Básnictvo poskytuje bezmedzné možnosti, nepomerne rozsiahlejšie než povedzme fantastika, sci-fi. V každom potoku je plno šutrov, okruhliakov, občas aj niekoľko polodrahokamov, drahokamov. Nijaká rieka svojím tokom sama diamant nevybrúsi. To môže len človek. Či je to uhlík alebo slovo, je len v jeho ume, čo z neho vytvaruje. Nie je podstatné, či pôjde o viazaný rým alebo voľný verš, dôležité je, čo v slovách odzneje. Metafora, úvaha, skica, obrázok, spomienka... alebo len nakopenie slov, hlušina, prázdnota.
Svet zrodil obrovských majstrov poézie, no máme ich aj doma. Proti slovnému veľmajstrovi Velemirovi Chlebnikovi pokojne môže ako zručný slovný šermiar nastúpiť básnik Štefan Moravčík atď. atď. No bude ich pri tejto vydavateľskej politike, aká je vlastná slovenskému dnešku, poznať aj generácia po nás?
Keď som v roku 1979 završoval svoju diplomovu prácu na štúdiách žurnalistiky na tému Miesto a funkcia umeleckých foriem v našich prostriedkoch masovej informácie a propagandy, poézia mala v médiách malý priestor. No predsa v televízii existovala nedeľná chvíľka poézie, v tlači sa zjavovali príležitostné básne a boli vytvorené aj prílohy pre začínajúcich autorov v denníku Smena a neskôr v týždenníku Nové slovo. V súčasnosti sú k dispozícii časopisy s malým nákladom a riedkou periodicitou (napríklad štvrťročník Dotyky). Systémová príležitosť pre tvorcov vo väčšom meradle absentuje. Bude môcť a chcieť ešte ďalšia generácia za týchto okolností spoznávať Moravčíka, Stacha, Feldeka, Buzzásyho, ale aj Mojíka, Moliša, Brendzu a všetkých ostatných domácich básnikov? Nájde ich v knižniciach otcov? Alebo nebodaj priamo v kníhkupectvách? Kto ich vydá?
Dnes je vydávanie kníh, a teda aj poézie, ovplyvnené grantovou politikou v malej krajine, kde každý každého pozná a každý chce s každým dobre vychádzať. Nikto si to s nikým nemieni rozhádzať, lebo dnes píše lektorský posudok básnikovi na jeho nové dielo on, no zanedlho mu niekto iný z blízkych bude písať lektorský posudok na jeho novú knihu a tiež ju bude chcieť vydať, čo sa, pochopiteľne, bez peňazí z grantu, prípadne súkromného sponzora, nedá. Preto sa negatívne posudky u nás na pripravované knihy nevyskytujú.
Situácia s vydávaním poézie neuceleným a skresleným výberom - ako za éry socializmu - sa výrazne opakuje. Pripomína mi to chvíle, keď sme s priateľom básnikom z našej básnickej skupiny SKIX ´70 chodievali na aktivity pre mladú generáciu spisovateľov a básnikov, ktoré suseda a priateľka Daniela Hivešová, dnes už predčasne zosnulá, organizovala v bratislavskom vysokoškolskom V-klube. Čítali sa tu nahlas namnožené poviedky a básne začínajúcich slovenských autorov. Kto a kde organizuje podobné akcie v súčasnosti? Nás rozprášila ideológia - stretnutia sa konali na začiatku sedemdesiatych rokov, keď ich prehlušila a zastavila normalizácia života a kultúry organizovaná komunistickou stranou domoviny.
Na literatúre - a v nej má poézia osobité miesto - si viac ako čokoľvek ctím možnosť vnikať do psychiky iných ľudí. Kým materiálne statky si ľudia zvyknú uzamykať výlučne pre seba, v literatúre dobrovoľne a neraz bez materiálnych výhod odhaľujú celé svoje vnútro. Súkromie si každý normálny človek úzkostlivo stráži; s výnimkou známych osobností pitvaných zaživa bulvárnou tlačou. V prípade poézie sa tvorcovia sami od seba obnažujú na duši úplne donaha. Dokonca niekedy idú ďalej než mnohí iní v pracovniach psychológov, psychiatrov. Vnútorný vesmír človeka má svoje najskrytejšie priestory práve v poézii.
Na poézii je najkrajšie samo jej jestvovanie: je zaručené aj bez ministerstva veršov. Michele Ranchetti, v našom geopolitickom priestore prakticky neznámy taliansky básnik (1925), Wittgensteinov a Heideggerov žiak, v úvodnej poznámke k vydaniu jeho zbierky Stretol som kameň poznamenal: „...myslím si, že skôr existujú len okamihy, v ktorých sa uzavrie kruh v duševnom prázdne. Je to svet, ktorý sa pohybuje mimo to, na čom trvajú slová, a ktorý sa prejavuje, aj keď vzácne, im navzdory."
Taktiež je to jediný básnik, ktorý stihol ľudstvu čosi závažné pripomenúť: „Nie ukrižovanie, ale pieta, spravodlivé sňatie z kríža."
