Na rozhlasové hry som taktiež nezanevrel - ibaže som ich prestal počúvať, začal som ich čítať. Vychutnával som nielen samu rozhlasovú hru, ale aj - a práve! - knižný spôsob jej sprístupnenia. Páčilo sa mi, že k slovu sa možno opakovane vrátiť, analyzovať ho, vychutnávať, prípadne sa nad ním pohoršovať: výhoda tkvie v tom, že nezmizlo v éteri. Stále je tu, aby cez papier dráždilo, privolávalo, lákalo - tu sme, myšlienky!
Mojmír Groll sa v tejto nie každodennej knihe tri razy prejavil ako zdatný spisovateľ, majster pera. Jeho hry sú pútavé, patrične vystupňované, dobre ovláda umenie dialógu, vťahuje človeka do deja. Marta Žilková to v úvodnom slove vystihla: „Grollov zmysel pre humanizáciu človeka spočíva v umeleckom stvárnení porážok a pádov veľkých mocností, silných panovníkov, známych umelcov s cieľom pripomenúť, že v dejinách sa všetko opakuje, len človek to nechce brať do úvahy." Podotýkam, ako ktorý. Z dvadsiatich Grollových hier sa do knihy zmestili tri: A SLOVO VZKLÍČILO; FRYNÉ, HETÉRA ATÉNSKA a DVA DNI NA OLYMPE. Marta Žilková veľmi dobre vystihla podstatu, keď uvádza, že v hre A slovo vzklíčilo sa autor snažil zachovať kolorit historického obdobia Veľkej Moravy v charaktere aj jazyku postáv: „Ide o ďalší autorský pokus uchopiť a pochopiť mocenské boje nielen o svetskú, ale aj o náboženskú (cirkevnú) moc."
Hra Fryné, hetéra aténska môže neskúsenému poslucháčovi, a v tomto prípade čitateľovi, úplne pomotať hlavu. Časť deja sa totiž týka Knidosu, čo je miesto a polostrovček na maloázijskej strane starovekého Grécka (dnes Turecko, neďaleko svetoznámeho strediska Marmaris), oproti ostrovu Rodos, teda na úplne opačnom konci starovekého Grécka než sú Atény, odkiaľ hetéra Fryné pochádza, a kde ju aj súdili. Scestovaní majú výhodu, ale všetci, čo čítajú historické texty, dobre urobia, keď si k tomu typu literatúry priberú aj mapy, atlasy. K špinavostiam, ktoré sa v hrách dejú, vystačíme s dnešnými aktuálnymi skúsenosťami z politickej praxe po Nežnej revolúcii: podobnosť nie je čisto náhodná. Človek sa za dvetisíc rokov vôbec nezmenil. Narástol mu tretí úd - mobil, auto, notebook - a to je vari všetko.
Grollov príjemný humor šperkuje celý text, takže obyvatelia antického sveta sa aj týmto spôsobom dostávajú aspoň ako-tak do príjemného svetla. Odveký súboj dobra so zlom tu má svoje nezastupiteľné miesto. Najlepšie mu išla od ruky práca na tretej knižne publikovanej hre, Dva dni na Olympe. Hru aktualizoval do absurdnej miery, Zeus ako komunistický boh sa stane generálnym riaditeľom, ale až po revolúcii, Apollón, jeho syn, je najprv zradca, neskôr investor, Prometeus nečaká na orla, ktorý mu bude odštipovať z pečene, zrazu je revolucionár, ktorého nemožno (tak ľahko?!) podplatiť, a Tantalos sa zmení na korupčníka. Obraz silne podobný všetkému, čo sa po revolúciach vo východnom sektore dialo a deje v Čechách, na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku, vo všetkých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ale dozaista aj v Poľsku či Maďarsku, len informácie k nám neprichádzajú - podobne, ako to bolo aj za čias RVHP, keď sme si všetci boli hospodársky aj ideologicky blízky, ale navzájom sme o sebe nič nevedeli.
Grollove skvelé rozhlasové diela kazí len niekoľko maličkostí. V hre A slovo vzklíčilo postava Žena hovorí: „Otrávila som ju". Viching odpovedá: „Vravela si, že ťa na to niekto naviedol..." No autor sa očividne pomýlil, Žena nič také nevravela v celom predošlom texte! Podobne v tej istej hre Žemižena vysloví: „A to že sa u nás bežne robí?" Viching sa opýta: „Vravel som bežne?" No nič také v predošlom texte nepovedal: viem, v rozhlasovom prejave to ujde, zmizne, vyparí sa v éteri, no teraz sme v knižnej podobe, ktorá je neúprosná!
Slovo klíči každým okamihom - ťažko sa potom odpúšťa množstvo drobných chýb v texte, ktoré pri rozhlasovom vysielaní nikto nemôže vidieť: pozorovateľné sú výlučne v knižnej podobe. Zbytočne hyzdia nápaditý, múdry a v pravú chvíľu aj vtipný text skúseného rozprávača Mojmíra Grolla. V knihe nie je uvedený jazykový redaktor, iba zodpovedná redaktorka Ida Bibelová. Neviem teda, kto konkrétne čítal texty, no pôsobí to dojmom, akoby mal texty naliate v počítači a vypomohol si surovo červeným podčiarkovaním chýb, čiže spoľahol sa iba na to. Nebudem tu rozpisovať detaily o desiatkach chýb a chybičiek, pozrime sa priamo na tie, ktoré počítačový kontrolný systém nezbadá, lebo v chybnej podobe majú iný význam, a počítač nie je človek, nepríde na to: „...čo by si sním už robil?" Správne má byť s ním, ale pre počítač je aj pojem sním správny, lebo sním, čiže snívam je slovenské slovo, aj keď v kontexte vety zhola stráca zmysel. Podobne nájdete v textoch pojmy snami (správne s nami), stým (správne s tým, a nie 100., v slovnom prepise stým!), vtom (namiesto v tom) atď. atď. Chýbajúce bodky v rozhlase nahradí intonácia hlasu na konci vety, no v knižnom vydaní musím siahnuť po pere a dopisovať ich. Zrazu sa na okamih ocitnem v angličtine, aspoň to tak na začiatku vety vyzerá: At eraz. Rýchlo prekladám: V Eraze, domnievam sa, že pôjde o nejaké neznáme malé miesto kdesi v dnešnom Turecku, ktoré sa ozlomkrky usiluje (aj touto cestou) do Európskej únie. Kdežeby, zase len obyčajná chybička: správne malo byť A teraz. Rozhlasová hra A SLOVO VZKLÍČILO je o tých, ktorí nám slovo priniesli. Prečo ho práve na takom mieste zabíjame?
2. 7. 2010
(...pokračovanie...)
