Po udalostiach z Novembra roku 1989 patrí k novodobému spoločenskému bontónu mať aspoň niečo od tohto dánskeho filozofa a náboženského mysliteľa (1813-1855) v knižnici. Nikto s jeho dielom nepolemizuje, automaticky sa berie ako hotová vec. Pre niekoho je zrejme dôležitejšie mať zaradené dielo, ktoré sa dnes všeobecne považuje za hodnotné, v knižnici, aby každý videl, že sa vyzná.
Prekladateľ rozsiahleho, osemstostranového diela Buď - alebo, Milan Žitný v štúdii K niektorým aspektom Kierkegaardovho života a diela taktiež poznamenáva, že záujem o Kierkegaarda po roku 1989 nedal na seba dlho čakať: „Vychádzajú monografické práce a štúdie, konajú sa sympóziá a vychádzajú prvé preklady v slovenčine (Zvodcov denník, Bázeň a chvenie)." Pokiaľ Žitný píše o tomto diele, nejde ďalej za formálne aspekty. Nie je napokon ani jeho úlohou urobiť tak. Aspoň v náznaku sa o to pokúsim v nasledujúcich riadkoch.
Formálne je jeho hrubá, dvojkilogramová kniha rozdelená na dva diely. V prvom je predslov, ďalej Diapsalmata - Osvedčená rada spisovateľom, Buď - alebo. Extatická prednáška, Bezprostredné erotické štádiá čiže erotické v hudbe - Nič nehovoriaci úvod, Prvé štádium, Druhé štádium, Tretie štádium...1. Zmyselná geniálnosť vymedzená ako zvádzanie, 2. Iné adaptácie Dona Juana a ich vzťah k hudbe, 3. Vnútorná hudobná výstava opery, Nič nehovoriaca dohra, Odblesk antického tragizmu v modernej tragédii, Siluetky - Improvizovaný príhovor...1. Mária Beaumarchaisová, 2. Donna Elvira, 3. Grétka, Najnešťastnejší, Prvá láska, Striedavé hospodárstvo, Zvodcov denník.
V druhom dieli sa nachádza Estetická platnosť manželstva, Rovnováha medzi estetickým a etickým pri utváraní osobnosti, Ultimátum, O povznášajúcej myšlienke, že voči Bohu sme vždy v nepráve, Chronológia života a diela Sorena Kierkegaarda, Poznámky plus záverečná štúdia z pera Milana Žitného. V nej je aj zmienka, že dánsky literát zožal knihou Buď - alebo veľký úspech, na čom mal zásluhu aj Zvodcov denník.
Autor vyvolal literárnu senzáciu. Nepochybne prejavil dostatočnú mieru uvažovania nad témami z rozmanitých aspektov. No nad niektorými jeho výrokmi som sa musel pozastaviť.
Pokora, dobro-zlo etc.
„Dobrým človekom môže byť každý, kto chce, ale byť zlý, na to je podľa mnohých vždy potrebný talent. Aj preto chcú byť mnohí filozofmi a nie kresťanmi, lebo byť filozofom, na to treba talent, ale byť kresťanom, na to je potrebná pokora, a tú môže mať každý, kto chce," tvrdí Soren Kierkegaard (ďalej S. K.).
Pokoru podľa mňa nemôže mať každý kto chce. Sú ľudia, ktorí sa narodia s hlbokou vzdornosťou v duši a radšej sa dajú napríklad pri dejinných udalostiach popraviť, než dať sa pokoriť. Byť zlý - na to netreba mať talent, stačí primitivizmus, drzosť, nevychovanosť, sebectvo. A na to, aby bol človek kresťanom, nemusí byť pokorný. Poznal som za socializmu dosť kresťanov, ktorí sa v nedeľu išli pomodliť, aby potom celý týždeň svojmu okoliu zlomyseľne škodili. Dnes sú z niektorých, vtedy chudobných, takýchto kresťanov slovenskí multimilionári. To je tá nevyhnutná kresťanská pokora, o ktorej píše S.K.?
