A túto jeho úvahu považujem za jednu z kľúčových: „No keďže som prišiel na to, ako sa často stáva, keď si duch prekliesni cestu, že pokladáme za veľmi ťažké a zriedkavé cvičenie to, čo ním vôbec nie je, a keďže som našiel nekonečný počet podobných príkladov, len čo sa predstavivosť rozhorela, pridám ešte tento: keby sa tieto eseje ukázali hodnými ocenenia, podľa mojej mienky by sa mohlo stať, že sa nebudú veľmi páčiť ani dušiam obyčajným, nevzdelaným , ani veľmi vynikajúcim jednotlivcom; tí prví ich dostatočne nepochopia, tí druhí ich pochopia až priveľmi; budú teda môcť živoriť medzi dvoma krajnosťami."
Práve o tie dve krajnosti mi teraz pôjde. Toto si ja myslím o celej knihe esejí. Prvá krajnosť - hlupáci - ju nepochopia, druhá krajnosť - rozhľadení a uvažujúci - to poznajú. No jednako pre obidve skupiny má zmysel čítať túto poltisícročnú knihu. Prvým sa otvoria oči, uvedomia si, že sú aj iné obzory, nielen tie ich, a druhí si skonfrontujú spôsob uvažovania a overia si aj správnosť svojich názorov na svet a na život. Lebo pol tisícročia nič neznamená - človek sa mení len vonkajším výzorom, obklopením inými predmetmi, technikou, pohodlím (ako kde a ako kto), no podstata, duša, zostáva: a práve tá by sa mala meniť najviac, a to k lepšiemu. Lenže ak platí karmický zákon, tak tí najlepší už medzi nami nemajú prečo byť, lebo to, čo sa mali naučiť, sa už aj naučili, a sú ďalej, inde. A ak karmický zákon neplatí, funguje iná, nie veľmi príjemná, poučka: človek je naozaj nepolepšiteľný a nepoučiteľný.
Možnože sa niekto urazí, ale nezdá sa mi nemiestne pripomenúť, čo vytiahol renesančný mysliteľ z literárnej antiky: „Pytagorova nevesta povedala, že keď žena ide spať s chlapom, so sukničkou má vyzliecť aj hanblivosť a so sukňou ju zase obliecť." Koľko percent súčasných žien a dievčeniec sa riadi takouto prostou poučkou? Alebo budeme radšej hovoriť o promile? Či nebodaj ani to nie, aj to je veľa?
Nedávno som sa v najnovšej vedeckej literatúre (z knihy západného vedca, ktorú vydala česká Akademie) poznove dočítal, že zvieratá nemajú pamäť. Michel De Montaigne tvrdí: „Aj zvieratá podliehajú obrazotvornosti. Dosvedčujú to psy, ktoré sa žiaľom utrápia, keď stratia pána. Aj zo sna brešú a nepokojne sa mrvia. Kone zase erdžia a bijú okolo seba kopytami." Keď nejaký tvor nemá pamäť, ako ho môže trápiť smrť pána, ktorého si predsa vôbec nepamätá?
V kapitole XXIII sa v stati O zvyku a o tom, že platný zákon sa nemá ľahkomyselne meniť renesančný mysliteľ vyjadril: „Kto prvý podvráti štát, toho často prvého zasypú jeho zrúcaniny." Čím odkázal všetkým chamtivým, mocichtivým a nahlúplo sebeckým politikom, že sa majú na čo tešiť. Lebo na inom mieste to spresňuje: „Príroda môže všetko a všetko aj robí. Kriví sa nehodia na telesné cvičenia a na duševné cvičenia zase krivé duše; spotvorené a vulgárne duše nie sú hodny filozofie." Krivé duše veruže nikdy nemali mať miesto v politike. Vedel to s parádnym predstihom, pán spisovateľ.
Lebo pokračuje v tom zmysle, že Xenofón pripisuje Peržanom výborný pedagogický systém, keď vraví, že Peržania učili deti statočnosti, ako iné národy učia vzdelanosti. Platón vraví, že najstaršieho syna, následníka kráľovského trónu, vychovávali naozaj tak. Od narodenia ho zverili nie ženám, ale eunuchom, ktorí sa pre svoju statočnosť tešili u kráľa veľkej autorite. Tí sa starali o to, aby chlapec mal zdravé a krásne telo, a od siedmich rokov ho učili jazdiť na koni a chodiť na poľovačku. Keď mal štrnásť, dali ho na výchovu štvorici: najmúdrejšiemu, najspravodlivejšiemu, najmiernejšiemu a najchrabrejšiemu človeku v národe. Prvý ho učil náboženstvo, druhý pravdovravnosť, tretí ovládať vášne, štvrtý ničoho sa nebáť. Pýtam sa, čo ovládajú súčasní politici sveta, aby mohli vládnuť okrem toho posledného, že sa vo svojej bohorúhačskej drzosti ničoho neboja?
