Tridsať sonetov na tridsať dní, no z jedného mesiaca sa stane celoživotný vzťah k poézii. „Ale ja hlavu nikdy neskloním, / hoci by som bol najsmutnejší mím, / vždy dôverujem novým slnkám. // Nepatrím medzi šťastné veľrieky, / no bezradnosťou hlas môj neznie, kým / som potokom, v tvojich brehoch žblnkám." Na akej malej ploche, a s akým malým počtom slov možno mnohé povedať, naznačiť. Peter Andruška v štúdii K zázračnostiam lyrického prejavu naznačuje, že ľúbostný cit je autorovi súčasťou vyššieho celku, a práve tento vyšší (zvyčajne imaginárny) celok - a takéto - vyjadrenie vzťahu medzi mužom a ženou je v jeho poézii rozhodujúce. Podľa mňa nejde len o vyjadrenie tohto vzťahu, ale predovšetkým o spôsob, formu, nadhľad a úprimnosť, ako to básnik dosahuje: DOKÁZALI SME ODÍSŤ, / KAŽDÝ Z NÁS / náhli sa iným smerom, ale / každý je s každým neustále. / Ani ty sa už v sebe nevyznáš, // povedala si, veď po prvý raz / zaznela taká pieseň v sále. / Ak treba piť, vždy čisté nalej, / čo nezakalí svetlo tvojich krás."
A v sedemnástom sonete je myšlienka, ktorá má vážny nárok vstúpiť do dlhodobej pamäti ľudstva: „Ale to azda nikto nepochopí, / ako aj diaľok modrosivé kopy / dokážu ľudí spájať, nielen deliť."
Zrelosťou prejavu, použitým výrazivom, vhodne volenou jednoduchou slovnou eleganciou dosahuje maximálny účinok pri malom objeme slov - čitateľa nikdy nestihne unaviť. Prirodzene a láskavo vťahuje do svojho myšlienkového sveta. Nečudujem sa, keď aj Peter Andruška pripomína, že básnik Igor Hochel v ľúbostnej poézii Ľudovíta Fuchsa nachádza blízkosť vrcholkov slovenskej poézie spred mnohých desaťročí. Ja osobne idem ešte ďalej - nazdávam sa, že Ľudovít Fuchs - Kvetoslav sa prinajmenšom dielom SONETY pre môjho anjela bez obáv zaraďuje k velikánom lyriky v celej histórii ľudstva. Niet žiadneho formálneho, vecného dôvodu, ani emočného, ho tam nezaradiť. Napokon, sám Peter Andruška v závere svojej štúdie dospieva k názoru, že verše Sonetov pre môjho anjela nielen smerujú, ale aj dospeli k zázračnostiam lyrického prejavu. A ja som skalopevne presvedčený, že básnický zázrak rozhodne do svetovej historickej klenotnice poézie rozhodne patrí!
Ako dôkaz prinášam na ukážku jeden celistvý sonet z pera Ľudovíta Fuchsa - Kvetoslava a jednu báseň, ktorú stvoril svetoznámy ľúbostný lyrik Jacques Prévert.
Fuchs (sonet č. 2 bez názvu): „KLAMEM SA, ŽE MI / ZOSTALO ČOSI / z teba i tvojho dychu, vône, / na mojich rukách, ústach, vo mne, / čistejšie ako predstava rosy. // Možno ťa ani niet, iba hrou si / čakajúcou na zánik... To nie! / skôr zajtrajšok ma boľavo skosí! // Priznávam, predtým bol som iný, veď / farbami lások skrášľoval som svet, / žiadna z nich nezostala svätá. // Iba ty, zvláštne, keď ťa uvidím, / všetko okolo je len prach a dym, / v tebe sú všetky že ny sveta!"
Prévert (báseň Luna a noc): „Tej noci hľadela som na lunu / Áno som stála pri obloku / pozerala som na ňu / potom som od obloka odišla / vyzliekla som sa / ľahla si / a potom zrazu izba bola plná jasu / vošla dnu luna / Áno nechala som oblok otvorený / a luna vošla dnu / Tej noci bola v mojej izbe / a žiarila / Mohla som sa s ňou zhovárať / Mohla som sa jej dotýkať / Ale nič takého som nespravila / iba som na ňu hľadela / zdanlivo bola pokojná a šťastná / chcelo sa mi ju pohladiť / ale som nevedela ako na to / A tak som stála... nepohla sa / Hľadela na mňa / žiarila / usmievala sa... / Potom som zaspala / a keď som sa prebudila / bolo už nové ráno / a... nad domami / len slnce žiarilo."