Únik básnikov
V zásade je to pekná myšlienka: „Básnik vidí ideály, ale musí unikať zo sveta, aby sa z nich mohol tešiť, nemôže niesť v sebe tie božské obrazy uprostred chaosu života, nemôže pokojne kráčať svojou cestou, ustavične ho atakuje karikatúra, ktorá ho obklopuje, a už vonkoncom nemá síl na to, aby si natiahol rúcho tých ideálov. Život básnika býva preto neraz predmetom biedneho súcitu ľudí, ktorí si len preto, že uviazli v konečnosti, namýšľajú, že už sú za vodou."
Možnože to tak bolo pred jeden a pol storočím za života S.K. No dnes s básnikmi nikto nesúcití. Viem o hŕbe nevydaných básnických zbierok žijúcich autorov, ktorých osobne a dlho poznám - miliardári, milionári, jednotlivé osobnosti ani bohaté inštitúcie im nepomôžu. Žiaden súcit neexistuje! Platí úplne iné heslo - rodinkárstvo, známosť, spolupijan (to je najčarovnejšia formulka!).
Jób ako protitromf
„Pochybovanie spočíva v diferencii, zúfalstvo v absolútne. Na to, aby sme pochybovali, potrebujeme talent, ale na to, aby sme si zúfali, na to talent netreba; talent ako taký je však diferencia a ak si niečo pre svoje uplatnenie vyžaduje diferenciu, potom nikdy nemôže byť absolútnym; absolútnym môže byť jedine ako absolútno pre absolútno."
Ako môže spočívať zúfalstvo v absolútne, keď Jób zažíval absolútne zlo, a predsa ho strpel? Keby si absolútne zúfal, spáchal by samovraždu - v kresťanstve ten najohavnejší zločin - a nečakal by na božie milosrdenstvo. Alebo inak povedané - slová treba voliť veľmi opatrne v každom storočí!
Krkolomná slovná konštrukcia ešte nedáva odpoveď
„Keď myslím, znekonečňujem sa, ale nie absolútne, pretože miznem v absolútne; až keď sa absolútne volím, znekonečňujem sám seba absolútne; pretože ja sám som absolútno, len seba samého môžem voliť absolútne a táto absolútna voľba seba samého je moja sloboda; len tým, že som absolútne volil, položil som absolútnu diferenciu, totiž diferenciu medzi dobrom a zlom."
Dobro a zlo sú samé o sebe rozdielom. Netreba nič dávať medzi čierne a biele, špinavé a čisté, lásku a nenávisť: oproti sebe stojace pojmy nepotrebujú žiadnu diferenciu, lebo tieto pojmy samé sú odlíšením od ostatného, samé sú aj absolútnom: keď je niečo biele, je to absolútne biele aj bez zásahu S. K. ak niekto pribehne a začne oponovať, že je aj sivobiele, matnobiele, krémovobiele...nech si uvedomí, že to sú takisto absolútne pojmy pre niečo radikálne odlišné od bieleho (a nielen od bieleho, od všetkého ostatného). Keď je raz niečo sivobiele, je to dokonale odlíšené od bieleho. Rozozná to dokonca aj farboslepý.
Nech si len každý nezakladá rodinu!
S. K. nevedomky zabojoval proti kresťanstvu: „V neposlednom rade sa mi mystikov život nepáči preto, lebo ho pokladám za podvádzanie sveta, v ktorom žije, za podvod voči ľuďom, s ktorými je spätý alebo by s nimi bol vstúpil do vzťahu, keby sa mu nebolo zapáčilo stať sa mystikom. Vo všeosbecnosti si mystik volí osamelý život, tým sa jeho rozhodnutie však neobjasňuje; otázkou totiž ostáva, či má právo si ho zvoliť. Pokiaľ si volí osamelý život, nepodvádza iných, ktorým tým akoby vravel: ´Nechcem mať s vami nijaké vzťahy.´ Otázkou však je, či má právo urobiť to. Najmä ako manžel a otec rodiny som nepriateľom mysticizmu. Aj môj domácky život má svoj aditon, svätyňu, ale keby som bol mystikom, musel by som mať ešte jednu iba pre seba, a to by som bol veru zlý manžel. Podľa mňa je povinnosťou každého človeka založiť si rodinu, ale vonkoncom si nemyslím, že sa treba oženiť a potom byť zlým manželom; z toho vyplýva, že zákonite odmietam akýkoľvek mysticizmus."