Už názov state z kapitoly XXVII Je bláznovstvo rozlišovať pravdu a nepravdu podľa našich vedomostí napovedá mnoho. Zase sa dočkám pekného súzvuku s dneškom. Michel píše na okraj: „Bolo mi ľúto jednoduchého ľudu, že verí takým bláznovstvám. A teraz sa mi vidí, že ja som bol práve tak na poľutovanie; niežeby ma skúsenosť poučila o niečom, čo odporuje pôvodnému presvedčeniu (hoci zvedavý som bol dosť); no rozum mi vravel, že tak rozhodne odsúdiť niečo ako falošné a nemožné pričítať vlastnej hlave medze a hranice Božej vôle a mohutnosti našej matky prírody; a že niet na svete väčšieho bláznovstva ako osobovať si právo merať ich naším rozumom a poznaním. Ak hovoríme o strašidlách alebo zázrakoch tam, kde nám rozum zlyháva, koľko sa ich neprestajne odohráva pred našimi očami! Uvážme, akou hmlou a tackajúc sa prichádzame k poznaniu väčšiny vecí, ktoré máme v rukách; pravda, povieme si, že skôr zvykom ako poznaním prestávajú byť čudné."
Vtedy ešte autor nemohol vedieť o takých napríklad astrofyzikálnych javoch ako sú čierne diery. Nie sú to svojím spôsobom zázraky, strašidlá? Nie sú fascinujúce biele diery - kvazary - s obrovským, nevídaným prítokom energie, a teda hmoty, pre náš vesmír? Nie sú zázračné svojou podstatou fyzikálne a matematické zákony, chemické deje a všetko ostatné, čo nás obklopuje? Ten fascinujúci systém, plánovitosť vývoja, primeraná rozumnosť rozmerov, vzdialeností medzi hviezdami, galaxiami, časom vývoja opticky dokázateľného života atď. atď.? Tu nie je nič ponechané náhode, či to už nazveme plánom božím, materiálnym výplodom duševnej Svetovej Mysle, alebo hociako inak.
Kde otvoríte knihu, tam je námet hodný rozpracúvania aj dnes. O kurióznej kapitole XXXV je tu v knihe len zmienka, podľa ktorej autor navrhuje založiť čosi ako verejnú knihu želaní a potrieb, aby vraj ľudia o sebe viac vedeli a lepšie sa poznali. No nie je to nádherná myšlienka? Najrozumnejší návrh, s akým mohol prísť - aspoň v mojich očiach. Ja sám už roky snívam - je tu predsa len posun pol tisícročia, a teda mohutný nástup technizácie civilizácie ľudskej spoločnosti - o bezplatnej výmennej banke vynálezov, patentov, zlepšovacích návrhov, objavov, technologických know-how , čiže riešenia, ktoré by slúžili celému ľudstvu, zamedzovalo by sa tým lokálnym vojnám, (o svetových nehovoriac) spôsobených núdzou - práve tá by sa odstraňovala. No viem, že je to - aj keď zdravá - iba planá úvaha v tomto svete momentálne založenom vo všetkých ohľadoch iba tvrdo na peniazoch. To je jedno, či sú to mince, bankovky alebo elektronické. Len nech sú: a preto v ľudskej spoločnosti momentálne nič riadne nefunguje.
Priam s rozkošnými myšlienkami prišiel v stati O samote. „Ľudí nerestných treba napodobňovať, alebo ich nenávidieť. Oboje je nebezpečné, aj sa im podobať, lebo ich je veľa, aj ich priveľmi nenávidieť, lebo sú si veľmi nepodobní." K tomu som si hneď ja na okraj jeho knihy poznamenal (jeho vlastnou metódou, ktorú používam dlho, predlho, skôr, než som sa o Michelovi dozvedel): „Stačí sa im vyhýbať, nestoja ani za pohŕdanie: sami sa ešte budú musieť veľmi veľa učiť." Mŕtvy spisovateľ akoby vopred vytušil moju pol tisícročia zmeškanú myšlienku, lebo poniže píše: „Charondas trestal ako previnilcov tých, ktorých usvedčil, že vyhľadávajú zlú spoločnosť." Slovom, dal mi zapravdu.