Fuchsova ľúbostná poézia sa týka vzrušujúceho divu ľudského sveta, aj sveta ako takého: nie je to ohromujúce, že sa (aj keď sa) v nekonečnom vesmíre vôbec nájdu dve duše, ktoré si dokonale rozumejú (alebo si to aspoň myslia) ochotné za seba položiť vo fyzických schránkach životy, sprevádzať druh druha starnutím až po smrť, vedieť obdivovať ženské vnady vo veršoch aj po smrti životnej družky, milovanej bytosti, hoci tieto vnady zvädli napríklad pred šesťdesiatimi rokmi od jej smrti a ľúbostnú obdivnú báseň až poému píše básnik tesne po skone ženy?
Smrteľníkom základná ľudská téma - téma lásky, čiže najhlbšieho a najkrajšieho vzťahu dvoch ľudských bytostí - zdá sa - zovšednela: zaplavení dennými starosťami modernej civilizácie, televíziou, celou masovou aj individuálnou kultúrou, sú pohlcovaní čoraz hlbšie. To platí vo všeobecnosti, nie u každého jednotlivca, a už vôbec nie u básnika. V ľuďoch tému lásky v súčasnosti živí predovšetkým film, ale to je iba hraná láska, kým básnikova láska je emočne zažitá, gnozeologicky bytostne presná, preto aj dôveryhodnejšia.
„Historický paradox sa priam kuriózne vpísal do spätnej konverzie bývalých vyznávačov marxizmu na kresťanstvo (Ľ. Fuchs, G. Hupka, T. Križka, L. Ťažký, D. Tatarka). Pravdaže tento pohľad vydáva svedectvo skôr o vierolomnosti obdobia štátneho ateizmu, prípadne o sile či slabosti charakteru jednotlivých ľudí, ako o kvalite súčasnej duchovne orientovanej tvorby." (Marčok a kol. 2006). Tu je nevyhnutné zdôrazniť, že meno Ľ. Fuchsa sa do tejto citácie z knihy muselo dostať záhadným nedopatrením - nemá tam žiadne opodstatnenie ani zmysel. Treba zároveň zdôrazniť, že Ľudovít Fuchs je ako autor veľký vyznávač kvalitného básnickeho remesla, čo si vyžaduje nielen chcieť tvoriť a mať na to talent, nápady, ale aj každodenné obrusovanie myšlienok a hlbokú znalosť básnických techník.
Slovník slovenských spisovateľov o ňom v prvom vydaní z roku 2001 uviedol nemiestne tvrdenie skresľujúce skutočnosť, ktoré sa v novom vydaní z roku 2008 pokúsil napraviť takto: „1968 riaditeľ vydavateľského podniku Matice slovenskej Odkaz vo Zvolene, ktorý bol v období totality zlikvidovaný. Následne stratil zamestnanie, roku 1971 bolo na neho vykonštruované trestné stíhanie, roku 1977 Najvyšší súd vyšetrovanie zastavil, bol postihnutý zákazom publikovania...Od roku 1989 riaditeľ vydavateľstva Odkaz." Je to pre mladšiu generáciu a nezainteresovaných len málo zrozumiteľný obsah, ktorý však skúsenejším vypovedá mnohé o krutej dobe normalizácie z prvej polovice sedemdesiatych rokov, v ktorej komunisti narobili novú vlnu násilia na nevinných ľuďoch. Nástup nových mocenských síl po komunistoch znamenal aj očistenie básnika ako pracovníka a predovšetkým ako človeka.
