia u lekára.
Sčítaná hrdinka mala pred pár mesiacmi v ruke Hölderlina, siahla za ním viac-menej náhodne a vytiahla na svetlo sveta verše: „Kraj plný žltých hrušiek / a divých poľných ruží / k jazeru skláňa sa..." Ten istý autor má v jednej z básní aj oveľa duchaplnejší verš, kde sa pýta, či: „...ožije múdrosť kníh?" Môžem mu hneď odpovedať: ÁNO, OŽIJE - ZA PREDPOKLADU, ŽE OŽIJE MÚDROSŤ ŽIVÝCH JEDNOTLIVCOV. Dočítala autora hrdinka do konca, alebo si to necháva na neskôr?
Najviac s čitateľom otrasú „moderné koncepcie mysle ako tekutej, fluidita mysle: premenlivej, krúžiacej, s výchylkami a okľukami, vinúcimi sa ponad biele nezaplnené ostrovčeky..." Jedine materializmom absolútne zaťažení filozofickí babráci mohli dospieť k takýmto ťažkopádnym úvahám, ktoré sa navyše prakticky ničím podstatným nelíšia od starogréckych filozofických predstáv. Voda, vo všeobecnosti „tekutina". Myseľ vo všeobecnosti. Boh, každý z nás je vraj súčasťou Boha rovná sa každý z nás myslí. Treba vôbec dodávať, že bez TEKUTEJ krvi ihneď domyslíme? No predovšetkým - to, o čom sa filozofi bavia, sú nepodstatné atribúty, obdoba ako rozvody elektriny v domácnosti, keď zostarnú, elektrikár nahádže do stien nové trubky, a ide sa ďalej. Nevysvetľuje to podstatu javu elektriny. Nech filozofi dneška vysvetlia, prečo vesmír nie je dokonale prázdne vákuum absolútne bez hmoty aj bez myšlienok. Už ani jeden blesk, prosím!
Kde hrdinka našla myšlienku „...usiluj viac o veci neba ako o veci pozemské, pamätaj, že zo zla nemôžeš ísť do dobra, zo špiny do čista, z nepokoja do pokoja." Autor tejto hlbokomyseľnej úvahy sa pokúsil zastaviť chod celého vesmíru - veď takto by bolo všetko umŕtvené, sparalyzované by zostalo akékoľvek ľudské úsilie: až vtedy by sa svet, ľudský svet, ocitol nad priepasťou nazývanou MÁRNOSŤ NAD MÁRNOSŤ.
Nachádzam tu aj odsek, ktorý zdôrazňuje potrebu filozofie v súčasnom svete (absolútne súhlasím), jej kompetencie, možnosti (aké sú? Podľa mňa nulové), spomína, že takmer tri hodiny diskutovali o možnostiach tejto disciplíny zasiahnuť do vývinu civilizácie. Hlboká chyba je, že práve o tomto, dozaista nadmieru významnom pohľade na svet, nie sú v knihe Fragmenty... žiadne detailné údaje. Keď už tému načrtla, koho by nezaujímalo, AKO VIE FILOZOFIA ZVÍŤAZIŤ NAD PENIAZMI VLÁDNUCIMI SVETU? Preto ma potešila „...semiotika mlčania, mlčanie ako nový spôsob sebareprezentácie..." K jeho alternatívam patrí aj NEPÍSAŤ ŽIADNU HLUŠINU.
Moje najväčšie sympatie získala hrdinka knihy, keď sa priznala: „...akoby ani neexistovala hranica medzi jej vlastným telom a telom záhrady, pocit zjednotenia..." Toto môže vysloviť a napísať iba človek, ktorý dospel k presvedčeniu, že Gaia je živá bytosť. Na planéte Zem sa teraz pohybuje viac ako šesť a pol miliardy ľudských babylonov. V ich hlavách je hypermätež myšlienok, niektorých už napísaných aj nevyslovených. Ani Boh nemôže vedieť, kam to myšlienkovo dospeje, lebo večnosť nepozná koniec. Ten je skrz naskrz premenlivý. Najnovšie súčasné kozmologické predstavy popredných svetových vedcov sú také isté nedokonalé ako tézy mystikov spred tisícročí. Musia si pomáhať temnou hmotou aj temnou energiou (cez ktoré vidieť), aby sa im fyzikálne počty súvisiace s Kozmom nerozpadli na prach, a aj tak im to poriadne nevychádza.
