Poviedka Zlatá brána nás zavedie do pre mnohých vysnívanej Ameriky, ktorá sa v praxi protagonistov mení na obyčajné materialistické naháňanie sa za lepším životom. Nie náhodou medzi dvoma priateľmi odzneje dialóg: „A k čomu si dospel?" „Že tie vaše slová o tom, že utekáte ZA SLOBODOU, BOLI PRÁZDNE REČI. Utekali ste len za ekonomickým profitom, za ľahším životom." „Nie všetci!" „Viem." Túto skúsenosť máme mnohí nielen z literatúry, nejeden z nás má blízkych, ktorí emigrovali za vybájenou americkou slobodou, a celý ich ďalší zvyšok zostal poznačený naháňaním dolárov. Ivan Stadtrucker neobjavuje netušené novinky v živote človeka, iba ich literárne na slušnej úrovni pripomína. Napokon, čo už možno objaviť dvadsať rokov po spoločenských zmenách, keď sa americký spôsob života zakotúľal až na slovenské hole a už aj ten najposlednejší bača vie, čo sú to amfetamíny (neprespí čas dojenia), heroín, kokaín, pozná cenu dolára, eura a hociakej inej meny, len nech sú to peniaze, peniaze, PENIAZE! Whiskey and sóda, biele mäso, pôžitky - všetkého môže byť nadostač aj nadbytok, len keď sú peniaze. Pomaly sa už ľudia aj zabúdajú opýtať, či vôbec pôžitky tohto druhu potrebujú k životu, či bude ich život lepší, a či bude vôbec, lebo napríklad taká pečeň sa nepýta na kvalitu whiskey, odíde pokojne do stvrdnutého raja, aj keď nechcete, ako sa to stalo napríklad krátko po päťdesiatke slávnemu írskemu spevákovi Rorymu Gallagherovi. Ale ľudia viac myslia iba na prvý diel príbehu - na rozkoše - než na druhý diel - na predčasnú životnú kapituláciu.
Zvodná ľahkosť dotyku je poviedka, ktorá nás geograficky vedie späť na Slovensko, do spôsobu života, aký sa tu v posledných desaťročiach usadil. Do sveta surovosti, ktorú už ako surovosť niektorí ľudia ani nevnímajú. Tak si na zlo zvykli. Rovnako ako na spupnosť, namyslenosť viacerých nadpriemerne zarábajúcich jedincov. Hodnotový systém sa silne poškodil, naštrbil, ale nie je úlohou spisovateľa naprávať ho - on na javy iba poukazuje.
Poviedka Lásky nemilovaných (rovnomenná s titulom knihy) najviac pripomína, že literát je skúsený scenárista. Formálne jej nemožno nič vyčítať, no osobne by som ju nikdy nepovýšil až na titul celého diela. Je najkratšia, ale na môj vkus je v nej aj tak zbytočne veľa slov.
Od mrku do svitu je dielko, ktoré priam utešene odhaľuje všetko to ľudské svinstvo, ktoré sa za posledných dvadsať rokov v jednotlivcoch nakopilo. Pravdaže, počas spoločenských zmien to nikto neočakával: naopak, všetci sa nádejali, aký lepší a krajší svet si spoločne vytvoríme, až sa zbavíme komunistov. Vtedy nikto neuvažoval o tom, že sebectvo, chamtivosť, závisť, lakomstvo a ďalšie absolútne nežiaduce atribúty života sa rozvinú do takých hrozitánskych tvarov a foriem. Spoločenská naivita bola zase raz taká istá, ako keď kedysi nastupovali komunisti k moci, a nejeden si myslel, že práve oni vytvoria raj na zem. Vytvoriť znesiteľné podmienky pre život takmer celej populácie nie je otázkou ideológie, režimu, ale vôle a dobrých úmyslov jedincov, ktorí to majú na starosti. Lenže človek skôr vystúpi na Mars, Jupiter, Saturn a potom nielen na rôzne miesta nášho planetárneho systému, ale priam aj do iných galaxií, než sa zbaví sebectva. Jedna z hlavných postáv poviedky, Plche, sa nie náhodou pajedí: „My sme neosprosteli, my sme stratili súdnosť!"
Nordický uzol nás zavedie na chladný sever, do Švédska. Na sever, ktorý nie je chladný len klimatickými podmienkami - ale aj zmýšľaním protagonistov poviedky. Autor síce hneď prvou vetou upozorňuje, že vtesnať život do jednej poviedky je nemožné, no podstatu do príbehu dostal. Mrazivú, surovú, mŕtvolnú. No chce byť človek naozaj iný?
26. 8. 2009
(...pokračovanie...)