Najvýznamnejší kresťania, všetci podchytení v Oxfordskom lexikóne svätcov (Kalligram, Bratislava 1996), boli všetci mystici. Teda podľa S. K. sú títo kresťania podvodníci. Zaujímavé, že si to za stopäťdesiat rokov nikto nevšimol. Dúfam, že autora nečítajú len prekladatelia, pisárky, sadzači a korektori.
Prečo by si mal každý človek založiť rodinu, je úplne nepochopiteľné. Kňazi, podľa typu cirkve, si nezakladajú rodiny. Ani rehoľné sestry, Ježiš Kristus takisto nemal rodinu, podobne ako matka Tereza a tisícky a tisícky ďalších. Podľa metra S. K. to všetko musia byť zlí ľudia! Nazdávam sa, že je viac ako odvážne tvrdiť, že Ježiš Kristus bol zlý, lebo si nesplnil základnú povinnosť - nezaložil si rodinu, neoženil sa. Slsovom, citovaná téza S. K. je celá postavená na hlbokom omyle.
Človek nemôže získať dejiny
Pekne sa číta táto veta S. K., kým o nej človek nezačne uvažovať: „Večná dôstojnosť človeka totiž spočíva v tom, že môže získať dejiny, a jeho božskosť je v tom, že sám, ak chce, im môže dať kontinuitu; tú nadobudnú až vtedy, ak nebudú stelesnením toho, čo sa mi stalo či prihodilo, ale budú mojím vlastným konaním, a to tak, aby i to, čo sa mi prihodilo, som premenil a previedol z nevyhnutnosti na slobodu."
Človek nemôže získať dejiny: tie sa píšu s človekom, aj bez neho. Písali sa dávno pred prvými vírusmi, baktériami, nositeľmi rozvoja života na našej planéte a budú sa písať aj dávno po tom, ako teoreticky človek odíde z vesmírnej scény. Dejiny, to je aj život a umieranie hviezd, galaxií, let slnečného lúča - nič z toho človek nezískáva, môže to len pozorovať a brať na vedomie, prípadne niektoré čiastkové aspekty využiť pre svoj život (solárne vozidlo ako vedomé uchopenie existencie slnečných lúčov). Slová nie sú len na to, aby sa pri svite a mihote sviec písali brkom na pergamen do dlhočizných, neprehľadných súvetí!
Husička letiaca okolo Einsteina
Máme tu ďalší pozoruhodný citát: „A predsa som takmer presvedčený, že dobrou hlavou sa možno stať, ak sami chceme. Daj človeku energiu, vášeň a bude všetkým. Predstav si mladú dievčinu, nech je trebárs pochabá, čudácka, hlúpa husička, predstav si, že sa hlboko a vrúcne do Teba zaľúbi, a uvidíš - dobrá hlava sa dostaví sama od seba, uvidíš, aká bude múdra a bystrá, keď bude skúmať, či jej milý opätuje lásku; urob ju šťastnou a uvidíš, ako jej na perách rozkvitne rojčenie; urob ju nešťastnou a vypočuješ si chladné reflexie dôvtipu a rozumu."