V druhom zväzku v kapitole II má stať O opilstve, ktorú klincuje myšlienkou: „Nech by bol človek akokoľvek múdry, napokon je len človek. Je na svete niečo dengľavejšie, úbohejšie a ničotnejšie? Predovšetkým, taký bacil určite. Za čias renesančného mysliteľa, filozofa, bacile nepoznali. A človek jednoducho spĺňa funkciu: je to oko a rozum okrem iného aj ako prijímač a vysielač Svetovej Mysle. Prostredníctvom života je tu kontrola všetkých zákutí vytvorených v priebehu vekov. A možnosť zveľaďovať vesmír podľa svojich predstáv. Je to málo na tú dengľavosť? Podľa mňa veruže nie. Veď to aj poniektorí robia. Tí ostatní sa aspoň vezú. No obidve kategórie - hoci stoja na opačných stranách - majú svoj zmysel. Podobne ako dve kategórie - spisovatelia a čitatelia. Keby všetci len písali, respektíve keby všetci chceli len čítať... aj renesačný spisovateľ sa pritom priznáva: „V knihách hľadám len počestnú zábavu a potešenie, lebo keď študujem, hľadám iba poznatky o sebapoznaní a poučenie, ako dobre zomrieť a dobre žiť." Sotva som toto dočítal, už sa v knihe Eseje objavila na okraji moja škaredým písmom naškrabaná poznámka - „akoby to písal, pozerajúc mi do hlavy".
A vkĺzli sme do kapitoly XI, state O ukrutnosti. Autor tvrdí, že mŕtvych veľmi neľutuje, skôr im závidí, no veľmi ľutuje umierajúcich. Divosi, čo pečú a jedia telá zosnulých, ho tak neurážajú, ako tí, čo ich zaživa mučia a prenasledujú. Jemu sa všetko, čo presahuje jednoduché usmrtenie, zdá čírou ukrutnosťou. K tomu som nútený pridať, že existuje aj iný spôsob než telesné mučenie à la španielská čižma: duševné. Nedať ľuďom možnosť hodnotnej literatúry, filmu, divadla, hudby, cestovania, výmeny názorov, médií. Dať im nasilu prostredníctvom televízie množstvo výlučne primitivizmu - násilné filmy z USA, po ktorých sa opičia dokonca už aj ohniví Španieli a duchaplní Francúzi, hlupučké filmy označené ako komédie, prázdne bezhodnotné divadelné predstavenia - „muzikály" a iné, bulvárne médiá, lacnú hudbu Superstar, ktorých CD sú behom roka v Levných knihách a ani tam ich takmer nikto nekupuje - toto je podľa mňa neznesiteľné d u š e v n é mučenie človeka len kvôli peniazom.
No sú aj miesta, kde s autorom absolútne nesúhlasím (aj to považujem za dobré a prospešné): „Povahy krvilačné voči zvieratám majú prirodzený sklon aj ku krutosti. Bojím sa, že sama príroda dala človeku do vena pud neľudskosti." Nie, to podľa mňa nie je pravda. Toto je jediné, myslím si, čo človek vyšľachtil celkom sám, svojpomocne.
Podobne s jeho tézou, že každá neresť je plodom nevedomosti, sa v mojom prípade nezhodujeme. Úpenlivo nesúhlasím. Nazdávam sa, že mnohé neresti sa, práveže, páchajú cieľavedome, z vedomosti, úmyselne, a premyslene.
Michel De Montaigne dáva v Esejách človeku tisíc príležitostí, aby zajasal, zaplesal, prípadne zaprotestoval. Rozlúčim sa citátom z jeho diela, o ktorom som presvedčený, že keby toto bol býval človek naplnil, kde by bol Buddha s jeho nirvánou, nibbánou!
„Keby sme k Bohu prilipli prostredníctvom viery; keby sme k Bohu prilipli pre neho samého, nie pre nás samých; keby pôda pod nohami a základ boli božské, ľudské okolnosti by nemali moc otriasť nami, ako sa to teraz deje; naša pevnosť by sa nevzdala takej slabej paľbe; láska k novotám, podrobenosť vládcov, šťastie či nešťastie nejakej strany, nerozvážna a náhodná zmena názorov by nemali dosť sily, aby rozkolísali a naštrbili naše učenie; nedali by sme si ho kaliť každým novým argumentom a presviedčaním ani najväčšou výrečnosťou, akú kedy poznal svet; odolávali by sme tým vlnám pevne, nezlomení, nepohnuto."
Aká duchovná sila. Koľko času mal spisovateľ na tieto úvahy, a koľko zdravého úsudku, rozumu!
21. 1. 2008
(...pokračovanie...)
