Toho všetkého si dozaista bol dobre vedomý Jordan Radičkov, jedna z najvýraznejších postáv bulharskej literatúry (1929-2004), keď písal súbor poviedok nazvaný HADY NA LÚKACH (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov túto útlu zbierku vydalo v roku 2009). Hady sú inak vážna téma. V argentínskom veľkomeste Sao Paulo existuje Instituto Butantan, čo je čosi také ako hadí inštitút. Nezliezajú sa tam, ale priamo tam vozia hadov z celého sveta, aby im odobrali jed a vyrábali z neho vakcíny proti uštipnutiu. Na tomto špičkovom pracovisku denne usmrtia stovky zvierat. Pracujú tam aj vedci, ktorí každý deň hadom a pokusným zvieratám spôsobujú bolesť. (V čase korektúry knihy nepublikovaných prác v októbri 2010 už dávno bola známa informácia, že tento inštitút medzičasom vyhorel - pozn. autora).
Jordan Radičkov na to vo svojej zbierke poviedok ide z opačného konca: tento majster detailu a atmosféry sa popri nostalgii pokúša čitateľa prebrať z letargie láskavým humorom a satirickými šľahmi. Môže si to dovoliť, lebo dôverne pozná témy, o ktorých píše. Zrastený prirodzeným spôsobom s vidieckym životom prerozpráva na malom priastore svoju celoživotnú skúsenosť. Hneď v prvej poviedke nazvanej O hadoch sa zmieňuje o haďom hvízdaní. V susedných Čechách sa hadie hvízdanie nedávno dostalo ako kapitola do záhadologickej literatúry. Niekto ho považuje za poveru, istý vedec sa pokúšal vysvetliť, prečo had môže aj hvízdať - robí to len dostatočne veľký druh hada vybavený dierkami, ktorými v strachu preháňa väčšie množstvo vzduchu. Radičkov sa na tému nepokúša ísť vedeckou metódou: veci berie tak ako sú, hoci by aj boli vymyslené. Aj v takej podobe sú predsa súčasťou ľudského sveta.
Nádhernou ukážkou takéhoto ponímania sveta je poviedka Hady na lúkach, v ktorej sa dve ženy vyberú na zber lipového kvetu, pričom dôjde na zabíjanie hadov, ktorých stretnú na chodníku. Postupne ich pozabíjajú sedem. Medzitým stretli suseda z vedľajšej dediny, Cina. Až k záveru príbehu sa dozvieme, že Cino vlani umrel. Cino dávno zmizol z lúky, ale vytratili sa kamsi aj zabité hady. Poviedkár prináša svoj pohľad na jav: „Nádherné miesto je Liptovec! Nežné, príťažlivé, vonia ľúbezne ako jeho meno, takže človeku, aj keď je už nebohý, sa zachce vrátiť, aby sa nadýchal jeho lipovej vône, započúval sa do bzukotu včiel, a aby sa ním pokochal." Toto je najlogickejšie a najkrajšie vysvetlenie ponímania ľudského sveta - veď je úplne jedno, či tie ženy Cina stretli, alebo sa im len zazdal: nie je pri zbere lipového kvetu pekne? Vyskúšajte si to!
Jordan Radičkov rozhodne nie je úzkoprsý človek, nezostáva len pri hadoch. V poviedke Chu-joviny prešiel na tému penisa, ktorý sa naostatok viac-menej na hada podobá. Dostane sa postupne až k tomu, ako si niekoľkí chlapci kúpili prvé kusy prezervatívov, nafúkali ich ako balóny, zaviazali a nechali ich na ulici. Možnože to vyznieva bizarne, ale zo života poznám situáciu z rokov normalizácie, keď sa rozmýšľajúci ľudia priečili tortúram nezmyselného socialistického režimu konaním alkoholických festivalov: na prvom z nich ako výzdoba slúžili rozvešané nafúkané prezervatívy. O to lepšie chápem znalca života Jordana Radičkova.
Viem sa s ním stotožniť, aj keď píše o tom, ako sa v kamenných schodoch domu usadil had. Kto prežil život v dennom kontakte s prírodou, vie ako to chodí. Keď je horúci letný deň, môžu sa vám v jeden jediný deň v rozpätí hodín rozsyčať v kuchyni aj dva hady... A stretnúť za horúčavy na prechádzke lesom aj tri hady nie je až taký problém. Preto sa niet prečo čudovať, keď z poviedok Jordana Radičkova vyliezajú hady ako z bežiaceho pásu. A kde sú hady, tam by mali byť aj jašterice. Nemýlim sa - už je tu poviedka Jašterica. V nej sa nachádza utešené prelínanie skutočnosti a snívania v bdelom stave. Spisovateľ rozpráva o tom, ako si raz na výstave v starej časti Plovdivu prezeral obraz. Zrazu sa mu zazdalo, že jašterička vyobrazená na ňom, sa pohla. Hoci vedel, že je to nemožné, pre každý prípad sa obzrel dozadu, aby sa presvedčil, či je jašterička na svojom mieste. Keď sa napokon chystal vykročiť po ulici, čosi ho nabádalo obrátiť sa. na jeho veľké prekvapenie na kamenných schodoch domu uvidel jašteričku z obrazu. Hoci vedel, že je nemožné, aby sa namaľovaná jašterička voľne prechádzala, bolo mu príjemné vidieť to na vlastné oči: „Svet je plný toľkých zázrakov a záhad, že často nám robí ťažkosti prijať videné za skutočné." Preto si Jordan Radičkov myslí, že je dobré, ak jašterička zamestnáva jeho myseľ - prešmykáva sa mu do hlavy bez akéhokoľvek upozornenia, pobudne, koľko pobudne, a náhle zmizne, akoby sa pod zem prepadla.
Sú to jedinečné poviedky s dobre odpozorovaným životom prelínajúcim sa s tajomstvami nášho ľudského sveta. Lebo nevieme nič o tom, že by si takto vymýšľal delfín, korytnačka alebo pes. Za najkrajšiu poviedku mám Železné hady. Najprv spomeniem nenáležitú epizódku, ktorá však má veľmi hlboký zmysel - pred rokmi sa roztrhla hrádza odkališťa pri Zgorigrade a stotridsať osôb z Vrace zahynulo. Prví, ktorí pricestovali expresným vlakom Magura na železničnú stanicu vo Vraci, boli Cigáni (tak píše Radičkov) z Rumunska: „Akokoľvek je to smutné, ale v tom rannom exprese, ktorým pricestovali Cigáni z Rumunska, nebolo ani jedného Bulhara, ktorý by bol prišiel zistiť, či pri katastrofe zahynul aj nejaký Bulhar."
Poviedka sa končí tým, ako sa ulicou tiahol celý húf železných hadov (čiastočne výrobkov miestneho kováča). Spisovateľ túto situáciu rozpitváva do detailov. Viem, že sa budú ľuďom zdať neskutočné - no keď sa každý deň tou istou ulicou rúti tisíce železných áut, nikomu to neprichodí bizarné. Je to ten najobyčajnejší každodenný zážitok z dneška. Keby ho videli na vlastné oči starí Rimania alebo starí Gréci, od údesu by stŕpli. Všetko je v uhle pohľadu, v skúsenosti, v tom, čo nám syčí, kypí v hlavách...
9. 11. 2009
(...pokračovanie...)
