Na obale je jeho kniha označená za cyklus poviedok, je ich spolu dvadsaťsedem a spolu tvoria Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku. Postupne v nich poodchyľuje dvierka do sveta alternatívnej Sibíri, a keďže údajne o ňom má v úmysle napísať omnoho viac, nech teraz dobre sleduje ďalšie riadky. Jeho nová kniha nás síce uvádza do principiálne iného sveta, ale nie krajšieho. Zase je len plný násilia, a to hrubej sily plodenej priamo hlavnou predstaviteľkou Olgou Stadnickou. Je to o to nebezpečnejšie, že autor sám v knihe tvrdí: „Naozaj sa deje len to, čo je nevyhnutné." Je stáleprítomné a všadeprítomné zlo v súčasnom umení skutočne také nevyhnutné? Nemáme ho dosť dnes už dokonca aj na slovenských uliciach (prepady bánk, znásilnenia, lúpeže, 94 vrážd len za minulý rok atď.)?
Miestami kniha pripomína paródiu na film Limonádový Joe, ktorý - aký to paradox! - sám bol paródiou. Autor si teoreticky mohol postaviť aj ambicióznejší literárny plán: duševne prekročiť krásny román o Milarepovi (vzácnej ukážky zásadnej duchovnej premeny človeka), prípadne prekonať Futurologický kongres Stanislava Lema, z ktorého mi ešte tri týždne po dočítaní behali zimomriavky až natoľko, že som nedokázal nič iné čítať: taký vzrušujúci bol Lemov odkaz v novele. Jaroslav Hašek si vymyslel Švejka, pekne nám ho predstavil situačkou s policajným strážnikom a „pochodom" do vojny na invalidnom vozíku, a až potom rozohrával jednotlivé epizódy - neopieral sa o nič cudzie.
Tisíc toliarov za Olgu Studnicku je prelínačka náhlych fantázií autora so známymi reáliami (chiméra, Amor atď.) ako ich poznáme z antickej a inej literatúry. Násilie sa tiahne vytrvalo, húževnato celou knihou: čo poviedka, respektíve čo kapitola knihy, to nový prejav násilia. Na ukážku:
„Dvadsaťpäťtisíc tristo osemdesiat dievča. Toľko mám na rováši, ale taký kus, ako ty!" Našpúlila pery, usmiala sa, objala ho, stisla mu pravačku a zlomila štyri prsty.
Alebo na inom mieste:
„Všetko je vpredu, chráň si chrbát."
Nedôverčivo sa k nemu otočila. Rozohnal sa päsťou. Nestihla uhnúť. Zatackala sa. Nespadla. V studených očiach jej zaihrali blesky. Skočila smerom dohora k červeno orámovanej rozmazanej vyše osem stôp vysokej siluete. Dvomi (správne dvoma) údermi ju pribil na zem.
Násilie, dokola násilie. Akčná fantasy. Lenže kým Džingischán násilím aspoň nastoľoval iný „svetový" poriadok, Olga nastoľuje iba príležitostný chaos podľa výbuchov autorovej fantázie (?). Svet mamutích sibírskych fantázií sa tu krvavo mieša s klasickými výstupmi zo západných kovbojok. Čím netvrdím, že sa ako oddychovka nedá táto kniha rýchlo a dobre prečítať. Závisí to od psychiky, momentálnej nálady a záujmov čitateľa. V knihe sa nám teda zliali dva svety: jeden imaginatívny sibírsko-mamutí a druhý bežiaci podľa poctivých pravidiel kovbojov z čias spútavania krajiny do svojich rúk podľa nepísaných zákonov (zlodej koní bude bez milosti obesený atď.).
