Fritjof Capra, pôvodne fyzik, sa po prvom knižnom úspechu rozpísal. V druhej knihe BOD ZLOMU poukázal na to, ako sa pokrok v modernej fyzike stal predzvesťou podobného pokroku vo viacerých iných vedeckých disciplínach. Zaoberal sa v nej posunom paradigiem v oblasti biológie, medicíny, psychológie a ekonómie. Uvedomil si pritom, že všetky tieto disciplíny sa rôznym spôsobom zaoberajú otázkou života, čiže otázkou živých biologických a sociálnych systémov.
Fyzikálnu paradigmu musel nahradiť širší pojmový rámec - vízia reality, v ktorej by život zohrával ústrednú úlohu. „Boli to hlboké zmeny môjho chápania. Odohrali sa postupne pôsobením viacerých vplyvov. V roku 1988 som pod názvom NEOBYČAJNÁ MÚDROSŤ: ROZHOVORY S POZORUHODNÝMI ĽUĎMI vydal osobný popis tejto svojej aktuálnej púte," spomína Fritjof Capra.
Preskúmal dôsledky hĺbkovej ekológie a systémového názoru na život, pričom mu pomohli priatelia a kolegovia z rôznych vedeckých oblastí. Výsledky tohto bádania publikoval vo viacerých knihách: ZELENÁ POLITIKA (1984), SÚČASŤ VESMÍRU (1991), ECOMANAGEMENT (1993), SMEROVANIE OBCHODU K UDRŽATEĽNÉMU ROZVOJU (1995). Pri písaní poslednej menovanej knihy sa jeho myseľ sústredila na procesy a vzorce organizácie živých systémov - čiže na „skryté súvislosti medzi jednotlivými javmi". Odtiaľ aj skrátená verzia, ktorá tvorí titul jeho najnovšej knihy: SKRYTÉ SÚVISLOSTI.
Je to jedna z pozoruhodných kníh dneška, za ktorej spoznanie som vďačný, čo ma však nenúti nebyť voči prejaveným názorom niekedy aj kritický. Napokon kritickosť je tvorivý prístup, ktorý si celoživotne vzal za svoj princíp aj autor Fritjof Capra. Autor knihu SKRYTÉ SÚVISLOSTI rozdelil na dve časti. Prvú časť nazval ŽIVOT, MYSEĽ A SPOLOČNOSŤ, do ktorej vložil tri kapitoly - Podstata života, Myseľ a vedomie, Sociálna realita, a druhú časť nazval VÝZVY 21. STOROČIA s kapitolami Život a vedenie organizácií, Siete globálneho kapitalizmu, Bod zlomu v oblasti biotechnológie, Zmena pravidiel hry. K tomu doslov nazvaný Nájdenie zmyslu. Cieľom autora bolo čitateľovi ponúknuť nielen zjednotený pohľad na život, myseľ a spoločnosť, ale aj vyvinúť ucelený systematický prístup k niektorým ťažiskovým otázkam súčasnosti.
Začal tým, čo zaujíma od nepamäti každého, kto sa narodil obdarený rozumom: odkiaľ sa nabral život? Pripomenul nám to, čo dávno vieme - a síce, že najjednoduchším žijúcim systémom je bunka, presnejšie povedané, bunka baktérie. Zdôrazňuje taktiež, že nijaký organizmus v izolácii neprežije: „Podľa Teórie Gaia od Jamesa Lovelocka a Lynn Margulisovej evolúcia postupovala od prvých živých organizmov ruka v ruke s transformáciou povrchu našej planéty - teda od anorganického prostredia k biosfére, schopnej samoregulácie. „V tomto zmysle", píše Harold Morowitz, „je život skôr vlastnosťou planét, ako jednotlivých organizmov"."
Kde sa však nabrali prvé živé organizmy, prvé baktérie? Vedci prišli s novou rétorikou, prizvali si k biológom matematikov, slovne rozvinuli nové smelé teórie. No tí istí materialistickí vedci, ktorí na všetko doteraz vyžadovali materialistický dôkaz, na premenu neživej hmoty na živú stále ešte nijaký materiálny dôkaz nemajú. Fritjof Capra to píše celkom zrozumiteľne a veľmi jasne: „Vzhľadom na to, že nemáme k dispozícii nijaké fosílie vyvíjajúcich sa prebiotických systémov z obdobia, kedy sa na Zemi vyvinuli prvé kamenné útvary až do obdobia, keď sa objavila prvá bunka, chemikom stále chýba pomocné vodidlo, ktoré by im prezradilo niečo o možných prechodných štruktúrach." Všetky teórie sú teda naďalej viac-menej iba zbožnými želaniami ich autorov. Ak Capra uvedie, že Morowitz skvelým spôsobom ukazuje, že korene života siahajú hlboko k základom fyziky a chémie, možno s ním síce po formálnej stránke súhlasiť, no aj tak nám nepovie nič nové o podstate života. Teraz sa o to veda pokúša s teóriou bublín minimálneho života. Podľa Morowitza predstavuje vytvorenie týchto bublín najdôležitejší krok v prebiotickej evolúcii: „Práve uzatvorenie membrány a následné vytvorenie mechúrika predstavuje prechod z ne-života k životu."
