Potom sa rozhodol k činu (až literárnemu zločinu?) - prozaicky zadebutovať dieločkom Mestský pustovník, na ktoré mu prispelo Ministerstvo kultúry SR, a v roku 2009 mu ju vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Včera básnik, dnes prozaik, sa, bohužiaľ, trochu zbytočne s knihou poponáhľal. Zrejme ešte nevie, akú hĺbku má v živote pojem TRPEZLIVOSŤ, hoci vyrastal v socialistickom zriadení, kde sme mali nadbytok príležitostí učiť sa trpezlivosti. Prozaikov úmysel akiste nebol na zahodenie, ani zlý: sám námet, téma knihy MESTSKÝ PUSTOVNÍK je to, čo mnohí, priam celé miliardy ľudí, žijú na tejto Zemi. Dozaista nie náhodou na začiatku osemdesiatych rokov jedna z najavantgardnejších džezových zostáv tejto planéty, The Art Ensemble Of Chicago, nahrala na živom dvojalbume z koncertu v Nemecku kompozíciu nazvanú New York Is Full Of Lonely People, New York je plný osamelých ľudí. Tento pocit nesprevádza len Newyorčanov - stačí sa popýtať v Tokiu, Londýne, Paríži, na slovenských holiach, v Majcichove alebo priamo v Košiciach či v Bratislave: v mnohých, početných prípadoch dostanete tú istú odpoveď. Pocit osamelosti sprevádza drvivú väčšinu ľudstva. Čo je hrozitánska chyba. Keď ľudia nevedia byť sami so sebou a nedokážu poriadne komunikovať ani s okolitou komunitou, skĺzajú často do zbytočných výstrelkov. A ak vám niekto neodpovedá na vašu dotieravú otázku, je to len preto, že má práve plné ústa - zapíja svoju osamelosť.
Ako hovorím, téma je unikátna, stále a navždy zaujímavá, alebo aspoň dovtedy, kým tento problém ľudstvo neprekoná. Zatiaľ je v ňom prevaha ľudí zahrabaná až po uši. No k dôkladnému stvárneniu náročnej témy treba práve tú nekonečnú TRPEZLIVOSŤ, o ktorej som sa zmieňoval na začiatku. A okrem toho aj sebakritickosť a súdnosť: keby autor tieto aspekty použil už pri vznikaní tejto aj tak úplne maličkej knižočky (74 strán malého formátu, čo nie je nič ani na básnickú zbierku, nie na prozaický debut), buď by viac zapracoval na prvých poviedkach Majster krátkej prózy, Kaviareň, Tlaková výš, Kocúrik, prípadne aj na poviedkach (skôr krátkych útvaroch, ono to poriadne vlastne ani poviedky vôbec nie sú) Kocúrik, Čím je pre vás poézia?, Nenapísaná poviedka. Buď ich mal vynechať úplne a nahradiť niečím lepším, alebo dotiahnuť tvary aspoň kúsok ďalej na ceste k dokonalosti. To, pravdaže, Martin Vlado neurobil.
Vystačil si s tým, čo každý trochu skúsenejší literát považuje za poznámkový aparát pre vlastnú neskoršiu tvorbu. A tak sa vlastne tento autorov poznámkový aparát ich knižným publikovaním v surovej forme zrazu stal „poviedkami", hoci od poviedok má ešte veľmi ďaleko. Neviditeľné spojivo mestského pustovníka pri obrovskom čitateľskom úsilí tam objavíte - no čo takého zlého urobili čitatelia, aby sa mali takto trápiť? Dielko Mestský pustovník sú také literárne Cisárove nové šaty: každý sa bude tváriť, že to nie je najhoršia literatúra, veď je to porevolučné dielo, a všetko, čo vzniká teraz, treba pre istotu pochváliť. Najmä, keď na malom Slovensku sa každý s každým pozná, a každý sa s niekým kamaráti, popíja s ním, prípadne má taktiež literárne alebo iné úmysly. Keď teraz budem kritizovať ja jeho, ako skončí moja budúca práca? - takto uvažuje väčšina súčasných Slovákov. Držanie úst sa mení na ťažkú, nebezpečnú a nevyliečiteľnú chorobu - národ pohlcuje duševné a duchovné malomocenstvo.
Ak ale chceme tlieskať za každú cenu nad každým slovným výtvorom len preto, že bol napísaný, tlieskajme radostne a uveličene nad telefónnym zoznamom Zlatých stránok, ktorému taktiež nechýbajú paginy.
26. 10. 2009
(...pokračovanie...)