Jej zrazu dobrá hlava pri všetkej námahe rovnicu E rovná sa m krát c na druhú (energia rovná sa hmotnosť krát rýchlosť svetla na druhú) nevymyslí. Na to bol potrebný mozog Einsteina, tri a pol miliardy zrenia živej hmoty a pravá chvíľa v Einsteinovom uvažovaní. Okrem toho zápis nápadu a jeho rozšírenie medzi ľuďmi, ďalej je dôležité jeho použitie v praxi. Dobrá husička sa teoreticky mohla akurát tak do Einsteina zamilovať...
S. K. o nesmrteľnosti duše
Za jednu z najpozoruhodnejších téz, vyslovených S. K. pred jeden a pol storočím, považujem túto takmer z konca knihy: „Záleží najmä na energii, ktorou sa eticky uvedomujem, inými slovami, bez energie sa nemôžem eticky uvedomiť. A nemôžem sa eticky uvedomiť bez uvedomenia si svojej večnej podstaty. To pokladám za naozajstný dôkaz nesmrteľnosti duše."
K tejto závažnej téze dodávam - toto uvedomenie vo veľkom meradle sa očividne prelína celým vesmírom: vesmír nie je len nositeľom života na neživom základe, vesmír je uvedomelá, teda svojím spôsobom živá štruktúra.
Prečo pracovať?
Niekto sa práce doslova bojí. Pre mňa je moja práca odjakživa pasiou. Preto som sa očividne potešil, keď som v Buď - alebo našiel tieto myšlienky: „Čo je vlastne zmyslom tohto života? Pracovať preto, aby sme žili, to predsa nemôže byť zmyslom života. Ak tvrdíme, že zmyslom života je zomrieť, javí sa nám to opäť ako protirečenie. Pôžitok vlastne nie je v tom, čo vychutnávame, ale v našej predstave."
Čiže S. K. priznáva prioritu mysle - najprv myseľ, teda predstava v mysli, až potom matéria, zhmotnenie predstavy. Ak vychutnávame predstavu práce, budeme mať pôžitok z jej vykonania, aj z hotového, zhmotneného diela. V mojom prípade teraz konkrétne z recenzie Kierkegaardovej knihy. S. K. je hodnotný autor, mali by si ho vážiť prinajmenšom feministky za rozsiahlu obhajobu manželstva.
Buddhovo utrpenie a Kierkegaardova láska
Jeho obhajoba manželstva úzko súvisí s obhajobou lásky, ktorej dáva v hrubej knihe veľký priestor. Som za už aj preto, že nesúhlasím s Buddhovým ponímaním utrpenia v živote človeka. Utrpenie nie je jediný aspekt, neviem, prečo mu dal taký neprimeraný priestor. Ešte aj narodenie považuje za utrpenie. To by potom aj slnečný lúč musel považovať za utrpenie, že musí cestovať vesmírom, a ešte aj svietiť!
Proti Buddhovmu utrpeniu (a teda žiadúcej nirváne) predsa - podľa mňa - stoja láska, vášeň, pasia, radosť, potešenie, zábava, zábavka, rozradostnenie, vykúpenie, očakávanie, nádej, vzdor aj oprávnený hnev... (Dosaďte si ďalšie atribúty podľa vlastného názoru).
Buddha - v mojich očiach - zjavne trpel hlbokými depresiami, ktoré sa bezohľadne zmocňujú aj boháčov, čím všetko videl čierne. Ukrajinci sa nepozerajú na smrť čierno, nevidia v nej utrpenie, na smrť hľadia pozitivisticky, bielo. Na čerstvých hodoch hodujú, pijú, jedia, tančia, zabávajú sa, smejú - lúčia sa s mŕtvym. Nevidia v tom žiadne utrpenie, iba nevyhnutnú zásadnú zmenu v živote jedinca. Zažil som to na cestách na vlastné oči.
Nie je všetko utrpenie, čo sa trbliece! Buď utrpenie je - alebo nie je. Rovnako ako uvažovanie, rozmýšľanie, filozofovanie: buď je alebo nie je (v knihe S. K. je ho nadostač, a ešte aj trochu navyše).
Buď - alebo.
3. 12. 2007
(...pokračovanie...)