Podľa Morowitzovho scenára sa prvé protobunky vytvorili pred 3,9 miliardami rokov po ochladení planéty. Údajne sa pod vplyvom vlnového pôsobenia z istých vrstiev vytvorili uzatvorené mechúriky, a to bol vlastne začiatok prechodu k životu. Capra pritom ani raz v knihe s 282 stranami nespomenie pojem Boh, Alah, Ježiš Kristus, opiera sa výlučne o vedecké teórie.
Vedci sa nonšalantne prehupnú od protobuniek, zrazu je v makromolekulách zakódovaná aj pamäť... univerzálny predok musel prekonať všetky protobunky a jeho potomkovia ovládli Zem, utkali planetárnu bakteriálnu sieť a obsadili všetky vhodné miesta v prostredí, tvrdí Capra: „Vznik iných foriem života sa tým znemožnil." S tým vonkoncom nemôžem súhlasiť, lebo na tejto Zemi sú známe zatiaľ štyri formy života, nie jedna! Najznámejšia je, pochopiteľne, tá, do ktorej patrí človek, živočíchy, rastliny a huby. No je tu aj iná forma života na báze metánu, ktorá sa nachádza v Sargasovom mori v Mexickom zálive a vedci ju opísali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Tretia forma bola objavená hlboko v mori v roku 1979 (slovenské, dnes už zaniknuté periodikum Technické noviny o nej po prvý raz písalo v roku 1983), vedci ju dostatočne pozorovali; z ich výskumov si diváci mohli pozrieť dokumentárny film o živote pri podmorských sopkách, ktorý opakovane vysielala televízia pôsobiaca aj na Slovensku. A je tu ešte štvrtá forma života, ktorú opísal kryptozoológ Ing. Jaroslav Mareš v knihe Kurupira. Ide o podivný nález neznámej formy života ukrývajúci sa v tropických pralesoch Brazílie smerom k stolovým horám Kurupira a Neblina v pohraničí s Venezuelou. Šokujúci nález, očividne plný života, sa nijako neponášal ani na huby, ani na živočíchov, ani na rastlinstvo, a už vôbec nie na človeka. Život v tom zjavne bol. Vznik iných foriem života teda znemožnený nebol, aj keď treba pripustiť, že najrozšírenejšia forma života je tá všeobecne známa, ktorej sme súčasťou.
Myslím si, že život je oveľa vážnejší, zložitejší, dôležitejší a trvalejší jav, než ho chápu niektorí vedci, ktorí za ním vidia len formálne chemické molekuly a fyzikálne pochody. Na druhej strane tvor Homo sapiens by si taktiež nemusel toľko namýšľať o svojej výnimočnosti. Človek je súčasťou vesmírnych procesov, a keď už disponuje vedomím a rozumom, mal by sa podľa toho správať, aj konať. Neprichodí mi robiť ani rozhodcu ani sudcu. Len dúfam, že sa Fritjofovi Caprovi neprihodí to isté, čo sa stalo Miloslavovi Královi. Doc. Ing. Miloslav Král, CSc. vyštudoval Vysokú školu inžinierskeho staviteľstva ČVUT v Prahe. Po jej skončení nastúpil na Filozofickej fakulte UK do vedeckej ašpirantúry z oblasti teórie vedy a súčasne sa vzdelával na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v rôznych odboroch modernej fyziky. Prednášal teóriu vedy v rámci filozofie na MFF UK a Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT a v rámci teórie riadenia prednášal kurz kybernetiky a jej sociálnych aplikácií na Vysokej škole politickej ÚV KSČ a iných vysokých školách. Prešiel vážnymi životnými peripetiami a s odstupom desaťročí sa vnútorne úplne premenil, obrátil. Výsledkom jeho najdôležitejších životných úvah je fascinujúca kniha VĚDA A VÍRA, kniha pochopenia: v tejto knihe je naznačený postup, ako dosiahnuť pamäťovú paradigmu - model celého bytia, ktorý je v súlade s dnešnou úrovňou vedeckého poznania. A má tu celkom pokojne svoje miesto aj Boh. Dokonca na jednom mieste na otázku, či človek dnes ešte potrebuje Boha, odpovedá, že ho potrebuje viac než kedykoľvek inokedy. „V celom našom pojednaní o vzťahu vedy a viery sme sa snažili pochopiť, že nemožno redukovať celé bytie a najmä Boha na jeho sebalepšie matematicky koncipovaný prírodovedecký model," A ak duchovnú oblasť, spiritualitu, či už ľudskú alebo božskú, takto vyjadriť nejde, platí to aj naopak o matematickom vyjadrovaní vzniku života z neživej hmoty.