Nová kniha Etely Farkašovej predstavuje eseje Rýchlosť naša každodenná, Chvála pomalosti, Turizmus ako (konzumný) model prežívania, Čas na ticho, „Neprázdne prázdno": o poézii ticha/mlčania. Témy zaujímavé, nie s každou tézou však môžem súhlasiť. Rýchlosť naša každodenná je múdrou kritikou nezmyselnej civilizačnej rýchlosti, priam unáhlenosti ľudského konania, neraz preskakujúceho časť „ROZMÝŠĽANIE", čiže žije sa tak rýchlo, že ľudia konajú bez toho, aby o tom rozmýšľali, a potom sa len čudujú dôsledkom svojich neuvážených činov. Etela Farkašová, bohužiaľ, na podporu dôležitých téz vždy použije barlu, oprie sa citátom o kapacitu zo sveta. Napríklad o Zygmunta Baumana, ktorý rozvíja v súsvislosti s kategóriami času a priestoru zaujímavé myšlienky o tom, ako sa narastajúca rýchlosť pohybu, napríklad možnosť rýchlejšie dosiahnuť vzdialený priestor, stáva dôležitým nástrojom moci a nadvlády; disponovať rýchlou technikou znamená nielen doslovne schopnosť byť vo vzdialenom priestore (fyzicky) „skôr", ale aj schopnosť ovládnuť ho, a teda zaistiť si výhodnejšiu mocenskú pozíciu. Bauman už, bohužiaľ - a Etela Farkašová takisto - nevyslovili, čo z toho vyplýva: že človek aj v dnešnom civilizovanom svete dokazuje predovšetkým to, že je agresívny živočích, plný nutkaní víťaziť, nahrabať si, materiálne sa na úkor celého okolia zabezpečiť. Inými slovami, že oblečený v najdrahšom obleku a posadený za najdrahšou výpočtovou technikou zostáva rovnakým barbarom akým bol v časoch ľadových dôb. Vtedy v mnohom aspoň konal z donútenia, a mimochodom, podľa archeológov, práve vtedy bol humánnejší, a konajúci prakticky na báze komunizmu: podelil sa o všetko, lebo mu to prikazovala druhová príbuznosť!
Dnešnému barbarovi mohli Zygmunt Bauman aj Etela Farkašová aspoň pošepnúť, napovedať: čo by sa stalo, keby spomalil tok života? Keby človek prestal s nadprodukciou, nadspotrebou, aspoň trošku sa prinavrátil k stoicizmu, striedmosti, väčšej solidarite s ľuďmi aj so zemeguľou. Namiesto toho Etela Farkašová uvádza, že spomalenie by znamenalo vylúčenie z arény. No a čo by sa vlastne stalo? Kam sa ten barbarský konzument vlastne tak strašne ponáhľa? Cieľová páska je pre každého pripravená rovnako... zapamätajme si však dobre jednu vetu z tejto Farkašovej eseje: „Veď skúsenosť s časovosťou patrí k dôležitým súčasťiam ľudského bytia." Absolútne súhlasím. Práve preto sa pýtam, prečo sa neskôr, v eseji Turizmus, sama proti tejto téze obracia chrbtom.
Farkašová píše síce múdro „Žijeme zrýchlení a ustavične sa zrýchľujúci, bez zodpovednosti za dedičstvo, ktorým, ako sa zdá, bude najmä ohrozené prežitie prírody a kultúry." Dobre sa to číta, ale Farkašová úplne zabudla na skutočnosť, že my už sme sa do čohosi narodili: zdedili sme púšte (ako v nejednom prípade dôsledok ľudských činností v prehistorických etapách vývoja), vyprázdnené staré továrne aj celé opustené mestské štvrte roztrúsené po celej planéte (výsledok nadpráce predkov dnešných boháčov). Nemyslím si, že za nahromadené problémy a dlhodobo neriešené negatívne javy života spoločnosti môže práve obyčajný radový občan. Ten, ktorého vlastne boháči nútia ponáhľať sa: kto diktuje ceny, mzdy, kto si okolo prsta omotáva ľudstvo reklamou na veci, ktoré ľudia k životu nepotrebujú? Kto ich vyrába, distribuuje, predáva? Tí chudobní, z ktorých urobili týchto nešťastných štvancov? Iná je otázka vôľových schopností jednotlivcov: rozumný človek sa do týchto hlúpych, povrchných hier nedá nikdy namočiť.
Na inom mieste Etela Farkašová cituje lekára, básnika, esejistu Pavla Straussa, ktorý v denníkových záznamoch poznamenáva, že pre tento uponáhľaný svet by sa zišlo vynájsť akumulátor na uskladnenie času. Práve tie dovolenkové úlety, kritizované neskôr v eseji Turizmus, sú zúfalým pokusom miliardy jednotlivcov o akumuláciu času: preto si ich aj fotografujú, filmujú, prípadne sa dávajú na historických miestach nakresliť zručnými umelcami stojacimi na chodníkoch a čakajúcimi na svoju príležitosť. To už ale v knihe nikto nevysloví.
Zato v knihe nachádzam zvláštnu zmienku o tom, akí sú ľudia ohobľovaní na podobu zrýchľujúcej šablóny: tu je na mieste sa opýtať, či sa to týka aj autorky textu, či dnes myslí napríklad trikrát rýchlejšie ako v mladosti?
28. 1. 2010
(...pokračovanie...)
