Ján Tibenský v úvodnej rozsiahlej štúdii Alojz Medňanský a Slovensko pripomenie okrem iného istú nadmieru dôležitú udalosť, po ktorej sa už nikto nemôže Medňanskému čudovať: „S požiadavkou úplného vyvlastnenia feudálov neprišli ani uhorskí jakobíni, ba ani Košut a Štúr v revolúcii 1948. Ostávalo sa iba na polceste, pri reformách starého a pri rôznych návrhoch, ktoré mali pomôcť predovšetkým feudálnym zemepánom." Možnože raz, až dozreje doba, napíše niekto na túto tému veľký seriál. Toto mohlo zmeniť slovenské zhrbené dejiny, prelomiť ich. Alojz Medňanský bol presne taký, ako mu to umožňovala doba. Zrejme mal sympatie. Hollý napísal na neho oslavnú báseň: „Zaslúží to ten pan, pretože je znameňití Slovak."
Sám text knihy o Považí pred dvoma storočiami prezrádza dôsledného a vzdelaného, rozmýšľajúceho i hĺbavého pozorovateľa. V súčasnosti sme svedkovia rozrastania sa púští. Komu by zišlo na um, že niečo obdobné v malom trápilo, sužovalo Slovákov pred stáročiami? Prudký spád Váhu v spojení so stúpaním hladiny, najmä za jarného odmäku a dlhotrvajúcich dažďov v jeseni, strháva skaly a keď vyliata voda opadne, je všetka úrodná pôda pieskovou pustatinou, navždy odňatá roľníkovým rukám. Poslúži leda ako pasienok, aj to až na nej vyrastie biedne steblo trávy - táto citeľná strata zeme-živiteľky podstatne postihovala ešte aj deti a detné deti. O takýchto problémoch sa Medňanský rozpíše hneď v úvode, pozná aj ďalšie okolnosti. Dobre vie, že poriadne riešenie by bolo pre štát drahé, radšej nechajú ľud pospolitý topiť sa v chudobe.
Autor má presné vedomosti o všetkom, o čom píše - vie, z čoho sa skladajú plte (na jednej sa sám plaví dolu Váhom, aby zážitky boli autentické, nespolieha sa na vedomosti z kníh. Nie ako dnes, keď o dvesto rokov neskôr chceme robiť všetko od stola, len aby to majiteľa vyšlo čo najlacnejšie). Má vedomosti o možnostiach ručnej výroby pušiek aj ich znamenitej kvalite. Ukazuje, akú starostlivosť o les prejavuje vtedajšie zriadenie: „A na celej tej obrovskej lesnej ploche jednako niet kútika, kde by nebolo badať starostlivosť lesného úradu pod vedením obozretného kráľovského lesného úradníka pána Belu." Štát aj barón sú si totiž veľmi dobre vedomí, že ľudí síce vyciciavať môžu, ale vycicať ich aj pôdu naraz, nenásytne by prinieslo skazu aj šľachte, aj zriadeniu. Ešte aj taká vec, akou je označovanie pltí, sa kontroluje... Tá nepochopiteľná deľba siahajúca až do praveku: jedným porobu, druhým lúky, oráčiny, lesy, zámky, plné sýpky. Večná chudoba slovenská!
Prečo v taktiež hornatom Grécku sú také odlišné podmienky? Slovákom ešte aj históriu ukradli. O matériách nevraviac: zlato, striebro, meď, železo, guľatina, všetko sa kamsi odkotúľalo. Vždy, za každých okolností.
S niektorými tvrdeniami autora nemôžem úplne súhlasiť - keď začne na nôtu vysokohorských štítov, nad ktoré sa v diaľave až po oblaky vypína ohromný Kriváň, vždy si spomeniem, ako som sa v detstve naň štveral. No nemôžem si nezmyslieť, že popri Kriváni hádam existuje aj nejaký nie úplne bezvýznamný Mont Everest, Himaláje, Alpy, Kordiliery... doma sa vyžívam v knihách o jednotlivých horstvách tohto sveta a tých horstiev čosi je! A aké pohoria má Mars, alebo aj blízky Mesiac! Kým človek začne od uveličenia jasať, má si vždy pripomenúť širšie súvislosti. No taktiež je možné, že v očiach Alojza Medňanského bol Kriváň najmohutnejší vrch všehomíru.
Nebráni mi to mať spolu s cestovateľom radosť z objavovania Demänovských jaskýň. Poctivo zoširoka odvedená práca, lebo autor píše nielen o Váhu, ale aj o jeho všetkých prítokoch a zaujímavostiach nachádzajúcich sa na ich území. Vynikajúci svieži reportérsko-literárny štýl s ostrými očami - neuniknú mu ani znamenité hlavátky z rieky Orava. Až dostávam dojem, že túto knihu zrejme čítali aj poľské kormorány a začali sem dolietať na lov.
No Medňanský je medzičasom na Oravskom zámku, modlí sa v tejže kaplnke, kde bradatí bojovníci a cudne zahalené panie prosili nebesá, aby vyslobodili otčinu spod tureckého jarma. O kúsok ďalej sa zmieňuje o Sklabinej, dedičnom sídle starého rodu Révaiovcov. „Ich staré sídlo v Srieme Turci zničili, majetky spustošili, a keďže Révaiovci neznášali panstvo neveriacich, museli sa vysťahovať a dostali sa až sem." Nezabudne ani na povesť o trenčianskej studni súvisiacej s Turkami, kde končí: „Zápoľského najtúžobnejšie želanie sa splnilo i pohostil a obdaroval Turkov kráľovsky a dovolil im odísť do vlasti." Z týchto protitureckých nálad feudálneho baróna je mi jasné, že vonkoncom nebol jasnovidcom - inak by videl a vedel, akú nedočkavú radosť prejavujú dnes všetci nad plánmi zapojiť ázijské orientálne Turecko do Európskej únie.
Všetci, ktorí sme mali príležitosť a chuť precestovať Slovensko, vítame túto peknú príležitosť pozrieť sa na domovinu inými, staršími očami. Znovu nám pred očami defilujú názvy pre Slovensko dôležitých lokalít z povodia Váhu, oživnú pred nami aj rôzni lúpežní páni od úpätia Manína a všakovaké iné prekvapujúce drobnôstky.
A až sa raz zbavíme karmického reťazenia (matriarchát, patriarchát, trojpoľné aj bezpoľné hospodárstvo, feudalizmus, kapitalizmus, socializmus, druhý kapitalizmus - všetko jedno, chudoba ľudu pretrváva) materiálneho nedostatku, možnože nás prejde aj únava z chudoby.
5. 2. 2008
(...pokračovanie...)