Otec voľného verša, Stéphane Mallarmé zachádzal, čo sa týka významu slov, až tak ďaleko, že Francis Vielé-Griffin o ňom musel podať toto svedectvo: „Viete, že Mallarmé napísal množstvo nápisov, ktorých obsah vzrušoval najviac ak jeho vrstovníkov. Zachoval naprosté mlčanie voči otázkam, ktoré mu v tom smere kládli, a nariadil, aby boli po jeho smrti spálené. Všetko, čo Vám môžem povedať, je, že v období svojho života, keď som pracoval s Mallarméom na preklade Whistlerovej prednášky Ten o´clock, vstúpil som raz k nemu a našiel ho pri stolčeku, ako drží jeden z týchto nápisov. Zachoval niekoľko okamihov mlčanie a zašepkal, ako by hovoril sám k sebe: Neodvažujem sa im napísať, pretože toho dávam ešte príliš mnoho. Stojac za ním, čítal som na lístku jediné slovo: k t o r ý . Dal ho opäť medzi papiere a už som sa o ňom viac nedozvedel."
Básnik si pritom zásad, princípov poetiky bol priveľmi dobre vedomý. Sám o tom napísal: „Pracujem na všetkom súčasne, chcem skôr povedať, že všetko je vo mne teraz tak dobre usporiadané, že keď prichádza zážitok, pretvára sa sám a sám sa zaraďuje v tej či onej knihe alebo básni. Keď báseň dozreje, iba sa odpúta. Vidíš, že napodobňujem prírodný zákon."
Michele Ranchetti vpečatil do svojej tvorby hlboké myslenie, uvažovanie: „Trvá / len milodar, ktorý / bol predložený / už vtedy pred obetnou / povahou žitia. Teraz / bolo vytrhnuté z času a s ním prichádza / sebapoznanie v cieli všetkého / a v poriadku." (...). Alebo inde: „Vina, tieň, padá / na mňa: som nedotknutý / jej poriadkom a zákonom. / Žijem bez tieňa v prázdnote, / bez tieňa i svetla / západu: pamäť / sa uvoľňuje, / aby vstúpila do tela, do tvaru / konečnej choroby, ktorá postupne / prechádza životnými osudmi." A na záver: „Rozličné cesty sa kľukatia / smerom k tebe: mieria na srdce, / aby ťa zranili, uhýbajú / k čelu, aby ti pevne vtisli / nejaký údel - iné sa rozptýlia, / prerušené nepredvídaným životom, / mŕtve tvojou náhodnou smrťou."
Ľudia, básnici ako sú Stéphane Mallarmé či Michele Ranchetti (pravdaže dalo by sa vybrať aj podľa mnohých iných poriadkov zo zástupov básnikov a poétiek tohto sveta, z básnikov dávno zosnulých aj súčasných, večných pre ľudstvo obsahom, no ja som sa rozhodol práve takto) sú vážnym meradlom kvality tak myslením, ako aj básnickým cítením.
A to bude úlohou tejto štúdie: aké je myslenie a cítenie slovenských básnikov a poetiek druhej polovice 20. storočia a prvých rokov nástupu tretieho tisícročia? Pri hodnotení, posudzovaní diel musí byť každý kritik nezaujatý, odpútaný od rodinkárstva, priateľov aj od závisti.
Velemir Chlebnikov žongloval so slovom a slová mu do básní padali len tak, ako on sám chcel. Paula Verlaina život zhrbil, no básnictvo ho do smrti podporovalo narovnať sa. Peruánski Q´eros, šamani, pripomínajú, čo je vlastne celkom logické, a síce, že my všetci, ľudia aj ostatný život na Zemi, sme boli najprv svetelnými lúčmi zo Slnka. Zo svetla vznikol život aj nevyhnutná vrstva zeme na jeho udržiavanie. Každý z nás je svojím spôsobom premeneným slnečným lúčom, svetlom. Do akej miery „svietime" ďalej?
Na škodu veci, keď sa súdi umenie slova. Vytie Allena Ginsberga sa dodnes považuje za vrcholné dielo americkej poézie. Nie preto, že je to beatnická poéma, beatnicizmus je len jedna dejinná epizódka svetovej poézie, ale preto, že dielo priam srší vnútornou silou ducha básnika do mimoriadnych výšin.
Významnú rolu v poézii zohráva aj vzťah jazyka k hudbe. Stéphane Mallarmé tvrdil, že verš sa nemusí skladať zo slov, ale zo zámerov, z úmyslov, verš má šetriť všetky slová v prospech pocitov. Na otázku, aký je jeho básnický jazyk, sám Mallarmé hovoril o takom, ktorý má hudobný poriadok, čo v literatúre znamená techniku slova, líšiacu sa od bežného spôsobu používania. Mallarmé preto pripojil ku štúdiam lingvistiky aj matematické štúdium: tieto poznatky sa mu stali tmelom nie myšlienkového systému, ale umeleckej tvorivej metódy. Básnik sa zaoberal účinkami vnútornej hudby, vnútornej orchestrácie.
Aká je teda poézia po 19. novembri 1989 očami dneška? O to sa pokúsime aspoň čiastočne odpovedať v nasledujúcom texte. Budú nás čakať prekvapenia najrozličnejšieho kalibru: od svetovosti v debute (Miro Mališ - Budeme si musieť zvyknúť... ...jazdiť na kolotoči), cez koncepčné básnické diela (Boris Brendza - Obrazce; Mesačné hodiny), filozofickú poéziu (Ireney Baláž: Prierez tmou) až po tápajúce dielka (Gabriel Németh: Za súmraku; Alena Kanásová: Nechcem).
Kam sa plaví loď slovenskej poézie? Ponúkam priehršť sond na ukážku.
(...pokračovanie...)