V druhej časti knihy nachádzam ďalšiu dôležitú stať, s ktorou ani v najmenšom nemôžem súhlasiť. Capra tu tvrdí: „V prírode, okrem prípadu človeka, nejestvuje účel ani rámec. Často sa snažíme pripísať účel forme nejakej rastliny, či správaniu zvierat. Povedali by sme napríklad, že určitá kvetina má nejakú farbu, aby prilákala včely. Alebo že veverička ukrýva orechy preto, aby mala potravinové zásoby na zimu. Ide však o antropomorfné projekcie, pripisujúce cieľavedomé konanie typické pre ľudí javom, ktoré nie sú ľudské. Farby kvetov a správanie zvierat sa vyformovalo v dlhom procese evolúcie a prirodzeného výberu, často súbežne s evolúciou iných druhov. Z vedeckého hľadiska v prírode nejestvuje ani účel ani dizajn." To tvrdí Capra. Ja tvrdím opak. Dokument biológov v televízii nám predstavil druh ryby, ktorá v prípade potreby priamo pred očami začne meniť pohlavie. Mal som mačku, ktorej keď som hodil niečo, čo jej nechutilo, zaniesla mi to v zuboch na predložku pred domom, aby mi naznačila, nech si to zjem sám. A vždy si počkala na poriadne jedlo. Robila to opakovane a vedome, úmyselne. Caprov názor, podľa ktorého „teologická domnienka, že účel je vrodenou súčasťou prírodných javov, je ale ľudská projekcia, lebo účel je charakteristickou vlastnosťou reflexívneho vedomia, ktoré sa v prírode objavuje v obmedzenej miere," je katastrofálny omyl, nedorozumenie. Biológovia, ktorí dnes majú k dispozícii nevídanú kamerovú techniku a dosť času aj finančných prostriedkov na dlhodobé sledovanie najrozmanitejších druhov zvierat (podobne to robia botanici s rastlinami), vidia nepochybné vedomé správanie, konanie živočíchov.
Vedci už pred desaťročiami pripravili projekt osídlenia Venuše. Mysleli si, že keď upravia teplotu planéty a zasadia na nej riasy, pripraví sa planéta na osídlenie človekom. Dodnes som nepochopil, ako mohli nerátať s množstvom druhov mikroorganizmov nevyhnutných na fungovanie celého cyklu v zemine pri raste a vývoji rastlín. Toto zjednodušovanie života hraničí s jeho nehoráznym podceňovaním.
Capra má vo svojej knihe množstvo cenných podnetov. K dôležitým patrí oživenie organizácií tým, že posilníme ich odborné komunity, čo povedie nielen k zvýšeniu ich pružnosti, tvorivosti a učebného potenciálu, ale aj k umocneniu dôstojnosti a ľudskosti jedincov danej organizácie, pretože tieto kvality objavia v sebe samých. Má tu rad hlbokých úvah o chybách globálneho trhu, o vážnych prehreškoch proti ekológii. So zadosťučinením pozorujem tento vývoj, lebo keď som s novinárčinou týkajúcou sa ekologickej problematiky v sedemdesiatych rokoch začínal, bola nás doslovne hŕstka. V osemdesiatych rokoch ma za ekologické články v Technických novinách pozývali „na koberec" na pôdu Slovenskej odborovej rady, neskôr sa ma snažili zničiť. Ani dnes sa síce na Slovensku ekologická problematika veľmi nenosí, ale našťastie, sme v Európskej únii, nežiaduce procesy sa dajú aspoň touto cestou zastaviť... Capra prináša rad zaujímavých a hodnotných podnetov, ktorých sa prinajmenšom mladá generácia môže chopiť.
28. 5. 2010
(...pokračovanie...)