V čase tvorby štúdie o slovenskej poézii ešte nebola vydaná kniha Ľ. Fuchsa Dokorán, no vzhľadom na to, že som prečítal okrem Sonetov množstvo iných básnických diel autora aj s ohľadom na skutočnosť, že myšlienkovo sa s názormi básnika Teofila Klasa stotožňujem, s jeho ústnym súhlasom si dovoľujem odcitovať jeho názor na cyklus básní Ľudovíta Fuchsa-Kvetoslava Dokorán takmer v plnom znení:
„Predkladaná zbierka básní Ľudovíta Fuchsa-Kvetoslava s lakonickým, no výrečným a priliehavým názvom DOKORÁN, vlastne triptychový cyklus, je ďalším svedectvom toho, ako autor, renomovaný poeta, cieľavedome vytrváva na ceste hľadania vyznačenej ako dvoma vodiacimi brehmi recipovaním a stálym novoutváraním vzťahu medzi mužom a ženou vo fyzickej i spirituálnej rovine. Dielo tvorivo nadväzuje na doterajšiu autorovu tvorbu vo sfére jemnej erotickej poézie, bohatej na básnickú skúsenosť i na jej metaforické zaodenie. Sám titul cyklu Dokorán a názvy jeho častí Návšteva, Svetlo a Vo výškach ticha naznačujú, že sa básnik v rozvíjaní témy prepracúva k vyššiemu a vyššiemu stupňu poetického a životného poznania. V dialektike telesného a duchovného zážitku sa kondenzuje koncentrát impresie, ktorý sa už nedá rozkladať na zložky, ale pôsobí na povedomie silou ucelenosti. Nieto tu naostatok - po premeditovaní - vnútorného rozporu, z ktorého vychádza sama zážitkovosť, ale nachádzame tu dojem syntézy, hoci vnímanej básnicky individuálne.
Verše prvej časti sa držia väčšmi „pri zemi". To je ten fyzický breh. Ale už tu sú signifikantné tušenia a konštatovania. Všimnime si: „Možno, že aspoň v spánku objavím / váš pohľad, možno zmiznú obavy, / že nepatríte sebe, ani mne, / že láskou neraz lásku zradíme." A ďalej: „Vyžarujeme lásku? Nenávisť? Aj milovaním ktosi nenávidí. / Útočí jeseň? Vysušený list / padá pod nohy smutných právd a vidín. // A potom? Potom všetko zvládnete, / ale na celkom inej planéte. // Bude to výhra? A či pocit, / že treba ísť, že treba prosiť?"
Volanie tohto druhého brehu je čoraz nástojčivejšie. Básnik si je toho plne vedomý: „Výšok v sebe sa nikdy nezľakni!" A svojmu protipólu adresuje slová veľmi vážneho presvedčenia: „Netušila si, v tom je čosi vzácne, / nik nie je sám, no každému sa zacnie // po komsi, kto je diaľkam najbližšie. / A o tých diaľkách pieseň napíše." S istotou vnútorného poznania dodáva: „...bohatstvo je v tom, / keď doznieva aj najnežnejší tón // a s človekom sa vlastná bolesť mazná / a náručie je strašne plné prázdna." A to vnútorné neomylné poznanie vyúsťuje do nástojčivého sebaspytovania: „...Komu dáme / čas nášho času? Azda tu sme // len pre seba? Ó, koľko omylov / nás nenávratne zlomilo, // keď rátali sme iba so sebou! / Je deň a človek oslepol." A završuje sa plamennou výzvou: „Buď múdre svetlo, buď i múdra tma, / a ak som občas mŕtvy, prebuď ma!"
Rozuzlenie v tretej, záverečnej časti je prekvapujúce, ale s ohľadom na vnútorný kategorický imperatív pochopiteľné: „Pravdaže, dá sa aj víťazne prehrať, / ak sa na život pozeráme z výšin / lásky a vieme, je to iba veľhra." Záver je nanajvýš pokojný a vyrovnaný: „Zavolajme si báseň na pomoc, / pokloňme sa jej v tieni nášho ticha. / Je v nás - a ešte dýcha."
Triptych cyklu má svojráznu stavbu. Prvé dve časti sú napísané v prekrásnych, brilantných rispetoch, dokladajúcich (je to konštatovanie už vari celkom nadbytočné) autorovo poetické majstrovstvo. Je to forma plne zodpovedajúca obsahu, v súznení s ním aj náležite prezentujúca istú nostalgiu z diskrepancie zážitkovosti zmyslovej a duchovnej. Tretia časť, napodiv, „sa vymyká zo systému"...Je to, pravdaže, jednoznačný autorský zámer...
Celé poetické dielo Dokorán otvára čitateľovi básnikovu dušu uchvacujúcim spôsobom...Autorovou osobitnou prednosťou pritom je fantastické narábanie so zvučnými, uchu lahodiacimi asonanciami, ktoré zaručujú básňam to pravé poetickomuzikálne ovzdušie - skrátka, dávajú im krídla." Toľko Jozef Zavarský alias básnik Teofil Klas. Aj tieto myšlienky potvrdzujú hodnotnosť, plnokrvnosť Fuchsovho životného básnického úsilia, s čím sa plne stotožňujem.
(...pokračovanie...)
