Bohužiaľ, v nedeľu, 13. júla 2008 náhle zomrel, promócie svojich básní sa nedožil. Od mladosti do posledného dychu bol básnikom a spisovateľom. Rozvoju talentu a vydávaniu jeho diel zabránil najmä komunistický režim, ktorý aj jeho život obrátil naruby. No dodajme, že aj kapitalizmu trvalo bezmála ďalších dvadsať rokov, čiže takmer polovicu jeho tvorivého životného času, kým sa s jeho dielom verejnosť dostala príležitosť zoznámiť. Aj to sa najprv musel nájsť jeden šľachetný vydavateľ a neodmysliteľní sponzori.
Vydavateľ Jozef Mikloško v úvode knihy spomína trpkú skúsenosť: „Na jeho pohrebe bolo dvadsať ľudí, hudba nehrala, mladý kaplán nespomenul, že pochovávame kňaza, ktorému sme zostali veľa dlžní." Toto je akási zakliata choroba dnešného Slovenska. Presne to isté píše spisovateľ Martin Jančuška v psychologickom románe Druhé prikázanie (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008) o pohrebe profesora Mikuša: „Celá jeho životná púť i dielo sú poznačené láskou k Všemohúcemu. Odišiel spomedzi nás rodák z Krivej. Prečo si sa Jozef nenarodil vo Francúzsku, Anglicku alebo Nemecku? Dnes by ťa vyprevádzali tisíce ľudí. Vo Francúzsku, odkiaľ pochádzala tvoja manželka, ktorá milovala tvoj slovenský národ nielen srdcom, ale i slovom, by ti prišiel vzdať poslednú úctu pán prezident a pochovával by ťa kardinál. Lebo taký je úzus v slušnej krajine."
Básnik Ondrej Metod Lucký bol osudom, tematikou aj štýlom blízky G. Leopardimu, A. S. Puškinovi, ale aj R. Dilongovi. Jeho vydavateľ Jozef Mikoško vhodne pripomína, že v slovenskej poézii vytvoril zriedkavé tóny: „pre chladné prsty kostlivca som si ťa, dieťa, chovala..., uprostred lúky kľačal kajúcnik..., a spovedal sa nebu z bied..., nútený jedno miesto obývať, ja, človek s dušou nomáda..., kajúce kvety lilavé..., smútok holých stien..., kým ešte nevieš nič o trpkej chuti umierania..."
Musím dať aj v ďalšom zapravdu vydavateľovi. A síce, že básnikove Hovory s dušou sú mystickou analógiou Piesne piesní, že ľudsky nádherná je Meditácia v ruinách Dobrej vody, o dozráňaných svedkov časov dávno minulých. No nemôžem nevidieť aj iné utešené aspekty jeho básnickej práce. Básne Križná, Ploská, Ostredok a Borišov zatnú do vnútra človeka, ktorý zažil každoročné vyvrcholenie turistiky, trampovania s otcom po slovenských horách hrebeňovkou Veľkej Fatry v časoch, keď ste za týždeň stretli na hrebeni dokopy päť-šesť skalných turistov. Chodiac od detstva do mladosti týmito miestami inak vnímam básnikove verše z básne Borišov: „Ako tu nežiť spomienkami? / Strmina prudká stúpa na vrchol / a sme tu teraz sami, sami, / len vietor čerí trávu navôkol."
Podobne Súľovské skaly: „Hovoril som ti tieto slová, keď sme blúdili stromoradím Súľovských skál? Nie, vieš dobre, že nie. A predsa toto všetko medzi nami povedané bolo. Jestvuje ešte iná reč, než tá, ktorú formujú naše ústa. Zdá sa, že vyviera v svete mlčania, ale mlčaním nie je. Priestormi vesmíru neustále preniká vrava kozmického mechanizmu, a predsa hovoríme o ich mlčaní." Básnik premýšľajúci, básnik hĺbavý.
„Tie sväté oči Božie vidia moje biedy hlbiny / a preto vyvolil si práve mňa, / preto ma k ľudským dušiam chladným vysiela, / aby sa ukázalo, že len On je Pán, / že iba On je sila, múdrosť, vznešenosť, / že ľudská múdrosť, ľudská sila márna je, / že vo všetkom je On, len On! / Nie ja tie slová lásky dušiam rozprávam, / To vo mne svoju pieseň večne spieva Pán!" Táto stať z básne Sestra Pokora môže pripadať na prvý pohľad „tuctová", obdobne tieto myšlienky skromnosti vyjadruje celá armáda katolíckych básnikov po stáročia. No musí to vyjadriť každý básnik sám za seba. Podobne ako keď pod oknami spievali krásavicám trubadúri, minulí, dnešní aj budúci katolícki básnici spievajú jednotlivo Bohu.
Rodák Milan Koleják v knihe uvádza: „O tom, že je básnik, dramatik a spisovateľ vedeli len jeho najbližší a úzka kultúrna verejnosť... Otvoril sa problém jeho nepublikovanej tvorby, stav príprav jej postupného vydania a aj hľadanie rodinného zemianskeho erbu dávnejšieho predka Martina, získaného za boj proti Turkom. Nakoniec sa latinsky písaný erb, ktorý dokazuje zemiansky pôvod tejto rodiny, našiel."
Básnik sa zase nachádzal za života vo veršoch: „A kňaz sa modlil pred krížom: / - Zachovaj, pane, tento svet / v hlbokej bázni pred Sebou. / Dnes tu sme, plní radosti / a zajtra s dušou nesmelou / pred Tvojou súdnou stolicou. / Zachráň nás od márnivých slov a / zacloň pred bytosťou zlou!" Básnik prichádza s náležitým kontrapunktom protirečivosti pohľadov na JEDNOTU. Je nadmieru skromný: „Neprišiel som sa hádať s tichom jesene, / prišiel som hľadieť len a tíško načúvať."
Tak ticho a skromne aj odišiel. Zanechal básnické dielo hodné povšimnutia.
12. 1. 2009
(...pokračovanie...)