Za redakčnú a jazykovú úpravu podľa oznamu v knihe zodpovedá Michal Spáda. Neverím, že niekto taký existuje. Zodpovedný za jazyk vyletel ako orol so svojím orlím zrakom a jeho miesto zaujala kukučka, ktorá do knihy naznášala stovky chybičiek. Drobné prieklepy, malé prehrešky voči slovosledu, aj iné jazykové ťažkopádnosti. Za autorom a jazykovým redaktorom by mal nastúpiť bodkostroj a mechanický tvorca medzier medzi slovami. Čo je s tou automatizáciou ľudskej práce? Je to fantasy, aj čo sa slovenčiny týka! Za socializmu sa v tlači razilo heslo: „Ani zrno nazmar!" Teraz sa v knihách razí iné heslo: „Ani stranu bez chyby!" Chápem autora, ktorý sa bojí, že zabudne myšlienkovú niť, a preto sádže divoko text do laptopu - lenže na záver ho MUSÍ vyčistiť! A čo nezbadá autor, od toho je jazykový redaktor. Nie náhodou sme napríklad v redakcii Stop mali za bývalého režimu poctivý, osvedčený postup: po redaktorových (autorových) dvoch očiach prišli na rad dve oči vedúceho redaktora oddelenia, potom oči sekretára redakcie, po ňom nasledoval zástupca šéfredaktora a každý text pred odchodom do tlačiarne si prečítal aj šéfredaktor. Nehovoriac o tom, že sekretárky takisto mali slušnú znalosť materského jazyka: to bolo spolu šestoro párov očí na každý text. Každý autor dobre vie, čo je to profesionálna slepota - vie presne, aké písmeno na danom mieste mal napísať, a je presvedčený, že tak aj urobil: jednoducho, niekedy vlastnú chybu nie je schopný vidieť. Pri čítaní knihy s neopraveným textom to však robí starosti: keď som narazil na pojem nerozoznášči, najprv som si myslel, že je to meno sestry Nšoči, potom som si spomenul, že istý francúzsky autor nás začiatkom sedemdesiatych rokov ohuroval v knihe vetami typu „Ananás sa vykašlal.", pričom myslel „A na nás sa vykašlal." Má sa čitateľ zmeniť na lúštiteľa a hádankára?
Kniha vyzerá tak, ako sa jej výroby zmocnili všetci zúčastnení: nebojte sa, grafici, siahnuť po starších vzoroch v knižniciach. Autor pripravil 27 podtitulov, ktoré sú očíslované - stačilo zvýrazniť každé číslo, dať ho osobitne do riadku a dať podstatne väčším typom písma každý podtitul. Miesta pritom zostalo nadbytočne veľa za každou kapitolou, respektíve poviedkou. Ako keby sme zabudli na to, že kniha nie je len priemyselný tovar, ale predovšetkým umelecký a estetický zážitok. Mám ten pocit, že knihu grafik surovo nalial na strany tak, ako ju autor priniesol na diskete či inom nosiči. Grafici, nepremárňujte svoje príležitosti umocniť obsahy kníh!
Vonkoncom nemôžem súhlasiť s autorom v tvrdení, že profesor Zielinski sa pokúšal v kutici obesiť, ale mala príliš nízky strop. Veď sa mohol obesiť horizontálne! Podobne som už navrhol horizontálne výťahy pre šíre roviny (mimochodom, práve na sibírskych šíravách nájdu svoje uplatnenie!). Práve tak považujem za zavádzanie čitateľa, keď Olga fasuje chleby s mamutím údeným. Konzultácia s historickými mäsiarmi odhalila, že mamutie je oveľa lahodnejšie v podobe jaterníc, než údené. Čo platilo pre minulosť, rovnako platí pre prítomnosť aj budúcnosť.
Fantáziu a jej využitie v literatúre možno prirovnať k energiám. Riadená energia zo Slnka dáva predpoklady pre vznik a udržiavanie života, neriadená energia, napríklad v podobe poltergeistu, všetko okolo seba iba ničí, deštruuje, rozbíja. V knihe mi trochu chýba demokratický mamutí parlament. No čo - chceme vari, aby sa aj mamuty pomiatli? V zásade vítam tento pokus o nový svet, no treba ho ďalej obrusovať, fantázia potrebuje nielen väčšie rozpätie krídiel, ale aj cieľ, ku ktorému letí.
23. 2. 2009
(...pokračovanie...)
