Všímajme si pozorne, ako Rimania zmýšľali, uvažovali - u Rimanov napríklad boli dezercie zriedkavejšie: vojaci, ktorí vyšli z lona takého hrdého a pyšného národa, presvedčeného, že bude panovať nad ostatnými, nemohli ani pomyslieť na také poníženie, že by prestali byť Rimanmi. Riman, silnejší a privyknutý na boj väčšmi než jeho nepriateľ, spoliehal sa vždy len sám na seba; vyznačoval sa prirodzenou odvahou, teda cnosťou, ktorá vyplýva z pocitu vlastnej sily. V boji premýšľali a v mieri cvičili. Nijaký národ sa nepripravoval na boj s toľkou rozvahou a ani ho s takou odvahou neviedol.
Montesquieu vhodne pripomína, že tyrania vládcu privádza štát do záhuby rovnako, ako republiku ničí ľahostajnosť voči spoločnému blahu. Prednosťou slobodného štátu je jeho schopnosť lepšie riadiť príjmy; aj keď ich riadi horšie, neprichádza o výhodu, lebo nemá privilegovaných občanov; všetko je však stratené, ak namiesto panovníkovým priateľom a príbuzným treba nahonobiť majetky priateľom a príbuzným všetkých, čo majú účasť na vláde: ľudia obchádzajú zákony nebezpečnejšie, akoby ich porušil sám panovník, ktorý má najväčší záujem na zachovaní štátu, keďže bude stále jeho prvým občanom.
Koľko múdrosti sa ukrýva v tejto poznámke: „Nič nie je také mocné ako republika, v ktorej ľudia dodržiavajú zákony nie zo strachu alebo rozumu, lež z vášne, ako to bolo v Ríme a Sparte; v republike sa spája múdrosť dobrej vlády s celou silou, ktorú by mohla mať politická strana."
Večne platnou je aj téza, že rozdiel je medzi zdesením bojovného národa, ktoré sa takmer vždy zmení na odvahu, a zdesením podlej zberby, ktorá cíti len svoju slabosť.
Mnohých Rimania donútili uzavrieť zmluvy, lebo si ich podmanili - Rimania totiž nikdy neuzatvárali s nepriateľom mier, ktorý by súčasne nebol obsahoval aj spojenectvo. To znamená, že si nepodrobili nijaký národ, ktorý by im nebol poslúžil pri dobývaní iných. Ak ponechali niektorým mestám slobodu, hneď v nich povolili založenie dvoch strán; jedna bránila domáce zákony a slobodu, druhá obhajovala stanovisko, že niet iných zákonov ako vôľa Rimanov: je jasné, že o slobode nemohlo byť ani reči, keďže tá druhá strana bola vždy silnejšia. Nepripomína to niečo zo súčasnosti?
Ako páni sveta si nárokovali všetky jeho poklady. To, čo platilo pred tisícročiami o antickom Ríme, aké aktuálne je dnes, keď sa pozrieme smerom na Západ, na zmýšľanie USA! Pompeius pripojil k ríši aj najvzdialenejšie krajiny; zvýšil príjmy štátnej pokladnice o tretinu, ale moc Ríma sa tým nezväčšila a sloboda obyvateľstva bola o to väčšmi ohrozená.
Zaujímavé sú aj postrehy o vytrácaní občianskeho ducha: keď rímske légie prešli cez Alpy, občiansky duch sa z nich pomaly vytrácal. Rím nemohol ani tušiť, či veliteľ, ktorý stojí na čele vojska v niektorej provincii, je mu oddaný, alebo je jeho nepriateľ. Neskôr už rímske zákony neboli schopné ovládať republiku - dobré zákony, pomocou ktorých sa stala z malej republiky veľká, sú jej po zmohutnení na príťaž. Pôsobia totiž tak, aby vytvárali veľký národ, ale nie aby ho riadili. A v neposlednom rade: „Vo veľkom štáte sa rozrastajú súkromné majetky. Lenže skutočné bohatstvo spočíva v dobrých mravoch, a nie vo vlastníctve, a preto bohatstvo Rimanov, ktoré nepoznalo hraníc, vyvolalo prepych a márnivosť, aké nemali obdobu. Tých, čo pokazilo najprv bohatstvo, zničila potom chudoba.
V niečom by nám mohli byť aj teraz vzorom - Rimania poznali iba vojenské remeslo, bola to jediná cesta, ktorá ich viedla k úradom a hodnostiam! Bohužiaľ, ľudia si skôr zvyknú brať vzory z takých činov, o aký sa postaral Sulla, keď vypísal cenu na hlavu tých, ktorí neboli na jeho strane.
„Nakoniec rímska republika zanikla: a nesmieme za to obviňovať ctižiadosť niekoľkých jedincov; musíme obviniť človeka ako takého, ktorý vždy baží po moci tým väčšmi, čím viac jej má, a ktorý žiada všetko, pretože má veľa." Toľko Montesquieu pred zaokrúhlene tristo rokmi. Cicero je výborným svedkom nakopených absurdností: „Niekedy sa dozviem, že uznesenie senátu, ktoré som mal posúdiť, odoslali do Sýrie a do Arménie skôr, než som sa dozvedel, že bolo vynesené. Viacerí vládcovia mi písali ďakovné listy za to, že som súhlasil, aby im bol udelený kráľovský titul. Ja som nevedel, že sú kráľmi, dokonca, ani že sú na svete."
Ktovie čo povie táto veta jedincom, ktorí si márnomyseľne zvykli dávať okato aj prostredníctvom televízie na obdiv svoje imanie: „Medzitým sa ďalej míňalo, aj keď zdroje bohatstva zanikali; ľudia si zvykli na nákladný život a udržať si ho mohli iba prostredníctvom cisárovej priazne." A je tu aj zmienka, ktorá až podozrivo pripomína niečo dôverne známe: ked už ľud nemal čo dávať a panovník v mene senátu voľne rozhodoval o všetkých úradoch, ľudia sa ich domáhali a dosahovali ich nedôstojnými spôsobmi: pätolizačstvom, podlosťou a zločinmi. Rímsky ľud, ktorý už nemal účasť na vláde a skladal sa takmer len z prepustených otrokov alebo z ľudí bez remesla, žijúcich na úkor štátnej pokladnice, pociťoval iba svoju bezmocnosť; sužoval sa ako deti alebo ženy, ktoré sa trápia pri pocite svojej slabosti: bol zúfalý; všetky svoje obavy a nádeje vložil do Germanicovej osoby, a keď mu ju vyrvali, upadol do beznádeje. Myslím na tieto slová vždy, keď v televízii vidím ďalšiu samovraždu, a nie je to tak zriedka. Rímska ríša - si naozaj časovo tak ďaleko?
4. 9. 2008
(...pokračovanie...)
