Pravda je len jedna a človek si ju bude musieť priznať teraz, lebo neskôr už bude neskoro." Má síce hlbokú pravdu, ale obávam sa, že spoločnosť sa po spoločenských zmenách pred dvadsiatimi rokmi tak hlboko zakvasila, že cestu z toho zákvasu nie je schopná pre hmlu vlastnej chamtivosti nájsť. Až to raz vybuchne? Dúfam, že nie - živo si pamätám, čo po spoločenskom výbuchu 1968-1969 stihli navyvádzať komunisti s duchom normalizácie.
Martin Jančuška napísal síce literárne nie najdokonalejšiu knihu, zato vytvoril dielo nielen silne čítavé, pútavé, ale predovšetkým hlboko aktuálne, pravdivo vypovedajúce o stave spoločnosti, o spôsobe uvažovania, o tom, kam mnohých z nás dohnali materiálne túžby. Tie sa, pravdaže, nezačali znovunastoleným kapitalizmom pripomínajúcim oveľa viac feudalizmus, materializáciu spoločnosti rozrobili už komunisti s ich neotrasiteľnou vierou vo všetko, čo možno zmerať, ohmatať, odvážiť, odniesť, ukradnúť, nechať si pre seba, respektíve pre svojich najbližších - pre rodinu, príbuzenstvo a kamarátov (nie priateľov!) z krčmy. Tieto tendencie sa po Nežnej revolúcii iba rozplamenili a nadobudli hrozitánske rozmery. Spoločnosť sa dostala do takej dimenzie pretvárky, že sa tvári, akoby sa to vôbec nedialo dnes a denne na každom kroku, v každom kúte domoviny.
Nesúhlasím s niektorými čiastkovými vyjadreniami spisovateľa: „...nová doba začala človeka nehanebne ponúkať." Doba podľa mňa nezačala nehanebne ponúkať: začala iba ponúkať. To človek je nehanebný, keď nemá dna. Inak autor kladie veľmi správne spoločenské otázky (stačí sa porozhliadnuť): „Bola to závisť, podozrievanie, lakomosť, neprajnosť, čo im bránila nájsť skutočnú cestu k sebe? A aj keby, nemohli si spolu sadnúť a spolu si o tom pohovoriť? Čo im bránilo? Alebo im vyhovovali takéto vzťahy?"
So spoločnosťou sa navidomoči niečo stalo. Malomeštiactvo sa namiesto slobody, demokracie, poznania, spolupatričnosti zakorenilo ešte oveľa hlbšie než sme to poznali za bývalého režimu. Ľudia dostali príležitosť dištancovať sa od minulosti, urobiť si spoločne život lepším než sme ho žili za socializmu. Ak cítime opak, môžeme viniť len samých seba.
Autor je nekompromisný aj v detailoch. Hrdina Tomáš si v istej chvíli, počúvajúc oplzlé výrazy, pomyslí: „Prečo Slováci používajú pri konverzácii takú malú slovnú zásobu a ešte z toho polovica sú tie najoplzlejšie výrazy?" Počas dlhodobej práce sa mu totiž otvorili oči. Mnohí, ktorí žijú doma, to prestávajú vnímať a tá menšia, citlivejšia a vnímavejšia časť je bezmocná, zhrozená a znechutená. Kam z toho von - to je otázka trochu náročnejšia než tá hamletovská Báť sa, či nebáť? Lebo zdá sa, že tento národ je dnes spustnutnejší než za poddanských čias. Alkohol a drogy jeho problém nevyriešia. Autor prostredníctvom hrdinu Tomáša hľadá vinníka nepatričným spôsobom: „Ako keby zlý držal nad všetkým svoju ruku." Neuznávam žiadne výhovorky typu diabla - my, konkrétni ľudia sme tvorcami toho, v čom žijeme. Lenže autor má zjavne odlišný názor, lebo celou knihou sa k diablovi vracia: „Bol to telefonát, ktorý mamu hlboko ponížil. Nevedela sa z neho dlho spamätať. Deň pred Štedrým večerom. Za tým mohol byť len diabol. Také niečo bezcitné si človek ťažko sám vymyslí." Práveže toto vymýšľa iba človek, vo svojej podstate krutý a zlý, a poniektorí normálni, nechtiac tomu veriť, špekulujú radšej o diablovi, než aby si priznali holú, neúprosnú pravdu. A to, že v nejednom z ľudského plemena je nakopeného priveľa zla, zákernosti, že to nemusí vždy byť priamo Hitler alebo Stalin, ktorý desí slušných ľudí.
Jozef Leščinský v kratučkom epilógu knihy nazvanom Namiesto doslovu nazval toto dielo nadčasovou úvahou o živote a pripomína, že presne tak sa naposledy zvyklo písať v európskej literatúre 20. storočia v medzivojnovom období a ešte aj po ňom. K tomu mi nezostáva len dodať, že spôsob života ľudí sa medzitým v ostatnej vyspelej Európe od základu zmenil a dnes si neviem a ani si netrúfam odhadnúť, či by tomuto nášmu slovenskému súčasnému kopytu, predstavenému v psychologicky vystavanom románe Druhé prikázanie, v zahraničí vôbec rozumeli. Autor sa s týmto dielom prihlásil u čitateľov v najvyšší čas.
13. 2. 2009
(...pokračovanie...)
